OUAT - Pristrihnuté krídla V.séria, 8. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

                                                                       8. kapitola

   Emilie nahla hlavu k plecu, namiesto toho, aby sa mračila, ako sa očakávalo. Uvedomila si, že kvôli vysypanému košu so susedovou bielizeňou nebude riskovať ďalšie vrásky. Navyše, ak jej v depozitári mladosti došiel aj hydratačný krém.

  Emme to bolo fuk. Kôš, sestrina tvárová gymnastika aj vrásky. Voľakomu, ale teraz niečo riadne natrie!

   - Štipce som ti kázala dať do košíka, nie do koša na prádlo. Nie sú najnovšie, môžu nechať stopy na čistej bielizni. Ak si chcem zachovať vínom platený džob, nemienim prísť o reputáciu dobrej žienky domácej... - skúšala na svoje konto nadľahčovať trápnu situáciu pri zbieraní, čo kôš vyzvracal.

  - Stopy...- zopakovala mdlo blondína. - ...ale ja mienim prísť na niečo... - nedopovedala.

   Obišla zbierajúcu rozdžavotanú  sestru, trhla dverami a pribuchla ich tak rázne, až pribehli do chodby aj obe deti.

  - Pŕŕriéváán! – zhíklo dievčatko stlačiac si líca dlaňami. Ústočká - rybku nechala zamrznuto vyšpúlené, akoby to spôsobila ona sama a čakala kázeň.

 - No, to iste. Moja mati je dobrý prievan. Hlavne, že mňa bude večne buzerovať ak nepoužijem kľučku. – vysvetlil matkine maniere Henry a vidiac, že na chodbičke sa stále pracuje v dozbere napraného, dobrovoľne chňapol po sesternici a odtiahol ju do nezamestnaneckého bezpečia detskej izby.

  Emilie sa až teraz otriasla, odložila kôš, otvorila násilne zabuchnuté dvere, ale vonkajšia chodba už bola vtedy prázdna.

    Emma neplytvala časom.  Po dvoch obrích skokoch bola pred susedovými dverami, priložila prezieravo prsty ku kukátku a párkrát špičkou zakopala o dvere. Len čo sa zjavila medzierka, sotila do dvier celou svojou silou, vtiahla do susedného bytu a zatreskla rovnako, ako pred chvíľkou vedľa.

  Muž, ktorý nestihol uskočiť sa teraz držal za polku tváre, stále ešte prirazený o bočnú stenu.

   - Dobrý deň, pán profesor! - násilne sa usmiala nevolaná návšteva.

  Nechystal sa odpovedať, z nosa šla krv, čelo obživlo a po rane sa ozvalo bolesťou. On nezrozumiteľnými nadávkami. Emma však mala toho viac na jazyku. A dámy majú prednosť!

   - Asi som na strednej podcenila vaše pedagogické schopnosti, pán profesor. Ale rada by som sa doučila umeniu, ako sa vyliečiť zo smrti. Také zmŕtvychvstanie sa jednému môže zísť, však pán profesor?! - už zvýšila hlas, stále neveriacky hľadiac na pol tváre muža, ktorý bol oficiálne už nejaký čas, aspoň podľa nástenky pred kostolom v rodnom mestečku,  rovnako oficiálnym, právoplatným nebožtíkom.

  - Ty vyklíčiš, aj kde ťa nezasejú, však Emma?! – zopakoval rovnakým tónom, odlepil sa od steny a dopadajúc na jednu nohu, opierajúc sa len o maľovku, hľadal svetlo v otvorených dverách kúpeľne, ktoré mu uštedrili druhú ranu zozadu pri vpáde do vlastného bytu, ale tá aspoň trápne nekrvácala.

  Prekrížila ruky na hrudi a počkala si, kým zlíže zo seba jej „darček“.  Má aspoň čas si poobzerať tohto klamárskeho podvodníka. Bastard! O poznanie zostarnutý, viac šedivých vlasov, vrásky prehĺbené bolesťou aj čímsi, čomu jedinému asi rozumela.

-   Ako ste len mohli...prečo?!  - vyšlo z nej, keď už spomalene, knísavo prechádzal okolo.

  Zohol sa po barlu a vtiahol do izby.

  Nezariadená, akoby sa len teraz bol býval nasťahoval a netrápil sa s vybaľovaním. Alebo už balil?!

  - Urob si pohodlie, drahá. Asi sa ťa nezbavím... a možno som aj rád, že si tu. -  zobral z jediného kresla knihu a nejaký zvršok, aby jej spravil miesto a pozrel na ňu s nádejou v očiach.

