ONCE UPON A TIME
Svetlá v zákrutách
kapitola 12
...a deti.
Les ticho bzučal svoje klasické melódie, do ktorých iba jeden havran
občas vložil nejaké to intermezo a za šplechotu jeho krídel roztriasli sa
menšie konáriky stromov po jeho odraze a zdvihlo sa zopár preschnutých
listov zo zeme, keď povedľa nich nebojácne pristával.
Rozprával, mal pocit, že už nekonečne dlho vykladal neznámemu strasti
svojho trpkého života, bolo mu zrazu ľahšie na duši.
Muž v kapucni len počúval. Nič nevravel, na nič sa nepýtal. Snáď
ani nedýchal. Až mu to začínalo byť čudné.
- ...ale povedz ty...niečo. – skúsil ho primäť k reči.
Márne.
Tak stíchol aj on.
- Máš deti ? – opýtal sa predsa len znova po chvíli Rumpel.
- Mám aj nie. – ozvalo sa spod kapucne s hlbokým povzdychom. – Ani
nevieš, človeče, ako ti závidím tie roky, čo si prežil so svojím synom. Mohol
si byť v jeho blízkosti, pyšne hľadieť, ako rastie a zmúdrieva...ako
v ňom koluje tvoja vlastná krv a ty si na neho hrdý... – opäť vzdychol
a odmlčal sa.
Predstavil si Bae. Prelietali mu útržky ich spoločného života
a usmieval sa. Áno, jedine to je dôležité. Pre to, pre neho sa oplatí žiť
a bojovať...aby on, Baelfire bol šťastný.
- Nemal som to šťastie. Ale...možno ešte nie je neskoro.... Mám dieťa.
Dozvedel som sa to len nedávno, úplne náhodou. Celé tie roky som ani netušil,
že niekde blízko denne vstáva s úsmevom na perách, že žije svoj vopred
postavením predurčený život a nič netuší...Asi to tak malo byť. Veď sa na
mňa pozri...Čo by povedala na takéhoto otca ?... – odvrátil hlavu.
- Takže dcérka... To je pekné. Iste je pekná a milá. Iste si aj ty
na ňu pyšný... Nie, neboj sa. Som tu s tebou len chvíľu, ale cítim, že si
dobrý človek. Pozri, osud sa s nami oboma čudne zahral a ty si na tom
ešte možno horšie ako ja, keď ti vložil do rúk žobrácku palicu. Ale
budúcnosť...budúcnosť je ešte pred nami. Mala by vedieť, že existuješ. ...mala by to
vedieť. Deti nemajú vyrastať bez rodičov... – zamyslel sa Rumpel a či
chcel, či nie, stále mal pred očami jednu jedinú dvojicu malých detí. Sedeli
pod stromom s rozprávkovou knižkou na kolenách, vo svojom vlastnom svete,
nezaujímajúci sa o krutý svet okolo...
- Otca, akého by si zaslúžila, akého by potrebovala, jej už nikdy nevrátim. Ale niečo ešte
môžem urobiť...- odpovedal mu muž v kapucni. – Môžem pomôcť...tebe. –
dokončil a vstal.
- Pomôcť mne ? – neveriacky sa spýtal a pritlačil si ruku
a hruď. – Pri všetkej úcte, ale ako
by mne mohol pomôcť...niekto, kto...teda... – hľadal slová, aby pocestného
neurazil.
- No, len to dopovedz ! – skríkol ten. – Len povedz to slovo : ŽOBRÁK !
– kričal ďalej. – Ani ty nie si veru muž, ktorého by som doprial svojej jedinej
dcére ! Len sa na seba pozri ! Videl si sa niekedy v zrkadle?! Zahľadel
si sa aj do svojho vnútra ?! A čo si tam videl ? Obyčajného malého
zbedačeného, zbabelého červíka zalezeného vo svojej vlastnej ulite ! ...Na nič nie si súci,
ale... – nedopovedal.
Ničomu nerozumel. Až keď ho chlap zdrapil za rameno a vytiahol
hore, až mu nohy začali hompáľať nad zemou pochopil, že je zle.
-
Dívaj sa !
– skríkol, ale zahalil ich do hmly.
Z tajného vchodu
do podzemia vyšlo slnko... Ona...Bella. S veľkou knižkou pod pazuchou
a sklonenou hlavou kráčala okolo nich zamyslená, s uplakanou tvárou.
Niesla sa ľahko a zostávala za ňou vôňa, od ktorej sa podlamovali kolená...
Zrušil kúzlo
a uvoľnil zovretie. Rumpel dopadol tvrdo na zem, ako hnilá hruška.
Muž stál nad ním
a zlovestne mlčal.
