OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 3. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V. 

3.kapitola

   Ticho prestrihla nová veta. Vlastne stará, tak veľmi stará, často omieľaná, až sa Emilie zdalo, obhajujúc ňou celý ten čas svoju samotu, že je jediným záchranným kolesom, na ktoré sa vždy môže spoľahnúť. Nebolela, netlačila však o nič menej, ani po toľkých rokoch. Primalé koleso.

    - ...tá cigánka mi povedala, že ja nebudem posledná, čo bude za ním plakať. Takže si to bola predsa len ty? – otočila sa na blondínku vyštibrávajúcu si niečo spod nechta palca, ale vínom zahmleným zrakom to nebola veľmi produktívna akcia.

    - Vždy mal k sukniam blízko. - poznamenala lakonicky, prehodnocujúc, či je vhodné a bude účinné tejto tu zavrieť ústa aj spomienky jeho „posledným prípadom“. Asi nebude mať inú možnosť, len predložiť nejaké tie fakty. Možno trochu prelisované, vyprchané. - Ale ako si si mohla všimnúť, ja sukne zásadne nenosím. - usmiala sa na sestru hrdá na svoj dodatok.

  - Šľapky vynechaj, tie sa nepočítajú. Vieš, čo chcem počuť. - nastavila Emilie rovno betónové zátarasy, aby sestričku ani len nenapadlo sa vyhovárať na jeho promiskuitu. Vedela o nej.

   - Fajn, to ma len teší, inak by sme tu boli dva dni! – zadrela naťahujúc čas.

    Emilie to pichlo. Každú by. Už-už sa chcela postaviť, uzavrieť prípad aj bez vynesenia rozsudku a zaliezť si do nory, zúžiť priestor, zmenšiť ho na minimum. Na malú.... Jediné teplo a svetielko. Pribrzdil ju však náhly príval slov z druhej strany.

   - Mal súdny príkaz. Bol odvolaný z prípadu. Ani ja som netušila, kde ťa nakoniec presunú a nemať isté kontakty, neviem to dodnes. A možno by to tak bolo aj lepšie. - domrmlala si v duchu len pre seba poslednú vetu. - Nám vtedy naposledy dovolili navštíviť ťa v nemocnici. Šiel so mnou, ale zostal pred nemocnicou. Vtedy som to poriešila... skrátka, myslela som si, že to bolo jediné dobré riešenie a myslím si to dodnes. Preto som ...mu nikdy nedala tvoj list a... počkaj, počkaj, kým mi začneš nadávať, - stopla ju, nadychujúcu sa, - ...nech to mám aj ja z krku, aby si vedela, nielen týmto smerom to nevyšlo, ale ani opačne. Aj on ti poslal list. Poslal, ale poštárka ho...nedodala. Bodka. Neviem, čo ste si obaja mysleli. Ty napíšeš jemu, on tebe, vyrozprávate sa, vyžalujete, pofúkate cez riadky a ty mu skočíš rovno z okna nemocnice do náručia. Takmer ani nie hypoteticky. Stál pri vchode. Zakázala som mu ísť hore. A je to vonku. Nech sa páči, ale upozorňujem ťa, že vedľa spia deti. Krič potichu. - hodila sa o opierku, právom očakávajúc tretiu svetovú s prirážkou.

  Emilie zažiarili oči.

    - Však ten list stále máš...? -  zaiskrilo to inak, než Emma čakala.

    - Šibe ti? Nie som archív, štyri roky staré šalabastre neopatrujú už ani babky v domovoch, nieto ja. Nie, nemám! Zabudni, že vôbec nejaký bol. -

  Ako bohapusto sa dá klamať. Má zapísané každé jedno jeho slovo. Ten list jej otrieskaval o hlavu celé dni potom. Aj predtým, keď ho chystal. Slovo za slovom. Celé týždne z neho citoval a márne premýšľal, ktorá pasáž Emilie mohla uraziť, podráždiť či nejako inak vyhodiť z krehkej rovnováhy. Celé mesiace mu pomáhala rozpitvávať, čo mal napísať inak. Odobrovala konšpiračné teórie, pridávala vlastné,  čo sa asi tak muselo stať, keď mu na list neodpovedala. Lepila s ním diery v srdci až kým z neho nebola obria kukla odložená na tiché miesto, márne čakajúc, že sa raz vyliahne. Škrupinka zapraskala až dnes.

