OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 5. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

                                                                         5. kapitola

      Víno jej rástlo v hrdle. Aj bez hnojenia stuchnutými orieškami. Ani Emma sa netvárila nadšená jeho zvýšenou hladinou v krvi. A momentálne aj v mechúri. Prestala si ocucávať slankasté pery a mračila sa na svoj uchytaný pohár. Prievan z vetrákov sa len vyvaďoval s roletami, funkciu nutného respirátora neplnil.  Vzduch v obývačke bol čoraz ťažší, presýtený čímsi nehmotným, čo sa lepilo na podnebie a chutilo trpkejšie ako víno. Staršie ročníky vín sú už raz také. Emilie však stále nemala informácií asi dosť. Možno to ani nebola Emilie, skôr to víno. Vína bývajú uvravené. 

  Nevedela sa dočkať návratu sestry z toalety. Toalety tiež bývajú podozrivé...

  Známe zvuky, známe mrmlanie. 

   - Došiel ti toaleťák. - hodila smerom k Emilie prázdnu rolku, keď sa cez ňu dovynadívala po miestnosti a v kruhu ju nenašla na tom istom ostrove, kde predtým kempovala.  Vypaľovala zobák pri vetračke.

   -  Však si jej aj ty závidela? - vyfúkla, kým sa zohla po Emmin ďalekohľad. 

   - Sme teraz priateľky. Veľmi dobré...priateľky. Za veľa vecí som jej zaviazaná a...aj jej veľa vecí dlžím. Obávam sa, že ich nikdy nebudem môcť splatiť. - 

  Emilie sa pozrela do prázdnej diery rolky natočenej k zemi. Nič, len holé nohy. Nohy s jazvami. 

   - Prečo, prečo... niektoré majú ...všetko...a my...a ...niektoré ...niektorým nezostane vôbec, vôbec nič?! - zaznela výčitka, ktorá Emmu prebudila z bdelého spánku. 

   - S ňou by si nemenila, ver mi. – zadívala sa niekam do rohu izby, predstaviac si inú, detskú, tam ďaleko v ich meste, s dievčinou zas raz zlomenou osudom, ktorú na pár dní nechala napospas stropu a  precitlivelému otcovi.

  - A čo ak menila?! Ako ti môžem veriť, keď mi toľko vecí celé roky skrývaš? Som predsa tvoja sestra. Dobre, len nevlastná. Medzi nami by malo byť puto, ale mne je jasné, že nikdy nebolo a už ani nebude. Ok, s tým som vyrovnaná. Ale, prečo ti verí ona? Sama si vravela, že...sa cítiš vinná z Robovej smrti. To je taká veľkodušná, že ti to odpustila?! –

   Vínu nešlo medzi bublinky v hlave spájať isté indície. Emma sa na sestru pozrela zas vážne. A tak veľmi chcela byť celý čas návštevy nad vecou, nepoučovať, nevyčítať, nevnucovať sa.

   - Nevie celú pravdu. Keby vedela... - zamietla to už v zárodku. - Ja nechcem prísť o jedinú spriaznenú dušu. Nepoznáš ju. To dievča je úkaz. Ona si dokázala aj po tých všetkých ranách zachovať vieru, že život nie je sviňa. Aj keď... –

  Znovu ju videla s očami zaborenými do stropu. Pochudnutú, zoslabnutú, bez chuti vstať a znova vykročiť. Adamova smrť ju položila... Ale ona to dá. Ona vstane. To príde. Belle sa dá veriť. Komu inému, ak nie jej. 

   -  Vždy som si myslela, že to ty si tá silná a my všetci ostatní k tebe vzhliadame. -

   - Nie, Emilie, ako vidíš, ja som len poslom zlých správ. Bojím sa toho dňa, keď aj jej budem musieť povedať pravdu. -

   - A čo také? Že jej frajer mal aj inú frajerku a bol do nej zaľúbený napriek tomu, že s ňou nič nemal? Alebo,  nebodaj, ...nezabila si jej aj ďalšieho frajera? – už lolotala a hľadala, čo horšie ako zistenie, že jediná pravá láska na svete sa netýka vás, ešte môže byť?!

   Nečakala, že Emma vážne prikývne. Nečakala ani, že sa rozrozpráva. Kvalitný ročník vína...

