OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 2. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

2. kapitola

Obývačka stíchla a po chvíli aj detská izba. Čo by dala za to, keby prispala pri malej a zabudla. Čo by dala za ďalší liter vína, ktorý by aj jej v tom mohol pomôcť. Ako lokálne anestetikum je to lepšie, než ľadová voda vtedy...

...pred rokmi

  - Belle?  Belle! Hej! Kam si sa vybralo, dievča?! Héééj... nemáš bundu, bude ti zima. Mala si zostať...v stane... ja...ja som si len musela...vieš, vymeniť olej... ale kam ideš ty? Toitoiky sú...iným... smerooóm.... - kričala do tmy do slov zhmotnené postrehy z pohyblivého obrázka, čo sa zjavil, keď konečne otvorila oči, uvoľnila zaťaté zuby aj pery. Aj bezmocné päste.

   Kričala, lebo jej vnútro stále nevedelo spracovať pred chvíľkou počutú správu od Viktora z nemocnice. „Zranenia nezlučiteľné...operácia...prevoz...zranenia nezlučiteľné so... robili sme, čo sme... zranenia...“ Odosiela sa, odosiela sa, odosiela sa...a nič. Stále neprichádza. A čo ak sa to začne pýtať: Uložiť ako... Ako? Ako?!

  Zo stanu vyšlo dievča a stráca sa v tme. Súbor vymazaný. Preboha! Belle! Rozbehla sa. Doriti! Mala si vziať aspoň ten mobil zo stanu. Mala by si čím posvietiť. Teraz...

  Mobil! Nevypla ho. Nepoložila. Skôr než vystrelila zo stanu, kde sa minul všetok vzduch aj nádej, vypadol jej po poslednej vete z ruky. Čo ak nasledovali ďalšie vety? Čo ak sa našlo ucho...

  -  Beeelle! -

  Bežte temným lesom. Bežte v tme, do ktorej sa ponárate ako do smoly a nie je svetlejšia než táto vonku. A nie je ani priepustnejšia a chladivejšia a... Netuší, kam mohlo to dievča ísť, kde sa vybrala, kde skončila... Tuší len, prečo šla... Múry majestátnej zrúcaniny, jedinej osvetlenej reflektormi, aby sa majestátnou zdala aj v noci, tušenie mlčky odobrili. Aj les, aj svah smerom k dedine. Nočný pokoj nerušilo nič. Len jedna Emma.

   - Beeelle! -

   Prečo zrazu pracuje tak spomalene?! Prečo nedokáže naštartovať pud sebazáchovy, keď nie svoj, tak ten, čo ju vždy nútil chrániť. Pomáhať a chrániť! Neochránila ho! Nepomohla mu. Kvôli nej je teraz mŕtvy! Nebola tam, keď ju iste potreboval...

  A navyše to dievča, bláznivé zaľúbené stvorenie v ružovej bubline naivných snov...kde je?! Kam šla?! Zakopať šupu svojej bubliny...

  Bolo jej jasné, že nemá veľkú šancu ju zazrieť medzi stromami, ale akási intuícia jej velila kráčať ďalej. Dolu, k dedine. Preč z toho miesta škaredých viet...

  Fontána šumela. Noc si ju strčila pod paplón, ale nechala tikať každou kvapkou. Čas sa nedá vypnúť. Zastaviť, ani vrátiť. Mala tam byť. Mala byť stále s ním! Mala ho chrániť! Bol jej partnerom! Jej parťákom! Nemal tam ísť sám! Nemal zostať sám. Nemal ju tu nechať samú!

   Aj Belle je niekde sama. Belle, Belle, kde si, dievča?! Priority sa miešajú so svedomím.

  Zastala udýchaná a nechala pátranie len na uši. Tie zachytili šumenie vody. Prekvapkávanie, pretikávanie.

  - Nepite, dievčence, fakt vám dobre radím, nehneváš sa na mňa za to, však? ...dobre radím...nepite, lebo skončíte ako ja...- kymácal sa pred ňou.

  Bol ošúpaný z civilizácie, obrastený slobodou. V úzkej štrbinke malých očiek vzkriesenie aj zánik v jednom. Nadvihol ruku, akoby jej chcel žehnať, alebo nad ňou definitívne kývnuť, ale vyvrátilo mu ju dozadu, smerom k neviditeľnej fontáne.

    -  Vytiahni ju z toho. Ty si silná... Mne by neverila...- pokyvkávaním mu hlava mizla v šáloch okolo krku, ale ruku ešte stihol vrátiť na Emmino plece a pritlačiť ju tam.  Možno sa sám chcel pozdvihnúť dobrým skutkom, možno odraziť a začať neskôr, ráno znova, možno jej len pripomenul, že je tam sama a na neho sa nebude môcť spoľahnúť...

   Na neho sa vždy dalo spoľahnúť. Koľkokrát...vždy! Emma, vstávaj, nebuď patetická. Nechaj na neskôr... Nikdy nebude čas na neskôr...týchto dievčatiek ešte bude... Vzchop sa Emma! Vytiahni ju z toho.

  Ťahala ju z fontány. Vzpierala sa. Mlčala, ale nechcela sa vzdať ľadovej vody, čo aspoň trochu hasila. 
  Sedeli na okraji obruby s nohami ešte v temnej rozčertenej vode. Pokúšala sa ju trochu žmýkať. Drsnými pohladeniami. Kvapky z nej odpadávali spolu s tichými prianiami.

