RUMBELLE - Tanec nepriznaných 10. kapitola ČUDNÉ TVORY

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

10. kapitola

Čudné tvory...

      Váham. Toto tu za dverami je dosť nevyspytateľný tvor. Mám už svoje skúsenosti z dôb minulých. A ako som mala tú česť pred chvíľkou tam dolu, v podzemí, ani čas, čo som mu tu nezavadzala, ho nezmenil...A vážne som v neho verila...

   Alebo predsa?! Zdalo sa mi to, či bol akýsi nesvoj, keď od nás odchádzal...keď mu doplo...?! V tom prípade musím železo kuť ešte za horúca...len dúfam, že v jeho prípade, to nebude doslovne. Je všetkého schopný!

  „Som odvážna, som odvážna, som hrdinka...chce sa mi cikať...“

  Zabuchnuté dvere. To mám zo všetkého najradšej! Nemôže si sem nainštalovať lietačky ako v majú v nemocnici v Storybrooku, kde mám osobného obvoďáka?! Ďalšia vec, čo sem musím zaviesť...len, aby bolo kde a ešte kedy...Ak nás zajtra vyhodí, zbohom rodina! Zbohom lietačky...

  Nič, už nijaké váhanie, Dearie. V najhoršom ťa premení na niečo trápne, alebo skopne zo schodov...Radšej sa tým smerom ani nepozriem. Ledva som nimi vycupitala sem na samý vrch veže...dolu by to šlo oveľa rýchlejšie...Ani nemyslieť!

  Zaškrabkám. Kňuknem. Kňuknem, zaškrabkám...

  Chvíľa napätia.

  Dvere sa samé otvárajú. Nikde nikto. Čumák, tlama, oči, uši, celá hlava, krk...

  „...uúuú...som tu...kde ste kto...?...“ Ticho.

  Jasné, stojí mi za zadkom. Nenápadný ako uhorka v hamburgeri! Tú tak nemám rada...

  -  Čo je „uhorka v hamburgeri, drahá? – prižmúril nedôverčivo oči.

  - Máš chuť na kulinársku prednášku o výdobytkoch modernej kuchyne a  rýchleho občerstvovania alebo prejdeme k ozaj vážnym veciam?! – vyšteknem drzo.

  Odzbrojený. To nečakal.

  Dlhým krokom prechádza izbou k stolu a zapiera sa oň oboma rukami.

  Teraz mi je zadkom On. Sme si jedna : jedna.

  - Vážne som dúfal, že ťa už nikdy neuvidím...Neber si to v zlom, drahá, ale bola to šanca, ako...- dochádza mu, že sa o svojich duševných poryvoch baví so psom.

 - No, len pekne pokračuj! – zatiahnem sarkasticky, ako som sa naučila od pána Golda. – Chcel si povedať...ako si zabezpečiť, že tu Bella stvrdne nadoživotie, však?! – pomáham mu vymačkávať slová, čo by sa mu len ťažko drali z papule.

  - Si malé drzé šteňa! Čo si to dovoľuješ?! – počúva a číta mi aj myšlienky. Zrejme. ...a rastie v ňom zlosť.

  Necúvnem. Hlavou mi preletí, na čo asi ma vzápätí premení. Zoznam je pridlhý, dlabem na dôsledky, pokračujem...

  - Upokoj sa! Zbytočne sa ti rozpadajú biele krvinky a stúpa  adrenalín v krvi. V tvojom už úctyhodnom veku môžeš dostať infarkt myocardum a nijakú nemocnicu tu v Začarovanom lese zatiaľ neráčil nikto postaviť. Ďalšia vec, čo musím zariadiť...- snažím sa byť pokojná, ale moje malé telo sa už trasie, chlpy ježia a hlas  píska. – Vážne si si myslel, respektíve, vážne si myslíš, že ju tu zadržíš násilím? Alebo hlúpymi stávkami, ktorými ju len zbytočne zraňuješ?! A aj mňa?! – hryziem do živého.

  Podľa toho, ako sa mu menia zelené odtiene na tvári, tak celkom určite mierim správne.

  - Len pre tvoju informáciu, môj veľký Temný pán! ... život za bránou je síce zaujímavý, to nepopieram, ale ak si myslíš, že ti je tam v novom živote dobre, dovoľ, aby som zhodnotila situáciu mojimi malými krásnymi psími očkami... Figu borovú! Nič tomu podobné! Si tam sám. Úplne sám. Nemáš rodinu, nemáš príbuzných, nemáš priateľov. Iba mňa a tú trúbu Maleficent s jednou mozgovou bunkou namočenou v liehu a druhou namierenou na teba, ale s Amorom máš zrejme uzavretý kvalitný pakt o neútočení, inak by si mal po chlebe, keby ťa tá klofla... Všetci naokolo ťa nenávidia, si zatrpknutý, ješitný, tvrdohlavý, odporný...- musím sa nadýchnuť.

  - Dosť! – stopne ma aj tak.

  - ...a just nie! Aj tak ťa zaujíma len jedno: či je tam Ona! Však?! ...Tak aby si vedel: Nie je! Nie je! Nie je! Nikdy nebola, a keď niečo teraz neurobíš, tak ani nebude!...Pochopil si to už konečne?! – doslova zavrčím a musím si dať pauzu.

  Bolí ma celá tlamička, jazýček, hrdielko... nechápem, ako môžu ľudia toľko rozprávať?!  Veď je to také namáhavé a neprirodzené. Prečo sa radšej k sebe netúlia, neoňuchávajú sa, neoblizujú, nevyhrýzajú si blšky...

   Sú to fakt čudné tvory.

domiceli