  - Po tom hroznom lete som sa vrátila do školy. Ja, stará mrochta. Vieš si to vôbec predstaviť?! Normálne, vlasy do gumičky, brílky v tučnom ráme, taška s knihami... Tá malá žaba mi to vybavila. Stačili len vymyslené doklady o mojom skutočnom veku ako požehnanie nadriadených  za prísľub, že budem inkognito pokračovať v riešení prípadu... a mohla som ísť maturovať. To...to bolo niečo, čo...niečo ako splnený sen. Ako kúsok cesty, ktorú som opustila, ale dostala z nej reparát. A ja som to využila! Ja som zmaturovala! - rozplývala sa.

  Dobre si vedela predstaviť svojho pubertiaka, ako zhrozene by prekrútil očami nad matkiným nadšením školou.

   - Vidíš, ty si zmaturovala prirodzene a máš aj pár semestrov farmácie. -

   -  Všetky, moja milá. -  uškrnula sa Emilie, rada, že aspoň v niečom má nad sestrou navrch.

  - Ja som vtedy mala nemanželské decko, na krku súd a... Robo ma vytiahol z kaše a dal mi šancu s ním spolupracovať. A potom Belle mi pomohla dokončiť strednú. Ok, na fiktívne meno, ale dala som to, Emilie, fakt som to dala! -

  Kde to už je.... vyšumelo.

   - Nikdy nebudem právoplatný poliš, ale v zázemí som dobrá, som fakt dobrá...som...- klamala sama seba a kartám s Robovou fotkou, čo sa jej vykladali pred oči. Tento prípad, tamten prípad a ešte henten a tamten a posledná karta. Robo v alobale, húkajúca sanitka, Viktorov telefonát... A potom to ticho. Absolútne ticho.

   - Ako sa tebe podarilo zabudnúť na...neho? - zaplo niečo v Emme, ale nečakala odpoveď. - ...lebo Belle už o ňom nikdy viac nehovorila. Výpoveď na stanici a ticho. Akoby ho zasklila, vymazala z pamäte...- 

  - Možno to bolo tým, že medzi nimi nebolo až také puto, ako si si myslela. Jeden, dva bozky...- skúsila odľahčiť analýzu.

   - Emilie, ani sama tomu neveríš, čo si práve povedala. Ale nasadila si mi chrobáka do hlavy. Myslela som si, že Belle poznám, ale...- 

  Dobre tak syntéza. 

  - Možno len rešpektovala, keď si o ňom nevravela ty. Iste mala pocit, že teba, práve teba by to bolelo viac. Poznali ste sa s Robom roky. Ona jedno leto. Ani ja som už nikdy s nikým o ňom nehovorila. Až teraz. A ľutujem to... Emma, sľúb mi, že jej o ňom už nikdy nebudeš nič hovoriť, prosím. -  

  - Možno... - zamračila sa Emma.  Prikývla si. Ale na toto sa Belle ešte spýta. Musí! Nie, na toto sa jej už pýtať nikdy nebudeš. Ani na toto, ani na...

  - Vieš ako hrozne sa musí cítiť teraz?! - otočila sa zrazu na sestru, ale tá nemala šajnu, na čo naráža. - Predstav si. Rok potom, v maturitnom ročníku nastúpil na gympel týpek. Profesor chémie. Nejaký Adam Gold. Strašný človek, fakt kreatúra, ale ona si vybrala práve jeho. Ona, hviezda ročníka sa ulakomila na starnúceho jedovatého chlapa s nejasnou minulosťou a ešte nejasnejšou budúcnosťou. Odhalila som totiž, že profesoríkovanie, rovnako ako moje štúdium,  nie sú jeho priorita. Riešil si na škole svoj vlastný prípad. Paradoxne...Obaja sme hľadali svojich synov...-

  - On bol tiež poliš v utajení ako ty?! - zaklipkala očami Emilie a film sa jej začínal pozdávať.

   - Hovno. Vlastne dodnes netuším, kto to vlastne primárne bol, jedno však vyšlo napovrch hneď. Tramtaradááá...Vykľul sa z neho...  môj... svokor! - zaklebetila babka na trhu.

  -Táraš! - zakontrovala jej druhá.

  - To je zvrat, čo? - pyšne sa vypla Emma, tešiac sa, aký skvelý rozprávač je.

