RUMBELLE - Akty "X" GOLD, Zberačka nádejí 28. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXXV.

      Obozretne lustrovali každý svoju časť priedomia. On aj jej krátkozrakosťou prižmúrené oči.

  - Prečo nenosíš okuliare, Lili? -

Natočila sa k nemu, chvíľu skrz rovnaké zúžené priezory zízala ďalej, kým sa ústretovo jemne pousmiala.

  - Ako za starých čias. Chýbalo mi to...už... -

  Uvedomil si, že sa vrátila v spomienkach do detstva, keď ju buzeroval za každú maličkosť a mal potrebu ju cepovať, ešte ani netušiac vtedy prečo. Nevyhovovalo mu, že sa vracia do minulosti. Jeho pokusy vytesniť z mozgu tú nedávnu, sú o to ťažšie.

  - Zabudni. - odsekol jej drsne, pomykal kľúčikmi v zapaľovaní, ale nedarilo sa mu ich vytiahnuť na prvýkrát.

  Zamrzelo ju to, ale nebránilo priložiť mu ľadovú ruku na tú jeho, aby ho spomalila. Strhol sa nevôľou. Ďalší neplatný pokus. Uvedomila si.  Bradou mykla za seba. 

  Auto s...niekým. Niekto, kto mohol byť iba niekto, niekto ako poliš, niekto ako od nich. Niekto.

  - Ak tu budeme sedieť pridlho,  staneme sa my automaticky podozriví. Ak nás aj sledujú, tak nám  to maximálne tak skráti čas, aby sme zrýchlili to, po čo sme prišli. - vysvetlil jej nervózne.

  Uznala, že má pravdu, ale očividne sa jej nechcelo z jeho ruky. Musela. Zhodil ju.  Skontrolovala v spätnom blond príšeru na vlasoch a vystúpila. Striasol sa a nasledoval ju.

  Vchodové dvere - voľné. Prístup na poschodie rovnako. Kľúče od kancelárie. Kancelária. Očakával väčší odpor. Nejaké to zapečatenie. Pásky. Ceduľky o nevstupovaní. Stráž. Nie sme vo filme. Aj keď scenár "béčkový" jednoznačne je.

  Sadol si na svoje stabilné miesto, ako v časoch, keď ešte firma fungovala. Aj pero na nervózne šťukanie bolo po ruke, aj poznámka pripravená.

  - Dúfam, že tentokrát bude tvoje hľadanie úspešnejšie, ako tie posledné kvázi plané pokusy. - vypadlo z neho napokon skôr bolestne, ako jedovato.

  Nevenovala mu pozornosť, preklikávala a tvárila sa nezúčastnene. Ešte stále si mohla dovoliť zlyhať. V krajnom prípade, pôjde o zlyhanie reálne. Možnosť voľby a nutkanie prispôsobiť jej svoje plány bola silná. Aké plány, Lili?! Koľkokrát ti ešte musí plesknúť špinavým vechťom cez tvár, aby si pochopila, že ty a on...

Ďobla na jedno miesto. Priblížila ho detailnejšie.

   - Hora, plot, nejaký súkromný majetoček ukrytý pred zrakmi zvedavcov. Nevyzerá to na dovolenkový rezort...- mrmlal si indície a preklikával dostupné info o objekte z databázy údajov. Neboli zablokované, ani tie tajné. Ako to?! Nepodstatné. Majú, čo sa hľadalo. Čas hrá v druhej polke ihriska, ale zápas je spoločný. Kto z koho. 

  - Môžeme ísť. Pekne ďaleko. -

  Posledná veta ju opäť trochu povzbudila. "Pekne ďaleko" znamená dlhú cestu s ním pod jednou strechou auta. Ak sa bude pýtať, bude mu hovoriť pravdu. Nepríjemnú pravdu. Nič iné, len čistú pravdu...Tak mi Boh pomáhaj. Už im ani Boh nepomôže...

XXXXVI.

    Ráno ma našlo v polohe skrčenca a zmeniť ju zazívalo príšernou bolesťou. Presunula som ruky pod brucho. Došľaka, tá tabletka. Čas na krámy. Len aby prišli. Len aby nechodili, veď tu nič nemám. Ešte aj tú škatuľku mi trapka Lili v tom obchoďáku vyrvala z ruky a strčila do kýbla s kvetinami v oddelení zeleniny. Je prepnutá. Jednoznačne. Nebezpečne prepnutá! Ako som sa len mohla dať tak rýchlo zmanipulovať?! Som prepnutá. Jednoznačne! 

