OUAT - Pristrihnuté krídla III. - 48. kapitola

OUAT

48. kapitola

pristrihnuté

krídla 3.

Medzi ulicami

      Pod pazuchou s kockami, pri uchu s mobilom,  navigoval Ronniu, simultánne so sestričkou, čo sa navyše prehrabávala v papieroch a dopisovala vstupné údaje, riadok po riadku, z počutého prichádzajúc na to, že žena, čo jej ich promtne diktuje, asi nebude pacientova matka.

  - Plienky, pyžamo, hygienické... jasné, že jeho! Ronia, prestaň vyšilovať, zober si taxík, počkám pred vchodom.  A ak mi sľúbiš, že neschytám zas facku, aj ho za teba vyplatím. - poslednú vetu dopovedal polohlasom už len sám pre seba a nenápadne utrel palcom mobil, čo zaprskal slinou. - Sestra... teda matka malého... príde o desať minút. - oznámil sklesnuto.

   Nebude času pripraviť si akýkoľvek vierohodný scenár na stretko s tsunami.

  - ...preukaz poistenca a vlastný doklad totožnosti. Spýtam sa primára na možnosť hospitalizácie, ale v takýchto prípadoch to nebýva nutné. - dodala nevraživo sestra odkaz pre sestru a skúmavo pozerala po poblednutej žene, čo očividne ledva stála na nohách. 

  Kymácanie sa by naznačovalo... ale nie. Dych má čistý, len zreničky. Toto nebude alkohol. Diagnostikovala si v duchu a vyhrabávala z povinných školení príznaky závislostí. Hypokratova prísaha volá. Nie, týmto nemusí pomáhať! Nezaslúžia si. V tom si bola na istom. Hypokrates, nehypokrates! Títo dvaja na niečom fičia, chlapík vyzerá, že melie z posledného a k absťáku nemá ďaleko. Spotený, roztrasený, vynervovaný, aj nejaké tie tiky zazrela.  A táto tu ledva stojí na nohách.  A chudák malý na takýchto nezodpovedných magorov dopláca. Sociálku na nich! Paragrafy!

  Vstal a zberal sa k východu. Nešla za ním. Obzrel sa a ani tak sa nepohla. Nedvihla ani pohľad. Ani očko. Nič. Chápal to. Zoči-voči podráždenej levici sa predsa nebude strkať rovno pod jej čumák. Sklopiť uši, stiahnuť chvost. Subka na chrbte so všetkými štyrmi labkami hore.

  Em nebola dominantná nikdy aj teraz si ju vedel predstaviť len takto.  Iste zmizne skôr, ako sem s Roniou doletia. Ľútostivo ešte raz pozrel jej smerom. Upravil si obrázok na štyri laby kdesi na prestieradle, v prítmí,  skrčené a pritiahnuté k telu, holé dlane, holé celé telo... Hamuj! Si v nemocnici!  No, jasné... nehamoval, nešlo to.  A pán lev zareve a zaľahne. Akurát tak doma do prázdnej postele. Lev - kráľ púšte. To na neho sedí skôr. Ešteže mozog našiel vo svojom bizarnom nonsense slepú uličku.

  Akoby ten vyzliekací a ukladací pohľad cítila, netušiac, že je vyzliekací a ukladací.  Nadvihla hlavu z papierov.

  Iba ticho...

  Aj by bol zakričal: Zostaň!...a potom: K nohe! Sadni! Ľahni! ...K nohe?! Ľahni?! Hej! Ľahni! Čokoľvek, len nech ide s ním. Leží s ním. Chlape, chlape, už ani nevieš, čo chceš.

  Ešte stále nevie, čo chce...

  Nechápala veľmi, prečo sa zrazu mračí. Nie, že by nemal za čo, ale... Nemohol by sa usmiať? Aspoň trochu? Jedným kútikom pier? Prosím...

  Kráčal s tvárou stále natočenou k nej, akoby ju pohľadom chcel hypnotizovať, aby zostala tam, kde je. Ale to zrejme vie len stará dredová sanitárka urobiť z ľudí v čakárni tiché poslušné kôpky. Nie, nemusí byť poslušná, už si zvyká aj na jej potreštené vrtochy. Len, nech je tu...

  Nestihol jej vysvetliť nič. Nič sa nepýtala, letela rovno na detské oddelenie.

  - Vedela som, vedela...že je to vážnejšie, než len soplíky a kašlíky. Toto bola len otázka času. Tu mu pomôžu... tu je v dobrých rukách... Bude!- mrmlala si sama pre seba, spotená, vyplašená, ešte v šoku z jeho telefonátu, rozopínala sveter, vyzliekala si ho a zas navliekala, lebo nevedela, čo s ním.

