RUMBELLE - Rozmrvené - 4. kapitola

Rozmrvené

4. kapitola

        Nakoniec, na koniec februára to nebolo zlé. Otec si oblizol zakaždým spodnú peru, ako prehodil ďalšiu z bankoviek. Tváril sa výsostne vážne, bol predsa hrdý majiteľ. A sklamaný zamestnávateľ. Ošklbať vlastnú dcéru sa predsa nepatrí. Beztak, už vyzerá dosť biedne. Naozaj si to myslíš?! Samozrejme! Domka by mala kakavko a chlebík s lekvárikom a zákaz chodiť v rozopnutom kabáte!

  - Bude treba tie valentínske čaje prebaliť a urobiť z nich... napríklad darčeky ku Dňu žien. Stále dosť ľudí to slávi. Je to prv ako deň matiek. - odtrhol oči od peňazí a usmial sa jej na brucho.

  Hrdo ním pomrvila. Sklamane sa ho pokúsila stiahnuť.

  - Ako sa má moje vnúčatonko? - bol by si aj krk natiahol, aby dočiahol aspoň k jej nosu, ale delil ho od dcéry pult. Jej stav a to, že už patrí inému mužovi. Definitívne. Už z nej necítil svoje kakao, ani ich byt. Už tam bol zapísaný on. Tamten. Do každého záhybu, do každej bunky. A čo je najhoršie, mala ho zrejme plnú hlavu. Aj to brucho. Nemuseli sa tak ponáhľať. Škola. Život. Cestovanie. Dokončil si nebodaj školu ty? Čo všetko si precestoval? Ráta sa iba ten život. Prestaň mrnčať. Prvú tretinu ti venovala. Hraj ďalej, aj bez tohto hráča...

  Poošívala sa. Pridlho jej čumí pod kabát. Čo mu bude vykladať? Z abstraktného umenia ultrazvukovej fotky nepochopí nič a už vôbec nie jej nadšenie, z cudzích pojmov v materskej knižke detto. Dokonca sa bude brániť aj strohému: všetko je ok, normálne, v poriadku. Všetko vyvolá diskusiu bažiacu po detailoch, z ktorých aj tak nakoniec vyplynie, že by sa mala viac šetriť a že ho štve, kde býva, čo robí a ako idú z ruky do úst. O to trápnejšie sa cítila dnes, keď si prišla po poslednú gážu. Odkedy mu vypomáha v kvetinárstve, cíti sa trápnejšie ako trápne, keď na konci mesiaca berie od neho tých pár šupov, poctivo odmakaných, namiesto vreckového. Aj to si musela odmakať.  

  Načiahla sa po tých pár bankoviek, čo k nej posunul.

   - Čaje prídem prerobiť zajtra. Alebo cez víkend. Pozriem nejaký prírodný materiál okolo domu, niečo naaranžujem... - hľadala únikové cesty z finančnej pasce, nepriamo poukážuc na inú.  

  Naozaj sa zamračil pri slove "dom". Tú starú chajdu odmietol prijať, ako miesto trvalého bydliska svojej jedinej dcéry. Aj prechodné ho iritovalo, ale jeho veľkorysú ponuku, zaľudniť bývalú detskú izbu Belle v jeho dvojizbáku tamtí dvaja béčkoví hrdinovia, odmietli! Pch!

  - Dúfam, že sa nemieniš sama túlať po lese. To nech ťa ani nenapadne! Lebo... -

  Do "lebo" zazvonil telefón.

  Tentokrát sa zamračila ona sama. To číslo poznala. Volá každý mesiac. Aj keď nikdy nedvihne.

  - Už ťa zoháňa? Už bez teba nevie vydržať, mladý pánko?! Nebodaj žiarli, aj na starého chudáka ocinka?! - vyzvedal trochu nahnevanejšie, ako pôvodne chcel.

  - To nevolal Adam...- pchala do vrecka kabáta mobil a do druhého svoju výplatu.

  - Presne! Vôbec ho nezaujíma, kde si? Ako si u doktorky dopadla? To je celý on! To ja by som tvoju matku nenechal ani na chvíľu samú. Stále sme boli spolu. Stále. Tu v obchode, doma. Stále... - odkráčaval do skladu. Príchodom Belle, skončilo "stále". Nahradilo ho "už nikdy". Tam nerád pokračoval v prehovoroch.

  - Mätu už nemám.  Pýtala si mätu, nie? Toto je rýmovník, ale nepreháňal by som to, pokiaľ... Nie si zas chorá? Bellinka, dávaj si na seba pozor. Tvoja alergia...Nezdá sa mi to. - hrešil ju už zhovievavejšie.

  - Oci, prosím. Odkedy som tam, cítim sa naozaj lepšie. To vieš, čerstvý vzduch, príroda. A aj lekárka bola prekvapená, vraj mám lepší tlak, ...aj celkové výsledky. - pohladkala si brucho.

  - Len aby, len aby... - dôveruj, ale preveruj. Nie, pokiaľ nemusí, nechodí tam.

   Balil kvetináč s bylinkou do baliaceho papiera a zas ho dôkladne porozbaľoval, lebo krehká bylinka vyzerala vyplašenejšie ako táto jeho.  Tušil, že návšteva dcéry je pre dnešok u konca. Nech robil, čo robil, vždy utekala späť k nemu. Vzal ho na milosť, ale...