  - Ale vieš, čo v ňom bolo, však? -  skúsila Emilie s malou dušičkou.

  - Mal potom zakázané sa s tebou stretnúť! Zakázané ťa kontaktovať! Bol zodpovedný a dobrý policajt. Zákaz bol aj pre neho zákaz. To vieš aj sama, ale... na druhej strane bol mäkký a tú zodpovednosť cítil aj voči tebe. Takú tú človečiu, vieš... On svoje...ženy...neopúšťal. Len...akosi, vždy zabezpečil, aby to spravili samé. Tebe sa ...akosi nechcelo. Priznávam, pomohla som...-

  - Nikdy by som ho neopustila! Bol jediný, kto vo mňa veril! Jediný! - ozvalo sa rázne.

  - Veď práve to je to. Veril...že sa už budeš vedieť sama postaviť sa zas na nohy. Bola to len jeho povinnosť, nejaké tie výčitky svedomia, že sa chcel o teba postarať, prípadne skontrolovať, či to funguje, alebo tak nejak, - tliachala akoby jej čosi obmedzovalo slovnú zásobu, dovoliac jej zastierať len po dĺžku garniže. Primalej garniže. -  Nie, nemysli si, ty naivka, že bol do teba po uši zamilovaný. Bola to len povinnosť, povinnosť postarať sa. Tak. Ako človek o človeka. Pomáhať a chrániť... -  vypočítavala pohadzujúc rukami.

   - Klameš... -

   - Nie.  Iba ti nehovorím všetko.  Emilie, je to tak lepšie.  Ver mi. -

   - Nerozhoduj, čo je a čo nie je pre mňa lepšie. Nechaj to, láskavo na mňa. Chcem len vedieť pravdu. Je to...pre mňa dôležité. Je to dôležité...pre nás. - pozrela smerom k detskej izbe.

  Emma pozrela tým istým smerom. Hej, jediný argument, ktorý jej vtedy pomohol zobudiť Roba.

...pred rokmi...

 Otáčal vrchnákom z kávy nad slabinami, už dávno oľutujúc, že ju prenechal Emme. Prisadla si iba nedávno, pije už druhú kávu a zjedla mu pol večere od Ronie. Aspoň jej po návrate z fušky nebude musieť vysvetľovať, prečo ju zas vracia nedotknutú.

  Nezhovárali sa. Občas, keď na neho v meste náhodou natrafila,  takto nasadla, vidiac ho bezcieľne "strážiť vlasť" v služobnom aute unudených mestských polišov, pomlčali o jeho dočasnej práci aj o  jeho možnostiach návratu k tej skutočnej.
  Ale dnes bol urečnenejší deň. Mala novinky. Tešila sa z noviniek. Tešila sa, že aj on sa bude tešiť a všetko nabehne do starých dobrých koľají.

  - Ten nový projekt je pre teba ako stvorený. A... ak by si chcel, šla by som do toho s tebou,  - zahryzla si a mračila sa na nádielku,   -  preboha, Robo, závidím ti tvoju štíhlu figúru, ale žiť na tomto, to radšej plussize, kámo. Mi nehovor, že v mekáči sa takto zopsuli! - odrážala kúsky niečoho ružového s červeno-bielou vrstvou a to lepila o obal, kým ďalšíkrát zahryzla. 
   - Mňa zaujíma len jeden prípad... - potiahol kúsok servítky zo žemle, inak by bez okolkov pozžrela aj ten.  
  Kývla bagetou, rozprskla niečo po aute, ale nestarala sa. Bordelarizmu sa asi nedá odnaučiť. Robo je zvyknutý. Bola si celkom istá.
 -  Zabudni, kámo! Navyše na... tom sa už... nepracuje. Je to ad acta. Passé. Odložený prípad. Obložený... - striaslo ju, ale jedla pokojne ďalej, netušiac vôbec čo. - Toho debila nedonútili k ničomu a naša malá známa v resocializačnom k nemu...- doriti, doriti, doriti, blbá žemľa, blbá Emma!  
  Spozornel. Zavetril. Zreagoval. Zareagoval. 