- Môžem urobiť
čokoľvek... Mohol by som si zvoliť aj toho namysleného tajtrlíka v čipkách
s hadmi miesto srdca ! ... ale ako si povedal ..jej šťastie je
dôležitejšie ako to moje. Šťastie mojej jedinej dcéry ! - natrčil prst smerom, kde odkráčala krásna žena s knižkou. - Bol som na teba
zvedavý a bol som aj veľmi sklamaný, to mi ver !.. Keď mi veštica povedala
meno môjho nástupcu, jedinou snahou bolo nájsť ťa a zabiť ! ...Ale osud to
vymyslel inak. Keď som sa jej spýtal, ako ťa nájdem, dorazila ona mňa vetou:
„Srdce tvojej dcéry ti ho ukáže...“ A ja som v jednom momente zistil
dve veci, ktoré úplne prevrátili môj život naruby...že mám niekde svoju dcéru
a že ten, koho si zvolila, bude mojím nástupcom ! ...A čo vidím pred sebou
?! Teba ! Červa, zbabelého chrobáka, stačilo by zašliapnuť ťa topánkou...Myslíš
si, že si jej hoden ?!... Zaslúžiš si vôbec takú krásu a dobrotu ?!... Odpovedz
mi ! – opäť ho zdrapil za košeľu a vysoko dvihol.
Mal chuť ním
šmariť o najbližší strom, ale ovládol sa a iba ho pustil.
- Chcel som to
ukončiť už veľakrát...už nedokážem ďalej žiť...večne...je to priveľké bremeno, ktoré už nechcem niesť...ale teraz, teraz mám
konečne dôvod necúvnuť. – sklonil sa nemu a zahľadel sa mu
pozorne do očí.
- Chceš ma zabiť
? – spýtal sa Rumpel vystrašene.
- Práve naopak !
Ty zabiješ mňa ! Temného pána !...- zašepkal. – Nerozumiem ti a nerozumiem
ani jej, čo práve na tebe vidí, ale je to jedno. Vybrala si ťa a ja chcem,
aby bola šťastná... Navyše si dobrák. Mäkký, poddajný, ľahko ovplyvniteľný. Snáď
práve ty dokážeš zmyť z Temných ich večnú kliatbu a vrátiť ich na
cestu dobra. Ja som zlyhal, ako aj mnohí predomnou...Moc je návyková...ťažko sa jej odoláva... –
- Zabiť ťa ?
...Prečo ? Prečo by som ťa mal zabiť ? Nie, nie, to ja neurobím... nebudem
zabíjať ! Nechcem zabíjať...! – ťahal sa Rumpel po zemi preč od muža
a jeho hrozných rečí.
- Pre ňu ! Aby
bola šťastná ! Pre tvojho vlastného syna ! Aby ho už nikdy nikto neponižoval !
Vieš, čo je to byť Temným pánom ?! Vieš vôbec, aká to je moc ?! Celý svet ti
môže ležať pri nohách ! Budeš neobmedzeným vládcom nad životom aj nad smrťou.
Ty ! Iba ty !!! Nebude nikoho mocnejšieho !...- kričal, až sa stromy triasli.
- Nie, ja
nechcem. nemôžem. Chcem iba pokojne žiť. So svojím synom a ...Nie, nechcem byť Temným. Bojím sa...Mám strach ! – priznal sa zúfalo.
- To je dobre. To
je práve to ! Mať strach. Bázeň pred životom....ja už som ho dávno stratil...-
zdvihol ho násilím znova na nohy, ale zabezpečil, aby sa nemohol pohnúť.
Stal si pred neho
a vážne povedal.
- Opäť ti vezmem
spomienky na tento rozhovor. Jediné, čo si budeš pamätať je, kde nájdeš moju dýku
a keď ma ňou privoláš...zabiješ ma ! ...Nebudeš mať inú možnosť, priateľu. To už
zariadim... To bude moja cena, ktorou zaplatím za mágiu....A ešte niečo: Nikdy neublíž môjmu dievčatku...! Ona musí
byť šťastná...– dohovoril a vyriekol zaklínadlo nad vyplašeným Rumplom.
Potom zmizol
v dyme.
domiceli
aaaaaa :) toto sa mi páči :)) že bude dnes este jedna? dobre vymyslené, ale že Bella dcéra Temného? dobré :) krása! :)
OdpovedaťOdstrániťfúha, tak toto ma dorazilo :D Rumpel sa stáva temným a to vďaka Bellinmu otcovi:) super je to:) a inak všimla som si tie názvy ako to ide, inšpirovali ste sa tou básničkou? :D
OdpovedaťOdstrániť