OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 15. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

Darčekové poukážky

15. kapitola

     Klop, klop na jeho dvere sa zmenilo na ostré cŕŕŕn ozývajúce sa iste po celom vchode. V koliesku kukátka sa hmýril chlapský ksicht osvetľovaný baterkou. Jej svetlo lustrovalo jeho dvere, zrejme i zvonček a vlastne celé okolie. Asi mu neotvorí. Otvorí, lebo systematicky a neúnavne stláča všetko, čo sa stlačiť dá. Už vyliezla aj suseda oproti...Hádam nechce stláčať aj ju?! Čo ak je nebezpečný?!

  - Prepáčte, pani, pani Ravinová? ...nemám vás ešte v zozname nájomníkov, aj tento byt je zrejme  daný do podnájmu. Nechápem, prečo mi to včas nedajú na vedomie, ako správca bytovky by som mal mať o všetkom prehľad, ale... - mrmlal si chlap do nejakých šalabastrov, čo mal v rukách, márne hľadajúc indície od obyvateľov jednotlivých bytov v paneláku a momentálne na tomto poschodí. 

  Nechápala celkom, čo od nej chce. Teraz večer. Takmer v noci. Nový správca? Možno aj starý. Nevidela ešte ani jedného. Správcovia sa nezvyknú chodiť predstavovať, vedela, že existujú, nanominovaní neznámou silou veľkého panelákového brata, čo všetko sleduje, že si robia svoju zle platenú tiťorivú prácu, že by sa s nimi mohli, keby chceli, nájomníci skonfrontovať na nejakej tej domovej schôdzi, ale aby zvonil a chcel sa zoznamovať? To sa jej nezdá, asi vycúva a buchne dverami. Prečo si ich vôbec otvárala, Emilie?!

  Aha, ona otvorila a prekvapená stojí vo dverách. Nie je v šoku?  Čo ak je to naozaj nejaký živel a bude ju namotávať alebo jej nebodaj chce ublížiť. Ty ako gentleman tu nemôžeš trčať za dverami. Ty ako gentleman by si mal zasiahnuť. „No, ty určite“, pritlačil barlou do linolea chodbičky. Ale otvoriť by si mohol, aby si ho zneistil. "No, to jedine". Keď zbadá teba, čo by ochrancu vyplašených susied, cvrkne mu od smiechu.

   Trhol dverami.

   Muž oproti sa prudko otočil a namieril na neho svoju baterku.

   - Á,  vy budete, vy budete... - a zas šušťanie šalabastrov, prekladaných v nešikovných rukách.

  „Á, vy budete“ by zaujímalo aj ju. Cúvať sa nebude, ani búchať dverami.

  Znervóznený správca ešte párkrát poprehadzoval papiere, kým ich zrovnal a povzdychol. Prenechal predstavovanie sa mužovi oproti. Ten sa ale veľmi k činu nemal. 

  Škoda. Rada by ho konečne spoznala. Ale, ale, Emilie... A čo mu tak trošku pomôcť?!

  - Hm, hm, pán správca...viete...pán sused oproti je zdravotne hendikepovaný, nemyslím si, že je vhodné robiť na neho nátlak. Som jeho...jeho ošetrovateľka, starám sa o neho a vidíte, vykoľajili ste ho, vyviedli z rovnováhy, to sa teda nerobí...nestačí vám prísť zajtra, pán správca? - skúsila zachrániť situáciu. Ako vždy to vypálilo bizarne. To si mu teda pomohla. 

  Ale nahrala správcovi a ten sa vylial zo svojho správcabôľu.

  -  Som z toho proste vyčerpaný a frustrovaný! Pochopte, mám zodpovednosť a oni mi teraz pred hodinou volajú o výpadku elektriny v celom bloku a čo ja?! Ako mám o tom upovedomiť všetkých nájomníkov?! Nemám vaše kontakty, mobilné čísla a  ani mejly, nič, nič nemám! Každý si tu robí, čo chce, býva ako chce, menovky nijaké! Nemôžem si ani odškrtnúť, kde som už bol... Ja sa na to môžem... nie... ja sa na to ani nemôžem! Bol som právoplatne zvolený na ustanovujúcej bytovej schôdzi a nechcem sklamať nájomníkov, mám ich dôveru a... a chcem si len poctivo plniť svoju funkciu. Zodpovednú funkciu! – zdvihol baterku namiesto ukazováka a biely kruh sa zabodol do stropu. Zvyšok chodby stmavol.