  -  Chcela som...chcela som... - fňukala a voda sa z nej sypala a piesok zbytočných prianí lial.

  -  Ja viem, dievča...ja viem...-

  -  Chcela som...chcela...-

  Aj teraz by chcela. Chcela by víno a chcela by, aby sa jej nevlastná sestra nevrátila z izby detí. Chcela by byť sama a chcela by spať a chcela by sa ráno zobudiť a ísť domov. Nič viac nechce.

  - Chcem toho tak veľa? – stála nad ňou zhmotnená hnedovlasá výčitka.

  Emilie si škrabkala dlaň. Ľavá berie, pravá dáva. Alebo naopak? Dala jej trochu času, napravila zo dva vankúše, presunula pár vecí na stolíku ako figúrky na šachovnici. Šach-mat. Ideš Emma. Sadla si oproti. Už sa nenechá učičíkať objatím, ktoré nečakala. Ukazovákom si stále krúžila po dlani. Varila myšička kašičku.

  - Možno som polocigánka. Možno aj celá, neviem. V pestúnskej vždy mlčali a mňa ani nenapadlo pýtať sa. Raz sme jednu stretli. Ja a Robert. Pár minút po tom, ako sme si začali byť trochu bližší. Len trochu, tak neurčito, prišlo to tak náhle... Bol taký nežný. Ty si ani nevieš predstaviť, aký vedel byť jemný...
  Emma by prekrútila očami, ale mala ich vyvrátené. Ja si neviem predstaviť?! Ja, čo som s ním bývala v podnájme? Len jednu paprndeklovú stenu od seba?! Koľkej nehy som sa musela po nociach napočúvať...ešteže obraz mohol zostať vypnutý. Sestra, sestra...
  Sestra zasnene pokračovala. V zúžených očiach prehrávala obraz jednej chladnej a predsa teplej, dokonca, až horúcej noci.
  - Bola dotieravá, tá cigánka, strašne dotieravá, ale... Vieš, veštila mu z dlane. Také tie táraniny, ale na konci...Ukázala mi tú dlaň a pýtala sa, či to vidím tiež. Nezabudnem na jeho dlaň. Nikdy. Možno preto som... s ním potom spala. Možno len preto... - súkromné veštenie prerušené.

  Emma by aj bola zúčastnene prikývla. Aj by zatlieskala. Aj sa pousmiala. Aj všetko naraz. Ale aj si musí  zachovať...Čo? Čo si chceš zachovať? Žiarlivosť, že táto ho dostala a ty nikdy? Ja som nikdy nemala záujem ho dostať! Emma, Emma... Nie! Som nad vecou. Som nad vecou. Budem nad vecou!

  - Pŕŕ... - začala veľavravne obhajobu...- Ak chceš navodiť dojem, že ti nikdy na ňom nezáležalo a tým mi rozviazať jazyk, šetri slovami. Nikdy si nevedela dobre klamať a zabudla si, že som bola poliš. A bola som dobrý poliš, tak si svoju taktiku s naivnou obeťou jedného sukničkára, ktorého by si zrovna ty voviedla na cestu monogamie  strč vieš kam... To po prvé. A po druhé máš smolu, ak si myslíš, že ťa teraz mienim nejako šetriť. Chceš vedieť pravdu? Chceš? Nech sa páči. Pýtaj sa. Som pripravená zodpovedať ti všetky otázky. Si dospelá, si svojprávna, podľa mňa aj vyliečená, hoci...ok, berme, že aj to...sú to už roky. Nič na tom nezmeníš ty ani ja. Ak ti k životu chýba iba pravda, nech sa páči...-vystrieľala ješitnú muníciu na slepo, sama sa až na konci preľaknúc, čo ju teraz čaká.

  - Takže predsa len si mi celý čas klamala... - myklo Emilie kútikmi úst.

  - Nie, celý čas som ti len nepovedala všetko. - našla ešte jeden nevystrelený egonáboj.

    Odmlčali sa. Emma sa oprela. Aj ihla ukazováka na platni Emiliinej  dlane zastala.

  -  ...tá cigánka mu v dlani videla smrť. Cigánky to vraj vidia, ale nesmú prezradiť. Prináša to vraj nešťastie. Povedala mi to iba očami. Ale ja som to aj tak vedela. Neviem, či aj videla v tej dlani...asi aj to. Priniesla mi nešťastie. -

  - Takže...to vyspanie sa s ním považuješ za zlý nápad?! Nebodaj ľutuješ? – prehlo Emmu zas dopredu.

  - Vravíš to tak, akoby si aj ty s ním spala. A ...páčilo sa ti to. Ale ja viem, že nie. Nedostala si ho do postele. A vidíš. Viem to. Nedostala a predsa. Vždy som ti závidela, že je medzi vami niečo viac. Ja som s ním...iba spala. - priznala úprimne, o čo jej vlastne ide.

  No, doriti, nakoniec to bude psychologická seansa v opačnom garde. Ešte zopár lichôtok od tejto tu a zmäknutá s maslom na hlave k tomu, nepovie jej znova nič. Ako vždy. Hrdinka Emma.