OUAT, Svetlá v zákrutách 5. kapitola, V PODHRADÍ

ONCE UPON A TIME

Svetlá v zákrutách

kapitola 5

V podhradí

    Odvážil sa ísť až k zámku. Pod vysokými hrubými kamennými múrmi bol ako nepatrný kamienok zhodený z muriva. Stratený v poraste a odpadkoch, navždy zabudnutý. Od hladu mu už skrúcalo brucho a unavené oči márne hľadeli do výšky studenej pevnosti.

   Ale práve niekde tam, v jej útrobách, je jeho otec.

  Aspoň dúfal, že Sir Maurice nevykonal hneď ráno popravu, ako sa vyhrážal pred domom. 
   Od otca vedel, že popravy sú vlastne pre pánov slávnosťami a konajú sa na námestiach, aby všetci videli, čo ich môže postretnúť, ak sa budú priečiť vrchnosti. Vždy chcel nejakú vidieť a neveľmi chápal, prečo sa jeho otec vtedy mračí, keď o tom hovorí a zakazuje mu takéto „sny“.

   Triasol sa od zimy, strachu aj bolesti kdesi v srdci. Otec bol preč len pár hodín a už mu veľmi chýbal...Tak veľmi chýbal.

  - Ak si okamžite sama nezložíte tú odpornú páchnucu handru zo zápästia, tak sa pôjdem sťažovať k vášmu otcovi ! …Ten už s vami narobí poriadky ! – vyhrážala sa napaprčená pestúnka, lebo od včera s mladou paňou nebolo rady.

   Nie, že by ju inokedy zvládala lepšie, lebo vzdor v nej rástol deň za dňom. Ju už nebavili večné výčitky a hrozby jej chlebodarcu, že ju vymení, ak si neporadí. Dobre si pamätala osud svojich predchodkýň  bičmi zmaľovanými chrbtami ešte pred tým, než ich potupne vyhnali z hradu aj z mesta.

  - Tak bude to ?! – kričala s rukami v bok.

  Bella ju ignorovala. 
  Videla otca, ako s celou družinou ráno vyrazili z hradu, odtiaľ jej nebezpečenstvo nehrozilo a na škrekľavý hlas starej slúžky bola už zvyknutá. Ešte chvíľu bude ziapať, ale neurobí aj tak nič. Potom zalezie do kuchyne a k štolbom poochutnávať, čo zostalo od večere v džbánkoch a ak bude mať šťastie, zaspí ešte pred obedom, s nikdy nezačatou výšivkou v lone.

  Keď pán domu nebýval na hrade, takmer vôbec sa o ňu nestarali. Stalo sa aj, že ani jesť jej nepriniesli a obliekať i česať sa musela sama. Žiadne úsmevy, poklonky, podlizovanie. Vtedy pochopila, ako to chodí a že svet je iný pre pánov a obyčajných ľudí. Vtedy bola obyčajným človekom aj ona a vlastne ním bola veľmi rada. Celé hodiny trávila vonku na lúke a čítala...

  Dnes však mala iné plány...

  Dnes musela splatiť dlh tým milým ľuďom, ktorí jej, na rozdiel od vlastnej rodiny, pomohli.

  Bae bezradne chodil dotýkajúc sa vlhkých múrov okolo opevnenia. Zbytočne dvíhal oči, do okien obytných častí aj tak nemal možnosť dovidieť...a načo aj...kto by mu v tomto cudzom hrade chcel pomôcť...jedno meno mu však neschádzalo z mysle a viera ho obťahovala nádejou...Bella...Bella...Bella.

  - Tam zbytočne hľadáš dieru. Múry majú niekoľko metrov čo do hrúbky a výšku trikrát takú. – ozvalo sa mu za chrbtom.

  - Bella ? – prudko sa otočil a od prekvapenia prilepil na slizký múr.

  - Neboj sa. Nesníva sa ti. – usmiala sa nežne a pozorne sa obzerala okolo seba, či sú ozaj sami.

  - Čo...čo...ako ? – nechápal Bae a predstavoval si, že je to čarodejnica z rozprávok, ktoré od nej počúval, ktorá vie prechádzať múrmi a zjavovať sa a zas vyparovať...

  - No, takýto vyplašený mi asi veľmi nepomôžeš. A ja som sa chcela na teba spoľahnúť...- podpichovala zámerne.

  Fungovalo to. Vzpriamil sa ješitne  a hoci bol aj tak o pol hlavy nižší zatváril sa náramne dôležito.

  - Nemôžem za to...za tvojho otca... – začala smutne a previnilo, cítiac svoj podiel viny, že sa jej nepodarilo presvedčiť vlastného otca o Gastonových úkladoch a falošnom obvinení.

Nechcel ju vôbec počúvať.

  Nakázal slúžkam umyť, prezliecť, učesať... zavolať doktora a prísne v noci strážiť ! Neurobili nič z toho...Pridobre vedeli, že mladá si poradí s kúpeľom aj obliekaním a sťažovať sa napaprčenému tatkovi aj tak nepôjde.

  Nie je jeho maznáčikom...Mladšia Cara...to je iné...To je princezná, ako sa patrí... Nie toto drzé, vzdorovité kukučie mláďa, o ktorom pôvode sa beztak dlho viedli tajuplné rozhovory v hrade i podhradí.

  Bae sa na ňu pozrel veľkými smutnými očami a videla, že je jeho jedinou nádejou. To ju povzbudilo.

  - Prezradím ti tajomstvo... Veľké tajomstvo...- prízvukovala. – Poznám tajnú chodbu z hradu... – usmiala sa. – Utekám ňou von, na lúku, aby som mohla v tichu čítať. Cez hlavnú bránu by ma nepustili a takto je to aj viac dobrodružné... – iskrili jej oči.

  - Zachrániš môjho ocka ? – zašepkal a utrel si rukávom mokro pod nosom.

  Tak, ako princ by u nej teraz veľmi neprešiel. Bude to mať ťažké s jeho prevýchovou na udatného, smelého, ničoho sa neľakajúceho  rytiera, o akých čítala v románoch. Ale už sa rozhodla...len Bae o tom ešte zatiaľ nevie.

  - Skúsim to. – povedala odhodlane. – Ale musíš so mnou ! – dodala.

  - Do...do hradu ?... Chytia ma ! Zatvoria do väzenia a popravia !...- jachtal vyplašene.

  - No a ?! Veď si nejaký hrdina ! Musíš byť pripravený zomrieť... obetovať svoj život pre dobrú vec, jasné?! – začala kázanie, ale nemyslela to vážne.

  Veru nebol pripravený.

  - Jasné...- zašepkal takmer nečujne a bol by sa rozplakal, keby pred ním nestálo dievča, na ktorom mu, tak trochu...tak trochu dosť...teda vážne...záleží.

domiceli