OUAT
55. kapitola
pristrihnuté
krídla 4.
Kvapká...
Potichu odtiahla stoličku od kuchynského
stola, ale nesadla si. Našmátrala pod dresom lampičku, ale nezažala. Stála
uprostred stále spiacej kuchyne a váhala, či ju budiť. Nemôže za to, že ona
nemôže spať. Nemôže spať, lebo mu nemôže povedať pravdu. Nemôže mu povedať
pravdu, lebo... Cíti, ako sa potí. Vie prečo. Nestačilo porozopínať ešte
zopár gombíkov, ani si spraviť drdol z vlasov. Potriasla hlavou a rozhádzala
ich. Opatrne dosadla na stoličku, vytiahla nohy, čo takto po ráne ešte boleli
prirýchlym nasadením do práce a vyložila ich na vedľajšiu.
Včera tam sedel on a rozptyľoval ju trepaním nezmyslov a masážou
chodidiel, kým sa ona pokúšala neporezať sa pri škrabaní posledných
zošúverených starých zemiakov, čo našli v špajzi. V miske s vodou sú stále na
dne dresu. A to plánov, ako z toho mála sa dá spraviť fantastická večera, mali
obaja aj na kuchársku knihu. Reči sa hovoria, chlieb sa je. Reči sa hovorili a
nejedlo sa nič...
Bol prítulný. Netušila, že sa krotil zámerne,
predpokladajúc, že ju prvýkrát vyplašil. Predstavila si psíka, ako
"varí" ale nemala v povahe byť mačkou. Nedriapala, neškriabala,
nelíškala sa a netúlila, ani nepriadla. Iba sa čudovala, ako...bol prítulný.
Strhol sa. Rozospatý pohľad vľavo, pohľad vpravo, pád
do vankúša. Asi si bude musieť zvyknúť, že vstáva sám. Ostatne v poslednom čase
ani inak nebolo. Asi teda ani nebude. Aj sa bál vyliezť z rozohriateho pelechu, aby objavil zas
prázdny byt. Natiahol sa a kdesi medzi prstami objavil vlas. Jej vlas. Dlhý,
hnedý. Nechal ho triasť sa vo svojom dychu.
Triasla sa. Všimol si to. Aj vážnu tvár a
smútok, čo nedokázala skryť. Nevedel byť viac nežný, priveľmi po nej túžil a
čím menej mu vracala, tým viac chcel. Chcel, aby mu verila. Ale zostávala vo
svojom vlastnom vnútri a nech sa snažil klopať bozkami a dýchať na zasrienené
obliny, kresliť do nich bruškami prstov prosby s pozvánkami, zostávala
zatvorená, akoby iba spoza skla mávajúca mu prirýchlo odťahovanou rukou, aby
nestačil skopírovať jej obrys. Unikala mu. Prchavejšia ako minule. Niečo sa
muselo stať...
Žalúdok sa rozvibroval, stiahol a zabrnkal na
hladovú nôtu. Pošúchala ho cez jeho košeľu a donútila nohy, aby vzdali boľavé
protesty, zliezli z vyvýšeniny a doviedli ju k nejakému jedlu. Privoňala k
škatuli mlieka. Nijaký nepríjemný puch, to by šlo. Prisunula stoličku ku
skrini. Pod stropom má Ronia sladkosti pre malého. Ak bude mať šťastieee...ešte
kúsok, ešte...
- Ranní ptáče dál doskáče? - zachytil ju
práve včas, keď ju podrazila zákerná, neprajná stolička, nechápajúca jej
baletný postoj aj bez piškót.
- Ale mám piškóty! - víťazoslávne natrčila
balíček pred jeho ostrý nos a hrabala sa dolu z náručia.
Nemienil ju však prepustiť tak ľahko, zvlášť
za sprosté piškóty. Spomenul si na tie nemocničné, ešte stále kempujúce vo vrecku bundy
a tvárou sa mu preliala vlna nevôle.
- Netvár sa tak sklamane, pokazíš mi chuť na
raňajky. - mykla sa ráznejšie a dopadla tvrdšie, než mohla, keby sa nechala
vysadiť. Kdesi v nohách ju zas zabolelo.
Nechal ju s nádejou roztrhnúť balíček, aj
napchať si rovno za hrsť do úst.
- Pôjdeš dnes so mnou za malým do nemocnice.
Donesieme mu z týchto normálnych piškót. Uvidíš, ako sa poteší. - hrmotal s
rýchlovarnou kanvicou, kým si ona priťahovala horko-ťažko vysliedený balíček k
sebe, rozhodnutá nenechať v ňom ani jednu. Jemu vydelila štyri, zmenšila počet na tri a basta!
S úsmevom k nim pohliadol, ale nemal chuť.
