Rumbelle
7. kapitola
nadviazanie na ff Reč
trávy, Šum trávy, Krik trávy
Podsádzanie trávy...
Striaslo ich chladom. November v dome bol
ešte horší, ako ten, čo nechali drgľovať zubami pred dverami, kým tie svoje od
kosy nevládali roztlačiť. Takmer sa jedným ťahom navliekol späť do kabáta, v tom
istom momente, ako ho zo seba zvliekal, pripadajúc si ako pes, čo práve
prvýkrát objavil koniec chvosta. Ale ustál to. V rýchlosti, dokonca, hrdinsky
premáhajúc triašku, vyhrnul rukávy a radšej jej nepomáhal s kacabajkou,
úfajúc sa, že sa jej aj tak iste nevzdá, vtiahol oproti do dvier kúpeľne, aby
sa, posilnený dlhoročným cvikom, opláchol, keď nečakane zavolal z jej útrob.
- Mám teplo! –
- Mám „strach...“
– zatiahla ironicky, neznášajúc zvuk vlastných zubov trieštiacich sa o seba.
Zažala zvonka svetlo a prevliekla sa
štrbinou do miniatúrnej podlhovastej miestnôstky, ktorá ku podivu naozaj sálala
stuchnutým, nevyvetraným, ťažkým, ale teplom.
O to čudnejšie bolo, vidieť ho sedieť v prázdnej
vani, kompletne oblečeného, s rukami ovísajúcimi cez okraj, z prstov ktorých
ešte odfrkávali posledné neutreté
kvapky. Veľké decko. Ale uznala, že jeho logiku postrádajúce pochody, streštené nápady a rozum zastavujúce reakcie nezodpovedajúce reálnemu veku sa jej na ňom páčia snáď ešte viac, ako...nepremostiteľná až snová neha pri milovaní, absolútne neprimeraná slovnej zásobe a komunikácii v reálnom živote.
- Podelím sa. Ale vyzuješ sa a zrušíš toho
nechutného vypĺznutého bobra! – natrčil na ňu ukazovák, pohodlne sa oprúc o sadu
sprcháčov za hlavou.
Inštinktívne si založila prekrížené ruky na
lono ako futbalisti pri múriku a previnilo sa zatvárila, lebo mala chuť na jeho širokánsky úsmev.
Nesklamal.
- Ty už si fakt perverznejšia ako ja, srdiečko. –
natiahol k nej radšej ruku, namiesto prikazujúceho prsta a skôr, ako poslušne
vkĺzla vedľa neho a vtesnala sa mu medzi roztiahnuté kolená, nešetriac
nikoho a nič, stiahol jej ničovatý kabátik a šmaril pred vaňu. – Keď
budeme zvlhnutí vyliezať, utrieme doň... šľapy. – zašepkal tajomne, vykrútil jej
tvár a zapchal ústa bozkom, aby nemohla odkomentovať dvojzmyselnú narážku.
Zaprela
sa mu o jabĺčka a držala ako hluchý dvere. Chutil večerou a ona mala
stále hlad, že by olúpala aj náter z dvier. Potom si uvedomila, že tie
skutočné mohla zavrieť, prievan im vycucá aj tú trochu prajného tepla, čo našli,
lebo pán domu bol pred odchodom hnilý založiť oheň a ustanoviť krbu, aby
ho vzorne udržiaval.
Našťastie bojler v kúpeľni si bol sám
sebe pánom a občas prekvapil, že vyhecoval sám seba a vytvoril medzi
štyrmi stenami riadnu saunu. Velebíme bojler s vlastnou inteligenciou.
Chvála tebe, bojler!
Aj smalt vane bol prehriaty, preto sa
nerozpakovala zošuchnúť sa nižšie, čím síce prišla o sukňu, aj kus
priestoru pre nohy, ale získala jeho hruď a povýšila ju do hodnosti
podhlavníka. Rýchlo ho však zbavila prímu a vymenovala do funkcie radšej
rameno, aby mu prípadne bolo vidno do úskokov.
- Je ti teplo, dievčička? – zatiahol, obtierajúc
sa jej špičkou stále ľadového nosa o sluchy.
Odpovedať: „Čo ti šije, starý...“ jej
neprišlo vôbec vtipné, tak sa tvárila, že priam slastne prispáva.