  Pochopila. Ale zakývala záporne hlavou.

  - Čo chcete počuť? V akých farbách vám mám vylíčiť jednu dievčenskú izbu so zastrenými závesmi? Doplo vám vôbec ako veľmi ste tomu dievčaťu v nej  ublížili?! Ako ste mohli?! Prečo?! Čo také vám tá milá zamilovaná naivka urobila?! - vyvalila sa v ponúknutom kresle a búchala nervózne dlaňami po opierkach, kým sa o ne zakvačila a nahla k nemu, usadenému oproti, na stále rozostlanej, rozhádzanej posteli.

  Zatínal pery a díval sa kdesi bokom. Triasol sa. Zvonka aj zvnútra. Nedokázal ovládať triašku.

  Neľutovala ho. Nechápala a ani nechcela pochopiť.

   - Je mi to ľúto... - zašepkal do prázdna, čo ich obklopilo, akoby všetko, čo mali v minulosti spoločné, tam nikdy nebolo. Bolo to preč,  rozliate a odparené. Dávno vyschnuté, ako jeho život.

   -  Je vám to ľúto?! To sa akože zmôžete len na týchto pár debilných slov?! Zmiznete zo sveta bez jediného vysvetlenia, bez rozlúčky. K čomu bolo to trápne divadlo so smrťou? To ste nemali odvahu jej povedať rovno, že to s ňou nemyslíte vážne a dať jej normálne dospelácke kopačky?! - skrátila výčitky na to podstatné. 

  - Myslel som to s ňou vážne! Nikdy, nikdy by som ju nebol opustil. Nechcel som ju sklamať. Nikdy... Nikdy by som jej neublížil...chcel som, aby bola šťastná. Ale... nie so mnou. Nešlo to... To som si len ja  trúfal o takom čomsi snívať. So mnou by nebola, nemohla by byť... -  

  - Ste zbabelec! Obyčajný zbabelec, pán profesor! -

  Prikývol jej. Ale nemala pravdu.

  Zakývala záporne hlavou. Ale mal pravdu.

  Možno sa len zodpovedne postavil k problému a bolo to to najlepšie možné riešenie, aké ich bláznivý vzťah mohol mať. Aj tak im držala palce. Uverila im. Obom. Závidela im. Obom.

  - Musela to byť až takáto fraška?! - spýtala sa už miernejšie.

  Pozrel na ňu,  akoby si pýtal rozhrešenie ešte skôr, ako sa vyspovedá.

  Emmina tvár bola tvrdá, nepreniknuteľná. Ona je jej najlepšou kamarátkou a bude sa za ňu biť. To už pocítil aj jeho nos...a to bol asi len začiatok. 

  - Nepísal som scenár k tomuto divadlu. Mňa len angažovali a... nemohol som odmietnuť. Ide o Neala. - pokýval palicou, o ktorú sa aj v sede zapieral, akoby ňou chcel otočiť zopár stránok života smerom dozadu.

  - No, jasné! Zasa prídu výhovorky typu „môj jediný syn“, prípadne „môj jediný, úbohý synček“! Ste dospelý muž, pán profesor! Neal je dospelý muž! Dokedy mu budete kryť riť, dočerta?! Kde vlastne ten sviniar je?! Prečo tu nekempuje s vami?! Há?! - poobzerala sa, ale štyri steny garsónky jej dali jednoznačnú odpoveď. Je tu sám. Žije tu sám.

  -  Je stále vo vyšetrovacej väzbe. Kvôli tej spoluúčasti...veď vieš...aj kvôli iným veciam. Myslel som, že vieš, si predsa policajtka...- skúšal vyzistiť, koľko toho bude musieť povedať sám. Asi veľa, lebo Emma kývala záporne.

   - Po tragédii so smrťou Roba ma stiahli z toho prípadu. Ani po troch rokoch nezistili nič viac, stále sú na začiatku, kde aj boli...to...som si dokázala zistiť aj sama. Nič viac. Je embargo na tento prípad. Zvlášť pre mňa.  Ale ak skrývate toho podliaka, tak nie predo mnou. Predo mnou nie! Vlastnoručne ho dovlečiem na najbližšiu policajnú stanicu a... -  a ani nevedela, čo všetko by otcovi svojho jediného syna bola schopná urobiť za to, čo spravil on. 