  Svinské hormóny si už so mnou robia čo chcú... Prečo ma nenapadlo hodiť si do košíka ďalšiu škatuľku s intímkami? 

  Tabletka "PO"... A tri bodky! Aké významné tri bodky, ktoré aj tak každá, vrátane mňa ignoruje... Sekundárne účinky som iba preletela, už prvých niekoľko bolo odradzujúcich a ja som sa v tom momente odradiť nemienila nechať. Teraz si to odser, kamoška! Tak ti treba!

  Zostať teraz ležať ale tiež neprichádza do úvahy, nutkanie nájsť miestnu toaletu už je viac ako akútne. Dúfam, že to nebude kadibúdka kdesi mimo domu. Ako som mohla večer zaspať a nepreveriť si to? V sprche, kde som stála  pod poloľadovou vodou nebolo nič. Ale sprcha stačila. Fuj, odkedy sa zo mňa stal humusák?!  Ale jasné. Zapadá to pekne do seba. Studená voda, studená posteľ, studený celý hrad. Prechladla som. Mraštím sa sama na seba a ešte na bolesť, s ktorou márne bojujem a ona nevyzerá, že by to chcela vzdať kontumačne. Aké kontumačne?! Je tu a je... strašnááá! Neznesiteľná! Skrúca ma a bolí to ešte viac. Ako eliminovať pohyby a dostať sa na sprostý hajzel?!

  Zahmlievanie pred očami skúšam striedať s cintorínom v ústach pri pregĺganí a krokmi, pri ktorých mi prišla na um Ariel, keď sa jej spodky nôh menili na dýky, po zámene za pohodlnú plutvu. Šúchať sa plazením po bruchu sa mi zrazu zdá výnimočne dobrý nápad. 

  Tupá bolesť vystreľuje až do chrbtice a nepomáha ani opierať sa o kamene cestou popri múre. Ak zmerčím nejakú vázu, nezaváham. Zas len kúpeľňa. Jediný smer známy od včerajška. Je mi to fuk. Mám tu svoje veci, vlastne jej veci, poskladané z mojich vecí...Je prepnutá. Nebezpečne prepnutá...nie som až taký humusák. Som. Zhadzujem nohavice a rozkročím sa nad odtok vo vaničke. Tečúca voda dáva telu jasný signál. Aká úľava...

  Škoda, že sa hlavica sprchy nedá zvesiť a nasmerovať, kam potrebujem. Naberám konečne, priznávam, nečakene, zohriatu vodu do dlaňovej vaničky. 

  "Toto...to...má byť čo?!" Bruškami prstov nespoznávam svoje vlastné ubolené telo. Schmatnem z kozmetickej taštičky, rozbordelovanej po umývadle, práškové tiene na oči a natočím zrkadielko medzi nohy. Farebné kúsočky silonu... "Stehy?!" Prekvapenie roztrasie rukou, strácam v nej cit, zrkadielko sa rozprskáva o kachličky a vysypané fialkasté tiene rozmývajú zvyšky nestečenej vody. Miznú v odtoku spolu so zvyškami zdravého rozumu.

  Hrôzostrašný možný scenár dnešnej noci ma stláča späť do podrepu a do klbka. Kút v sprche a para prijímajú moju bezmocnosť...

XXXXVII.

  Monotónny hukot motora uspáva, ale obom myšlienky nedovolia poľaviť.

  Nebude sa vtierať. Rozhodla sa. Nechá to na ňom. Ona bude len ústretová. Počká si. Otázky musia prísť.

  Má ich toľko, ani nevie, ktorou začať. Bojí sa každej. Každej jednej odpovede. Predstavuje si Belle. Chce si predstaviť Belle. V jej sladkej naivnej podobe. Ide to ťažko. Posledné okolnosti mu ju stavajú do úplne iného svetla. Sú nástojčivé, drzé, odporne presvedčivé. Láska je slepá. OK. Ale predstavoval si iný druh slepoty, nie ten, čo z neho spraví idiota na celej čiare. Pridal plyn.

  Všimla si jeho nervozitu. Zahryzla si do jazyka. Ubral plyn. Ale otázky stále nekladie. Schúlila sa k oknu. Počká. Ešte počká...

  Nechce sa ani len pozrieť jej smerom. Zas je malá, zas iba zíza. Zas zbožne. Irituje ho to. Môže jej vôbec dôverovať? Môže veriť? Ohľadom Belle... Aj v tomto prípade bol slepý. Celé tie roky mal pocit, že je pánom situácie a pritom...

domiceli