  Z tašky, čo mu hodil taxikár  do náručia, trčali halabala pobalené veci, z ktorých polovičku potrebných aj tak nebude mať.

  Nenápadne ich strkal dnu do útrob veľkej igelitky na smeti, nadávajúc, že doma naozaj nemajú nijakú inakšiu tašku. Chudera mala na výber škatuľu od niečoho, alebo... Vyhral fialový igelit so žltým zaťahovacím pásikom. Na viacerých miestach prederavený.

  Potlačil zubnú kefku dnu, aj vidličku, aj kefu na čistenie dojčenských fľašiek. Tú, čo s ňou nedávno, po nasťahovaní sa, čistila medziokenné priestory, pričom mu dôrazne prízvukovala, že ju zdegradovala do tejto funkcie, aby sa nepomýlil a nečistil ňou už  Robkove fľaštičky. Tomu kúpia novú. Nekúpili.

  Vedel, že jej to nie je celé jedno, od kvázi únosu cez kvázi objavenie až po tvrdú realitu nemocnice, ale malý bol teraz prednejší ako celá tá absurdná story. Brata a jeho čudnú pastorkyňu môže zabíjať neskôr. Pridá tento incident k tým desiatkam, čo už majú tí dvaja na rováši. Takže súd a vykonanie tých niekoľkonásobných rozsudkov smrti pre každého zvlášť, má ešte čas. O jednu popravu viac, či menej...

  Viac! Zbadala Emilie stáť pri sestričke.

   - Tá má ešte odvahu...ako to, že ešte nie je v lochu?! To si nejaký policajt? Unesú ti decko spred nosa a ona... si tu behá po slobode! - náhle našla guráž vybiť si emócie na nejakej tej obeti. 

  Ako vždy, Emilie padla vhod do rany.

  Emilie zostala. Em je tu! Neušla. Usmial sa.

  Vidiac jeho úsmev, nabrala odvahu a vystrela sa.

  Ronia sa však už zas zaujímala o malého. Zasypala sestričku otázkami a požiadavkami. Ani si nevšimol, ako mu vytrhla vrece na odpadky a zmizla v ordinácii. 

  A zas ticho, len tlmené hlasy ozývajúce sa zvnútra, ktorým aj tak nebolo rozumieť. Márne obaja pristúpili bližšie.

  Obomi trhlo, keď dvere zas otvorila sestra s oznamom, že účet za prednostnú izbu VIP pre matku hospitalizovaného si môže zajtra ráno vyplatiť. Na recepcii mu povedia, kde.

  Pochopili, majú vypadnúť.

  - Mali by sme ísť. - oznámil aj sám ordinačným hodinám. Obrátiť sa na ňu akosi nemal odvahu.

  - Pôjdem...- zašemotila neisto.

  - Presne to som chcel počuť.  ...že pôjdeš so mnou! Emilie, ani sa neskúšaj z toho vykrútiť, lebo ti rovno nasadím putá. - lapol ju za zápästie a stisol.

  Chcela sa vykrútiť. Nie, nechcela sa vykrútiť. 
  - Musím na vzduch. Tu sa nedá dýchať... - nechala jeho ruku pripútanú k svojej a doslova ho ťahala sama von.

  Ešte chvíľu ju držal pračudesne za zápästie, kým sa pomaly, opatrne pokúsil povoliť zovretie, presunúť sa dlaň k dlani a stisnúť zas. Jemnejšie. Krehkejšie. Nenásilne. Akoby prosebne. Stúlila sa mu v nej, vďačná, že jej ju ponúkol.

  Stíchnuté nočné mesto ich hodnú chvíľu natieralo v tenkej vrstve po uliciach, kým sa ozvala.

  - Medzi domami nie sú čiarky, preto sa tak ťažko čítajú. A preto... je také únavné...chodiť po uliciach. - spomalila, až zastala. - Henri Michaux. To povedal. - dodala na vysvetlenie svojej náhlej romantickej pohnútky. 
  - Pekne to povedal. - zmohol sa na strohé skonštatovanie.

  Ale zmohol sa aj na to, aby druhú ruku dvihol k jej tvári a bruškami prstov prešiel po jej obvode. 
  - Nechaj ma naivne veriť, že nie tvoje ubolené nohy a únava,  ale ty...chceš ísť so mnou...domov. - slovo za slovom sa približoval k jej tvári, až špička pier dotkla sa tých jej.

  A bolo po odvahe. Zneistel. Odtiahol sa.

  V kútiku oka sa jej objavila slza.

  Musel ju objať. Skrátka musel.

   Oprava chyby v matrixe.

   Nemusel. Chcel...

domiceli