  Zhovievavo pritakávala, spokojná, že ide iba o svetlo. Nijaký úchyl, ktorému otvorila, nijaký zoznamovací večierok. Sklamane pozrela do dverí oproti. Stál tam stmavnutý, stále nemý. Momentálne s vyrazeným dychom z jej „lichôtok“. Premýšľal, čo z toho ho bolí najviac.

  Správca sa doošíval, zastokol papiere pod pazuchu.

   - Takže, čo ste mali vedieť, už viete. Kedy naskočí elektrina netuším, s poistkami nebaštrngujte, treba mať trpezlivosť. Ja už ju nemám. Hneď zajtra pôjdem na bytové družstvo a budem urgentne žiadať doplniť menovky na všetkých dverách, na všetkých zvončekoch a vo všetkých mojich papieroch! Aj mejlové adresy, aj telefónne čísla aj...aj...poriadok musí byť! -

   - Tak veru. Dobre. Žiadajte! - pritakala mu. Hádam ho aj zvolila. Tak by mala...

  Ujo ešte párkrát poďobal tlačítko výťahu, kým mu došlo, že výpadok elektriny sa týka všetkých elektrických zariadení. Odpustil si vulgarizmy, ktoré začínali pučať na jeho perách a bez pozdravu sa zvrtol dolu k schodisku. Svetielko z jeho baterky ešte párkrát bliklo medzi poschodiami a chodba sa ponorila do úplnej tmy. A ticha.

   - Pán sused? Ste tu ešte? - zašepkala.

   - Myslíte ten hendikepovaný úbožiak odkázaný na statnú opatrovateľku? - odšepkal jej s cynickým prízvukom.

  - Voľakto je tu urazený... – zatiahla rovno stále šeptom. - Trhnite si nohou! Chcela som pomôcť! A tu „statnú“ ste si mohli tiež odpustiť! Mám sotva päťdesiatšesť kíl. -

  - To je super, teší ma... -  stále šepkal. - Ja zas mám sotva päťdesiatšesť rokov. - dopovedal bezprostredne, kým mu došlo, aké intímnosti si tu v tme s ňou vymieňa.

  - Tušila som to! – odšepkala, ale už veselo.

  Strhol sa. Ona sa teší jeho veku? Ona sa teší jeho veku.

  - Počujte, pán sused...počujte, nemohli by sme sa zoznámiť? Ja som fakt nevedela, čo tomu magorovi povedať, veď ja vôbec neviem, ako sa voláte. – pokračovala už normálnym hlasom.

  Povzdychol. Super. Nič nevidí. Tak tomuto sa povie fakt rande naslepo.

   - Volám sa Adam, ostatné nie je dúfam dôležité. -  rozhodol sa nepriečiť sa.

  -  Teší ma. Ja som Emilie...a ostatné fakt nie je dôležité. - doložila, uvedomujúc si, že v ostatnom by aj tak klamala. Zmenili je priezvisko, našťastie aspoň meno nechali.

  Aj chcel podotknúť to isté o tešení sa, ale stále nemohol prehltnúť toho hendikepovaného úbožiaka.

   - Môžem si na vás posvietiť? - skúsila a jemu zas zabehlo.

  Skôr, ako sa spamätal, mierilo na neho svetlo z mobilu. Hups, tak on takúto vymoženosť nemá. Vlastne má. Vrátil sa dnu, do bytu a vyšiel s guľou soľnej lampy, v ktorej blikala čajová sviečka.

  Usmiala sa. Nádherné. Konečne niekto nezávislý na mobiloch a podobných prkotinách. Soľná lampa, to je aké romantické. Emilie, koľko máš rokov? 

  - Aj by som vás pozval a niečo nalial, na to zoznámenie sa, ale nemám doma nič... – skúsil zdvorilo dať najavo, že na dnes stačí a chce ísť do svojho brloha meditovať s fotkou.

  - Ja mám to vaše víno!  Hneď som tu! Teda tam! Čakajte a neopovážte sa mi zmiznúť! – zavelila rázne.

  Objavila sa s fľašou, opatrne privrela a po špičkách skracovala vzdialenosť medzi nimi.

  - Poháre hádam máte? Alebo aj šálka môže byť. Pokiaľ nebude puknutá...škoda by bola vína. -  žmurkla osvietená žltkavým svetlom soľnej lampy a čakala, kedy konečne uhne, aby mohla odhaliť tajomstvo jeho bytu. Tá zvedavosť sa už nedá utíšiť. Nedá. Nedá.