OUAT Svetlá v zákrutách 17. kapitola ZLOČIN...

ONCE UPON A TIME

Svetlá v zákrutách

kapitola 17

Zločin...

    Nádvorie sa zapĺňalo ľuďmi. Teda skôr troskami vystrašených špinavých indivíduí, ktoré včera v noci odvliekli z hasenia požiaru, aby ich náhodou nenapadlo nenápadne zdúchnúť s dymom ohňa. 

  Výkriky vojakov ich uzemňovali, ich sácanie presúvalo z miesta na miesto a triedilo podľa bojaschopnosti.

  Nevenovala by tomu pozornosť, v poslednom čase takéto obrazy vídala často a zbytočne žiadala otca, aby prestal s verbovačkami. Všetko bolo márne.

  Dnes zvlášť nemala chuť na smutné pohľady a plač, lebo sama niesla v srdci sklamanie, čo ho napĺňalo po samý okraj. Pred chvíľou prišla o priateľa...Jediného, akého mala...

  Z bočných dvier práve akýsi vojak násilím vyťahoval ďalších nádejných vojakov, čo sa k sebe tisli ako vtáčatá v hniezde a bránili sa zúrivému dospelákovi a jeho veľkým nešetrným labám.

   - Čert mi bol dlžen takúto službu ! Z neoperencov stavať vojsko ! Budú ich zlobri mať ako maliny, na jeden hlt...- syčal si pod nos, ale počuť ho bolo na celé nádvorie.

  - Veď sú to len deti…- uvedomila si a doširoka roztiahla oči, lebo do zorného uhla sa jej dostala dôverne známa osoba. – Bae ! – vykríkla z hornej logie a predierajúc sa slúžkami s prádlom a zeleninou idúcim v protismere, drala sa rýchlo dolu.

   Bál sa aj vysloviť jej meno. Bál sa už všetkého. Iba tam stál a vystrašene pozeral, čo sa to deje. Ale Bella je tu. Je tu...jeho Bella. Iste ho teraz zachráni, svitla mu aspoň maličká nádej.

  - Pri všetkej úcte, mladá slečna, ale tu nemáte, čo pohľadávať. Toto nie je divadelné predstavenie hodné vašich krásnych očí. – zaliečal sa  správca a chcel jej zabrániť priblížiť sa k smradľavým sedliakom.

   Domnieval sa, že možno si tým šplhne u hradného pána.

  – ...to len dnes, ešte bola noc, dovliekli nových vojakov do služieb vášho cteného pána otca. Vskutku nič zaujímavé. Pospali si pekne v kobkách a teraz ich čaká výcvik...- vysvetľoval.

  Odtisla ho a bežala ďalej.

  Vtom v zlomku sekundy zastala, akoby jej niečo došlo. Pozrela bokom, smerom na kopec, kde sa len pred malou chvíľou rozprávala s Bae. A teraz je tu na nádvorí...

  Zamračila sa.

  Už len krokom podišla k nemu a vážne naňho hľadela.

  - Ty máš späť svoju knižku ?! – rozžiarili sa mu oči. -  Dal ti ju môj otec ? Chránil ju, aby sa jej nič nestalo... takže si bola s mojím otcom...je v poriadku ?... Odtrhli ma od neho a zavliekli sem...- rozrozprával sa Bae.

  Opäť pozrela smerom ku kopcu a bolo jej na zamdletie. Ničomu nerozumela, ale nepáčilo sa jej to. Cítila, že niečo nie je tak, ako má byť...

  „Otec !...zaiste splnil svoje vyhrážky, že na mňa použije čary, ak sa nepodvolím...“

 ...A bolo jej ešte horšie...Cítila sa ponížená, oklamaná, zlomená...Už nevedela, čo je pravda a čo lož...Len smútok a bolesť zaplnili jej vnútro.

  Ale jedno vedela. Nech tam  hore bol už ktokoľvek, pravý Bae je tu a je v nebezpečenstve. Musí mu pomôcť...Čo bude ďalej s ňou, na tom už nezáleží...

  - Bella !  - rozľahlo sa hromovým hlasom po nádvorí.

  Každý sa s úctou vyhýbal a klaňal a cúval, aby mal hradný pán Sir Maurice takmer tlačený podlizovačným správcom, ktorý bol nažalovať na jeho dcéru, že sa baví so svoločou,  voľný priechod.

  Iba Bella stála bez pohnutia, so sklonenou hlavou, so slzami na krajíčku.

  - Koľkokrát som vám povedal, drahá dcéra, že sa nemáte miešať do štátnických záležitostí ! – začal zhurta a prísne, ako vždy. -  Mladej dáme nesvedčí strácať čas s nehodnými poddanými !  - ukázal na hŕstku vskutku poľutovaniahodných špinavých úbožiakov.

  - Tí poddaní sú ešte len deti, otče. – povedala, čo najpokornejšie, ale v jej hlase bolo cítiť hrdosť a odhodlanie. – Naozaj je nutné, naozaj ste odkázaný na to, aby ste svoje vojsko stavali z malých bezbranných detí ?! – zvýšila trochu hlas a služobníctvo cúvlo ešte o kus dozadu nad jej odvahou.

  Vzpriamila sa, nadýchla a pristúpila k otcovi.

  - Už nemám síl vám vzdorovať... Necitlivo ste siahli na to jediné, čo mi v živote prinášalo potechu. Nezostalo mi nič... Podvolím sa vám a vašim rozhodnutiam, otec...- musela prestať hovoriť, lebo vnútro jej bilo zúfalo na poplach, no nedokázalo jej zabrániť v  rozhodnutí.

  - Vezmem si Gastona a  vy za jeho peniaze budete môcť pokračovať vo vojne so zlobrami...bez toho, bez toho, aby ste zneužívali malé deti... Iba o to vás prosím. Pustite ich na slobodu. Nech sa môžu vrátiť domov.... K svojim rodičom...prosím, otče....- sklonila hlavu a rozplakala sa.

  Sir Maurice zmeravel nad úprimnosťou svojej dcéry. Už ani nedúfal, že sa mu ju podarí presvedčiť, uprosiť alebo donútiť, aby vyhovela jeho žiadostiam...a zrazu sa mu sama ponúka.

Nevedel či sa má tešiť či jej má veriť, ale slzy ho presvedčili.

  - Bella ! – chytil ju za ramená. – Konečne si dostala rozum ! Taký som nadšený, taký...- hľadal slová, ale žiadne krásne, milé ani nežné vo svojom slovníku nenašiel. – Nech je po tvojom... Vypustite tú zberbu ! Je voľná ! A o dva dni na plese ohlásime dátum svadby ! Moja dcéra si bude brať nášho predrahého Gastona! – zahlásil hrubým hlasom.

  Nádvorie sa rozšumelo. K bráne sa tlačili malí zverbovanci. Len rýchlo z hradu preč, aby si panstvo svoje rozhodnutie nerozmyslelo. Slúžky sa chytali za hlavy pri pomyslení, koľko práce ich čaká so svadbou a Bella sa nechala otcom zapretým jej o útle ramená doslova odvliecť z nádvoria. Bae bol nemilosrdne vyšmarený pred hrad, len veľká zabuchnutá masívna brána zízala teraz do jeho bezmocných očí.

-         Musím nájsť otca...Musí to vedieť...!- bolo prvé, čo mu napadlo.

domiceli