- Ty máš info o Emilie a nepovedla si mi?! Do ktorého lapáku ju zavreli?! Počúvam! – skrkval viečko z nápoja. Porezalo ho to.

  - Nečakáš, že ti poviem viac, však?! – spomalene balila jedlo do zvyškov zasvineného papiera a pokorne odkladala na palubnú dosku. Čosi vydolovala z bundy. Omotávala mu skrkvanou hygienickou vreckovkou dlaň. Povrchové zranenie, ale štípe to asi statočne, keď mu hlas ide do fistule. To nebolo zranením.

  - Neviem, Robo, no, fakt, neviem! Len som počula, že... ako tehotnú ju nemohli teraz súdiť... - doriti, doriti, doriti, blbá Emma! ...-   Teda ...mohli, ale je to rizikové tehotenstvo, bola drogovo závislá, kombinovali liečenie s resocializačným... Robo, ty sketa, ty vytiahneš priznanie aj z mŕtveho! Viac neviem! -  dvihla trucovito bradu.

  Vytiahol si ruku z tých jej. Ako ošetrovateľka bola na figu. Ale na anestetiká macher. 
  Rozhostilo sa ticho. 
  - Robo...- 

 - Nechcem už nič počuť. - uzavrel po chvíli rázne.

  To ako fakt, teraz, keď začala, ju nenechá dohovoriť?! Počula jasne, ako to v ňom prasklo! Konečne!  Emma mlč! Emma, už dosť! Nechce predsa nič počuť! Počula si, nechce! Aj tak neskončí. Keď uspať, tak zodpovedne.

   - Stretávala sa s ním celú dobu. Vedeli to a nechali ju. Aj o tom tehotenstve vedeli. Len... ty nie. Ako vždy, keď sa buchneš, prestávaš myslieť racionálne. Čo myslíš, prečo som ťa pred ňou vystríhala?! Ale ty si si išiel aj tak svoje! On ju nikdy nenechá na pokoji. Ju nemá za nič, ale na decká ste vy chlapi hákliví. Ozaj, ako sa má malý Robko? Ronia by sa konečne mohla naučiť variť. Ak aj malého bude kŕmiť takýmto blivajzom... - snažila sa zahovárať a brúsiť ostrie kolov, čo elegantne do neho pozapichovala. Emma, Emma, Emma... Keď sa rúba les, lietajú triesky, ale toto boli brvná. Prepískla si to. Prehnala! Prečo?! Prečo?! Preto! 
   - Robo, je čas začať odznova. -

   - Mohla by si už ísť. Musím ...malému kúpiť... niečo na večeru. A... Odkáž, že to beriem. – poošíval sa, akoby šiel štartovať.

   -  Fakt? - 
    Nečakala to.

  - Už ma nebaví skučať doma. A robiť sprostého šoféra. Potrebujem nový prípad. A teraz vypadni. –

     Toto potrebovala počuť zas ona.  Starý dobrý Robo je späť!

   Stále hľadela smerom k detskej izbe.

  Teraz by mala niečo začať drístať o malej. O podrastení, o opeknení, o čomkoľvek mamkoidnom. Len nie, že začína v nej vidieť črty toho grázla, čo ju oplodnil. Bude to mať na očiach aj tak stále. Čuduje sa, že ju nedala rovno na adopciu. Nie, nečuduje sa. Možno je to škvŕňa jediná istota, že ju ten gauner nedal ešte odstrániť. 

  Emilie je lepšia matka, ako ona. Ona sa vzdala syna... muža, ktorého milovala. Emilie miluje dieťa od...

  Súcitne pozrela na sestrin profil. To fakt všetky baby z pestúnskych musia mať taký skurvený osud?!