  Jej parťákovi. On, ktorého milovala, ktorému verila, s ktorým mala syna, ktorý sa na ňu vykašlal a ktorého krvopotne našla, na okamih pocítili spolupatričnosť, aby ju zas jedným šmahom ruky ten darebák skrkval a zahodil do odpadkov. On sám bol pre ňu už len odpad.Nič neznamenajúca smietka, stále však štípajúca v oku.

   - O to sa neboj. Je zavretý a väzeniu sa ani v budúcnosti nevyhne, aj keď sľúbil, že bude spolupracovať...s vami, s políciou. Lenže celé je to, ako aj sama vravíš,  stále na dlhé lakte. -

   - Pekne, pekne. A aká ráči byť tá vaša úloha v tomto... divadielku? – vrátila niť, ktorá sa už-už začínala strapkať.

  Zdalo sa, že premýšľa. To bolo podozrivé. Hľadá výhovorky? Nech sa len opováži!

  - Obaja budeme svedčiť. Ja som akási poistka. Stál som im v ceste a mal som byť trest za to, že Neal zbabral tú akciu v jaskyni. Ako výstraha, aby sa neodvážil cúvnuť. Mali by si myslieť, že sa mu pomstili...mojou smrťou, aby nešli po ďalších jeho blízkych...ale ja som živý, ja ich môžem usvedčiť. Videl som ich. Som očitý svedok... prepáč, je to trápne. Nechcem sa hrať na hrdinu. -  uvedomil si, že všetko znie nevierohodne.

   -  Hrdina?! To nie ste. Nie ste a nikdy nebudete! Už len za to, čo ste spravili Belle. - v očiach mala zlosť aj nenávisť. 

  On však lásku...

  - Milujem ju. Nikdy ju neprestanem milovať! Nemohol som inak. Nemohol som sa jej pozrieť do očí, do tých nežných zamilovaných očí a vedieť, že aj na mojich rukách je krv človeka! Že môj vlastný syn zabil niekoho, kto jej bol blízky!  Niekoho, s kým mohla byť šťastná... kto by ju bezmedzne miloval a ona jeho... a...- bolelo, bolelo, bolelo. Každé slovo.

  - Nedrístajte, pán profesor. Robo možno bol jej študentská láska. Ale čisto platonická. Medzi tými dvoma nebolo nič vážne. Ja to viem. A ak ste aj na neho žiarlili, toto si ako dôvod, že ste ju opustili, rýchlo vyhoďte z hlavy! Je to detinské... - vysmiala sa mu.

  - Nemusíš mi veriť. Nemusíš ma chápať. Ani ja sám sa nechápem. Koľkokrát som jej chcel už zavolať. Chcel sa vrátiť, chcel... - tvár sa mu rozpohybovala bezmocnosťou. Nikoho netrápi, čo on chce. On musí.

  Nechala ho sa v nej kúpať. Páliť, topiť, čokoľvek, čo by pomstilo chuderku Belle. Hnusil sa jej a zároveň jej ho bolo trošku, trošíčku, len štipku ľúto.

  - Už niet cesty späť. A vy to viete. To, čo ste spravili, sa už nedá vrátiť. A dúfam, že sa o to ani nebudete pokúšať. Na mňa sa môžete spoľahnúť. Nedozvie sa, že ste...ju oklamali. To by ju už položilo.  Vy ani neviete, ako... - vstala, zatlačila ruky do zadných vreciek. Nie, nebude mu rozprávať, ako je Belle.

  Díval sa na ňu zospodu prosebne. Dal by čokoľvek len za náznak niečoho, čo by mu aspoň na okamih vrátilo jeho lásku. Ale súhlasil s ňou.

  - Neala majú čo chvíľa prepustiť na podmienku, ale musíme sa vysťahovať. Oni nás vysťahujú, pravdepodobne niekam, neviem, tajné, nemôžeme si vyberať... Podpísali sme to a... - nevedel, čo jej povedať. Nevedel nič, čo ho čaká, ani kde to bude pokračovať. V tom neklamal. V ničom jej neklame. 

  - Emma, prosím... Chcel by som od teba niečo. Maličkosť. Aspoň fotku, alebo...Odišiel som narýchlo, nemám po nej nič. Nemohol som si nič vziať, po nič sa vrátiť. Ani fotku, ani...- otrčil jej prázdnu dlaň. Triasla sa.

  Znova len zakývala záporne hlavou.

   - Zabudnite...- otočila sa mu chrbtom a vyšla z garsónky ticho ako myška. 

 Disclaimer by photo: KL