  - Takže ten nemožný chlap, ten Adam Gold, či ako sa volal... bol Nealov otec? Jeho skutočný otec? Nevyrastal Neal...hej. Spomínam si. Ani Neal nevyrastal s vlastnou rodinou. Bol najdúch ako my dve. Prečo sa práve tieto typy priťahujú...? To je zvláštne, však? Počkaj,počkaj... takže on bol aj Henryho starý otec, potom...-  spájala si nitky cudzieho života. - Svet je malý. -

   - Ešte menší, než si myslíš. Moja najlepšia kamka si totiž začala románik s mojím svokríkom. Nerieš vekový rozdiel, kašli na predsudky, nepoznáš Belle...Ochranárska, s obrovským srdcom, každý si klopkal na čelo... Postavili sa proti celému svetu a vyhrali. Červená knižnica môže ísť doriti! -  zrecenzovala príbeh.

  -  Tvoja kamka chodí s tvojím svokrom?! Nealovým synom?! Či, vlastné s Nealovým fotrom...Emma?! Henryho dedkom?! Neverím. Bŕ... Ale OK...Super, tak sa milovali, milujú a budú milovať a žijú spolu dodnes, ak nepomreli...respektíve asi skôr len on...Emma? On bol starý...On jej umrel?! – otvorila oči dokorán Emilie. 

  Kvá-kvá-kvá...

  Emma prikývla, ale zdvihla prst.

   - Nebol zas až taký starý, niečo cez päťdesiat... možno kúsok viac...Je mŕtvy. A...a...ale... nezomrel prirodzenou smrťou, dievča... -  čas na timeout. Dve hrste prepražených orieškov. Koniec času na timeout.

  Emilie si v reklamnej prestávke predstavila nejaké formy neprirodzenej smrti. V mraziaku, alebo pri sexe, autonehoda, alebo pri sexe. Jedine pri sexe.

  - Takže s ním spala... Žiadne len dva bozky... -  

   Emma sa zas prebrala z rozjímania nad nechutnou večerou. Posledný arašid.

.  - No a čo, že s ním spala, to je irelevantné, Emilie! Čo to sem pletieš?! Jedného dňa, to už sme obe s Belle boli na výške na intráku... Hej, hej, začala som aj výšku...ale stopli mi ju. Falošné doklady vypršali. Musela som sa stiahnuť.  Skrátka jedného dňa prišla Belle domov, do jeho vily a...bol koniec. Našli ho niekde pri smetiakoch. Úmrtný list vystavili na meno: masívny infarkt miocardum. Hovno! Počkali si na neho...Bol Nealov otec... nechápeš, čo? - prikyvkala si sama sebe. Zas až taký dobrý rozprávač nie je.

  Emilie prikývla kladne, potom záporne a bolo jej v podstate asi jedno, ako tento film skončí. Nebol o nej a osudy cudzích žien...aj tak jej závidí...ale už si nie je až tak celkom istá čo.

   - Vrátim sa k tomu letu. – rozkladala si Emma, neriešiac, či má ešte poslucháčku. - Roba napadla v tej jaskyni banda díleríkov. Skrývali tam svoj kontraband. Staré známe firmy a...jedna firmička v zácviku. Tipni kto... -

Emilie mlčala.

-  Neal. -

  Emilie mlčala.

   - Chápeš? Neal, chlap, ktorého som milovala, s ktorým mám syna bol spolupáchateľom jednej hnusnej, neospravedlniteľnej vraždy! Neal mi zabil Roba! - 

  -  Tak...preto vám to...s Nealom...nevyšlo... -

  -  Preto! Najskôr ho legálne zabásli, ale potom...Po smrti svojho otca sľúbil spolupracovať s políciou ako korunný svedok. Premiestnili ho, skryli  ktovie-kde. Chvala Bohu! Nikdy ho už nechcem vidieť...

   - Emma, veď tá malá prišla už o druhého frajera! - doplo Emilie. - Je mi jej tak ľúto...- vykrivila tvár. No jasné, deti v taškách z IKEA a sokyne s úmrtnými listami exfrajerov.

  -  Ona o Nealovi, no, že v tom...v smrti Roba... má prsty...  vie? - v rýchlosti upratovala vo veľkosklade informácií.

   - Nie. -

   - Nikdy jej to nesmieš povedať... - zatvorila obrie dvere na sklade.

  Nechápala prečo, ale rozhodnutie zamknúť to celé na sedem západov si odobrila aj sama.

  Aspoň kým nepríde východ slnka...