  Nakoniec, na koniec februára to nebolo zlé. Lesná cestička, výplata, nová rastlinka odsúdená na obšklbávanie, lebo čaj zas nekúpila.

  Okolo to páchlo ešte hnilobou a mokrom, ale predzvesť jari bola zas raz neochvejne tu. Ani ona sa nechvela. Nasávala vlhký vzduch a rozoberala v duchu, čo za poslednú výplatu tentokrát poriešia. Mali by poriešiť. Musia. Chcú. Smú. Môžu. Vráťme sa k: musia. Tak musia. Je to normálne, že sa veľa vecí musí. Ale tak veľa... Neubralo jej to z dobrej nálady. Má novú fotku. Čierno-bielu z ultrazvuku. Budú ju večer analyzovať a prekreslia ju do 3D obrazu a pridajú kopu krásnučkých detailov. Celofarebných...

  Jediná achromatická chmárka jej sedela v dúhovke. Telefonát... ten, čo zas nedvihla. A ani nedvihne. Môže. Smie. Nechce! Nemusí. Tak je to správne.

  Už zdiaľky videla, ako sa pred ich domom sfarebnieva. Ahaho! On nebodaj pral. Dostane malé bezvýznamné plus. A bozk. Trochu významnejší.  Prehodila kvetináč do druhej ruky a pohla do kroku.

  A náhle zastala. Etnické zloženie bielizne na šnúrach sa jej akosi nezdalo. Márne lustrovala jednotlivé súbory svojich večne migrujúcich batohov dovlákaných sem z domu, nič z príspevkov usmievajúcich sa pomedzi dva a dva štipce, pekne v úhľadných oblúčikoch sa jej do nich nezakladalo. Operačný systém mozgu vypovedal.

  - Adam?! - prehodila kvetináčik tam a späť. Hlasnejšie.

  Zvnútra domu sa vysúkala jeho vysoká silueta s idiotským výrazom na tvári. Aj sa bála pokračovať v prípadnej otázke. Stačilo len ukázať na hojdajúce sa spodné prádlo. S mačiatkami. S kačičkami, s...delfíniky?  Pandy...

   - Nemôžem za to, ona sa po... pototo... ona sa trochu... pocikala... by som povedal. - škrabal sa v strnisku a pohľadom sa vracal späť do domu, či mu "ona" nepomôže zodpovedať, prečo jej gaťky visia na ich šnúre.

  Jeho čudná veta bola ešte bizarnejšia, ako prípadná výhovorka, že v second hande mali všetko po tridsať centov, tak neodolal, prípadne charita robila charitu a vidiac jeho, odhadla to na plný dom dorastencov v sockoidných podmienkach, hygienicky hendikepovaných nadôvažok, alebo niečo podobné. Pomočené "ona" spracovať nevedela.

   - Vieš, je to...rodina. Patrí k...  akosi k Nealovi...-

  Druhá veta ešte horšia, ako začiatok.

  -  Rodina?!... A... ako...Ako Neal?! Akože... Preboha, Adam... ty máš aj dcéru a mne... si o tom... kedy chcel... povedať?! - rozrástlo sa jej materinské srdce o ďalšiu dušu a zároveň prišiel defekt, lebo z domu vyliezla "ona". Mladá, dospelá. Mladá. Veľmi mladá. Pekná. Mladá. Mladá na pocikávanie. Pocikaná. Gaťky s mačiatkami.

  - Belle, Belle... preboha, môžete mi pomôcť?! - ledva ju zachytával.

  Teda zachytil jej kabát, z ktorého mu vypadla tesne vedľa kvetináčika s akousi burinou. Dlabal na kabát, kvetináčik, tašku, dlabal na všetko. Zase všetko pohnojil a to ani nemajú kompost. Opatrne ju nabral do náručia a vyplašený vniesol do domu.

  Mladá pocikaná nezaujato najprv opáčila svoje spodné prádlo, ale ešte stále bolo vlhké. Následne sa zohla, narovnala kvetináč, nechajú ho uprostred dvora, lebo na domáceho miláčika typu muškát v okne to ohavné, momentálne dolamcované a vyváľané v blate, nevyzeralo. Zohla sa po kabát. Hnusný, predpotopný baloňák.

   A zvoní!

   Vrecko mu zvoní. Toto nezvoní, tu sú papierové bankovky...

   Stále zvoní...
   Dvihnúť, či nedvihnúť?! To je otázka. 

   Nijaký premakaný model. To je nulový problém.

   Nenechá ho vybzukovať, čo ak je to dôležité. To je... Ťuki-ťuk.

  - Belle! Belle!... Belle,  konečne si to dvihla! Prečo mi... prečo...viem, nič nevrav, chápem...Belle, prosím...  -

  Mladá prekrútila očami a hoci signál nebol najlepší a zdalo sa jej, že aj vypadával, nechala aparát rozprávať. Zatiaľ to na nič dôležité nevyzeralo, kopy ospravedlňujúcich sa slov, ale, ešte chvíľu počká, možno to niečo dôležité bude... 

  Očekovala ešte raz pohľadom prádlo. Ok, bude užitočná. Bude musieť byť užitočná.

 domiceli