Lenže jeho
provokácie práve naberali na obrátkach, čo v stiesnených podmienkach
znamenalo, že sa zbrojnoši v brnení zosypávali po schodisku, rachotiac
ešte aj kosťami. Preventívne natiahla ruky za seba, aby ho včas schmatla za pačesy a to skôr, než
sa jej perami prevŕta cez šľachy v krku, ale útokom preborila hradby
všetkých gélov a mydiel a hampúľ, čo zväčša poloprázdne nekoordinovane
vystreľovali a kotúľali sa po dlážke ešte pár sekúnd v agónii, pred
úplným vyhynutím.
Vaňa má zvláštne zakrivenia, nádherne korešpondujúce
s priehlbinami tela, krku a podpažia, ale inak...a ešte sa pomocou
nej dajú kresliť modriny, ale inak... Zasŕkala od bolesti, naraziac lakťami o kachličky
z jednej a o plech z druhej strany, pri pokuse zaujať
prirodzenejšiu polohu. Bože, a vo filmoch to vyzerá vždy tak famózne romanticky. A zohrato...že by to bolo v tom? ...zakopané?...zakoptané...!
Jediné, čo ju napadlo, bol trochu šialený smiech
a zákerné šteklenie, ktoré síce počet modrín na jej strane spočiatku
zvyšovalo, ale náhle sa pred ňou predsa len otvoril priestor, aby z vane konečne
mohla vypadnúť. Aj tak si už pripadala trápna ako schody vo výťahu. Paradoxne jeho tolerovala. Jemu to akosi pristalo...
Zostal sedieť na okraji a sledoval, ako
s hrôzou zápasí s rozmazanou špirálou, ktorú dnes zneužila, lebo
chcela byť za dámu a zabudla, že menej je niekedy viac. Teraz jej bolo
viac všade, okrem mihalníc a zrkadlo nad umývadlom takmer schytalo zásah
najbližšou voľne pohodenou ingredienciou do kúpeľa.
- Horúci kúpeľ? – skúsil ponúknuť a ťahal
sa za točkou, pátrajúc po štupli do odtoku.
- Ľadový krb! ...Buď trochu realistický! Aspoň
v krízových situáciách...– zatiahla takmer s plačom, lebo kalamita spod
viečok a priľahlého okolia sa nedala tak ľahko zdolať a vlhko si
akoby nič ďalej stúpalo a rozkladalo posledné, ako tak držiace náplaste
make-upu.
Vyrovnal sa, zošuchol rukávy na košeli a vážne
si ju pozorne v odraze zrkadla obzeral, hoci uhýbala pohľadom.
- Ak mi chceš povedať, že niektoré ruiny je
lepšie zakonzervovať, ako natrieť novou
fasádou, prípadne zreštaurovať, zahryzni si radšej do jazyka. – fňukla, už rozmazaná skutočnou slzou.
- Už mám. A navyše si nesmierne cením
tvoju zhovievavú diplomaciu, aj keby bola len predstieraná...že... si mi tiež
neodvrkla frázou z Mrázika a pritom by si bola trafila do čierneho...
– trafil aj on, palcom jej prejdúc pod viečkom a onou slzou, alebo skôr vlastným
drsným bruškom takmer zázračne zlizol celý povlak. – Keď ťa budem chcieť
namaľovanú, zložím zo skrine stojan a štetce. – poklonil sa galantne.
- Ty vieš aj maľovať? – pozrela prekvapená dopredu,
do odrazu v zrkadle, kašlúc teraz na to, že pod druhým okom má ešte stále
riadny špirálový monokel.
- Hmmm...štvortaktný motor a francúzsky kľúč.
– žmurkol, ale vybavili sa mu tie moderné obrazy z reštiky a predstaviac
si seba ako valce a sviečky a ju ako hasák...nekompatibilné... – Idem radšej
na ten krb. A ak sa v noci nechceš prebudiť na desiatky šťavnatých nadávok,
čo poznám len ja a na niektoré mám fakt patent, keď si budem kliesniť
cestu na toaletu, tak to tu rýchlo sprac do pôvodného stavu. – kopol do jednej
nádobky a rýchlo sa vyparil, aby ho ďalšia náhodou netrafila.
Keď po chvíli hrmotu z oboch strán dvier
kúpeľne vyšla konečne z nej, izba bola ako-tak vyhriata, ale jeho v nej
nikde nebolo.
Jeho nikde nebolo.
Potlačila polená ešte jedným, oprášila ruky a chcela
sa skrútiť na gauči, keď jej zrak padol na hárok narýchlo počmáraného papiera
ležiaci na písacom stole.
Ničomu nerozumela.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára