Rumbelle 2
Zrodenie ticha
4. kapitola
Čajová...
Díval sa do chladnúceho čaju. Z mláčky
na dne už vykúkali rozvité čajové lístky, ako pahýle dotlievajúcich stromov
v močiaroch. Cítil sa podobne. Poslednými zvyškami rozumu udržiaval sa pri
živote, na aký bol doteraz zvyknutý a všemožne sa bránil času pohlcovať
ho, roztápáť a meniť na niečo iné, čo môže byť prospešnejšie ako celá
dovtedajšia existencia.
Prstom posunul okraj lístka pod hladinu
a držal ho tam zatlačený...
- Zabudla som priniesť malé lyžičky ? –
spýtala sa Bella tichúčko vidiac, ako si máča prst v čaji.
Ani si nevšimol, kedy vošla.
Iba zdvihol oči od šálky a pozrel sa
skúmavo na ňu.
Videla ten smútok. Z jeho zreničiek
trčalo k nej tisíce drobných rúk topiacich sa nešťastníkov. Videla, že
každá chytená a vytiahnutá by bola pre ostatných nádejou, že ešte majú
šancu na záchranu, ale nemala odvahu. Stále sa bála, že jej činy a slová
nebudú správne pochopené a ona zas skončí v cele, bez kníh, bez
možnosti byť tu s ním...S ním.
Skúsila aspoň úsmev.
- Tvoj čaj bol ten druhý. S medom, ako
máš rád...Tento...- vytiahla mu jemne ruku zo šálky a potriasla, aby
odkvapkala. - ...tento bol pre návštevu. – žmurkla roztopašne dobre vidiac, že
je skoro celý vypitý.
Nevytrhol si ju, ako inokedy a ako
čakala. Pozoroval zelenkastú kvapku, čo sa mu rodila na konci drapľavého bruška
ukazováka a chystala sa skočiť späť medzi sestry do plytkej vylúhovanej
mláky.
Čakala s ním stále váhajúc, či mu ruku
má pustiť. Nepustila.
Kvapka sa zatriasla a čľupla. Obaja sa
nahli, akoby kruhy, čo svojim pádom spôsobila boli tým najzaujímavejším
divadlom pod slnkom.
Ich čelá sa ocitli tesne pri sebe.
Cítil, ako sa mu trasú všetky vnútorné
orgány. Trvalo to len zlomok sekundy, keď z dna, kde práve dopadla kvapôčka
a zacelila hladinu, vytrčil sa opäť pahýľ čajového lístka, ako memento, že
so starým životom sa nebude ľahké rozlúčiť.
Otvoril doširoka oči, až teraz si vytrhol
ruku z jej a rýchlo vstal zacúvajúc ešte od stola.
Zatvorila viečka.
- Chcela si ma otráviť ?! – zavrešťal.
Neodpovedala. Načo mu bude rozprávať, že oba
čaje boli rovnaké...že sa ho len snažila trochu rozptýliť
a rozveseliť...že ju bolí, keď ho vidí takého smutného
a nešťastného...že...
- Čo si aký otrávený, drahý ? – vsúkala sa
dnu zas Maleficent, utierajúc si ruky o boky sukne. – Prepáč, ale tie
tvoje prévety sú strašne zastaralé. Cítim sa ako v stredoveku, už len
mačiatka na utretie mi pri tých dierach z hradu chýbajú. Ani vyústenie do
rieky nie je zabezpečené. Dúfam, že to nezbieraš do kadí, neuskladňuješ v
podzemí a nechceš použiť, ak tvoju pevnosť náhodou napadne nepriateľ,
namiesto liatia horúcej smoly? Zažila
som raz podobný útok a poviem ti, bolo to nechutné a ten zápach sa
z kože nedal zmyť niekoľko týždňov... - vyzvedala zhrozená čarodejnica po
očku blúdiac po nádielke na stole.
- Dobrú chuť ! Drahá ! K tým tvojich
záchodovým témam už naozaj nemám, čo dodať ! Z akej stoky si to sem zas
dorazila, že sa nevieš správať pri stole?!– rozčúlil sa pán domu.
Pozrel na Bellu.
- A toto má byť naša priateľka ? Rodinná
známa ?... Och, ja úbohý zemepán ! Každý normálny šľachtic v tejto krajine
chová na svojom pozemku zdravého, statného draka, ako sa patrí a mne
vrchnosť pridelí takúto nemožnú, nevychovanú a drzú dračicu ! Bodaj ju...
– zaprel sa o stôl obrátený stále k Belle.
- Zadrž ! – zhrozila sa Maleficent, že ju zas
pošle niekam, odkiaľ sa bude tri dni vyhrabávať. – To bude asi tým, že ty nie
si „normálny“...- dodala, ale zahryzla si rýchlo do jazyka.
- Chcela iste naznačiť, - zapojila sa Bella
do dialógu pozrúc sa na zúfalú poblednutú Maleficent. - ...chcela naznačiť, že
ty nie si normálny... ale naopak výnimočný, jedinečný a schopný zvládnuť
aj takéhoto trochu divšieho draka, čo by istotne nikto z okolitých pánov,
naozaj, ale naozaj nezvládol, všetka česť...ti...- dohovorila, lebo Maleficent
jej za záchranu svojej kože takú z vďaky hrkla po chrbte, že stratila reč.
- Ešte aj ty sa jej zastávaj ! Ty máš stáť na
mojej strane ! Hájiť moje záujmy ! Moje ! – ďobal si do hrude.
- Má pravdu, dievča. Buď k nemu trošku
milá, ústretová, blahosklonná...- obrátila kartu čarodejnica. – Chápem,
s takýmto netvorom neomaleným to nemáš ľahké, ale už je raz údelom ženy,
matky, domácej gazdinej, aby v zdraví aj v chorobe, v šťastí aj
nešťastí...- rozjímala skoro plačlivo Maleficent.
- Sklapni ! – stopol ju Rumpel.
Pozrel na Bellu. Ona na neho...a
v jednom okamihu sa im obom zvlnili ústa do sotva badateľného
úsmevu...akéhosi spolupatričného, chápavého. Akoby si nemo povedali, že je
najvyšší čas zbaviť sa tejto dotieravej návštevy a vrátiť chod domácnosti
do starých, zabehaných koľají...
Maleficent si spokojne pomastila brucho
zaregistrujúc bystrými očami túto náhlu zmenu v ich správaní. Lapla celé
bravčové stehno zo stola, a po špičkách sa sama, bez vyhadzovu, odporúčala
z dvorany.
Nevšimli si ani ako zabuchla dvere. A že
bola dosť hlučná, keď sa podkla na schode a zrútila sa do vestibulu
víťazoslávne však chrániac ukoristené stehno nad hlavou.
domiceli
"ja nešťastný zemepán" úplne najlepšie :D uvažuj nad tou Maleficent!!!
OdpovedaťOdstrániťďalšia rozprávka zakomponovaná do príbehu:D opäť raz skvelé doťahovačky medzi nimi:) aspoň v niečom sa na konci Bella s Rumplom zhodli, skvelá časť:)
OdpovedaťOdstrániť