- Musíme sa pozhovárať. - natiahol sa radšej
za jej dlaňami, keď pedantne pomiešal kávu, nezabrániac jej, aby mu do nej nenaliala zvyšok mlieka. Už doraňajkoval.
- Tak ty si si fakt naordinoval, že mi dnes
pokazíš nielen raňajky, ale aj celý deň?! - zaprotestovala, šmarila prázdnu škatuľa oblúkom do koša za jeho chrbtom, neriešiac, či trafila a vrátila tri
darované kolieska späť do vrecka. Prekrížila paže na hrudi a ofučala sa.
- Em,
prosím. Správať sa ako malé decko ...to nikam nevedie. Potrebujem vedieť
pravdu. Mám pár otázok a myslím si... -
- Ja si myslím, že to s tým policajtom už
trochu preháňaš! Ja nie som tvoj prípad, aby si ma stále riešil! Prišla som
sama, dobrovoľne, chcem byť s tebou, ale neprajem si, aby si ma vyšetroval! Ja som
ja. Buď ma budeš brať takú, aká som, alebo...povedz rovno a ja vypadnem a už
nikdy nebudeš o mne počuť. A nemusíš...ma riešiť! - mračila sa kdesi do kúta.
Mrzelo ho to. Ale predpokladal túto tsunami,
ako prvé kolo sumitu. Nechal ju vykričať sa a skúsil zas.
- Chcem ti pomôcť. -
Skúsil zle.
- Nestojím o tvoju pomoc! Čo si myslíš? ...že
som fakt malé nesvojprávne decko, čo sa nevie postaviť na vlastné nohy? Ok,
nevedela som sa, tam som ti bola vďačná za každú pomoc, ale myslela som si...naivne
som dúfala, že to medzi nami už je ...teraz...o niečom inom! Ale ty...ty ako vidím ma stále
len ľutuješ a ofukuješ a staráš sa o mňa a do mňa... len z tej ľútosti! Z
povinnosti! Kripľovi treba pomôcť! Feťáčke treba pomôcť! Asociálovi treba...!
Za koho ma vlastne máš? Ja...nie...som...tvoj prípad! A ani nikdy nebudem! -
rozprskla dlane a začarovala nimi celý priestor.
Aj toto kolo čakal. Nenechal sa už
vyprovokovať, ani nenaskočil na jej vlnu protestov. Iba sa usmial.
- Presne to som chcel počuť. Konečne si prehodnotila
svoj vzťah ku mne a mňa teší, že tu nie si preto, že ti to vyhovuje, ale preto,
že ma ľúbiš. - usmial sa ešte viac.
-
Neľúbim ťa! Chrápem s tebou iba kvôli výhodám! Keď si to takto myslíš, tak si
tomu aj ver! Nech sa páči. Je to tvoja vec! - zas sa zaplietla rukami aj
frázami.
Pekné. Nevie, čo chce, vie čo nechce, alebo
aj naopak. Ale vie byť krásne výbušná, ešte to tak prebudiť v nej aj v posteli
a je víťazom na celej čiare. Fajn výzva. Nehanbíš sa? Máš záujem o ňu alebo
fakt iba o tie posteľné hrátky?!
- Ako myslíš! - zadupľovala, lebo mlčal a drzo sa usmieval.
-
...ja si myslím, že ma ľúbiš. - natiahol sa zas k nej, aby vydoloval ruky spod
pazúch.
Bránila sa. Záporne kývala hlavou. S hrmotom sa odsunula, aby na ňu
nedočiahol.
Obišiel stôl. Vstala a chcela ujsť, vidiac,
ako sa blíži. Zachytil ju a drsne pritiahol k sebe. Nadýchla sa so strachom. To
ho trochu zamrzelo. Ale nestoplo.
- Ľúbiš ma...- zašepkal jej do čela, do
spánkov, do líc, tesne pred perami.
-
Neľúbim. - odmrnčala tichšie.
Načiahla sa dozadu za balíčkom piškót a
ovalila ho nimi, aby ju pustil.
- Ľúbiš. - nevšímal si podlahu, kde práve
rozkvitla lúka z piškót. Siahla z druhej strany po jeho káve a natrčila šálku medzi
ich tváre ako štít.
- Ak ma nepustíš... -
Viac nestihla.
- To si vypiješ...- zašepkal, nechajúc
tekutinu rozliať sa medzi ich telami, nezachytávajúc ani šálku, ani vlastnú
túžbu do nijakých mantinelov.
S hrôzou, aká je dooblievaná a kam všade to
tečie, oprela sa o hranu nábytku, vstala na špičky, akoby sa kalamite dalo zabrániť, ale tým len uľahčila
jeho plán usadiť si ju pekne na čistom stole, ktorý práve dobrovoľne upratala a
naliať čistého vína...
Horúceho, dráždivého, výbušného, kde-tu s maličkými bublinkami nehy...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára