OUAT - CESTA TMOU..., 2. kapitola, KROK

Cesta tmou

kapitola 2

Krok

   Nechty zaryl do kôry starého rozložitého stromu, aby aspoň trochu utlmil vnútornú zlosť, čo sa už drala na povrch. Stále celkom nerozumel, prečo mu nechcela prezradiť o koho ide a obrnila sa aj pred čítaním myšlienok. A až teraz začínal chápať, že to urobila zámerne. Prezradiac mu vopred svoj plán, riskovala by...

   - Však je tu krásne ? – rozplývala sa naivne. – A bude ešte krajšie. Hneď uvidíš. – prižmúrila oko.

  - Ale, ty už chceš zmiznúť?  Neodchádzaj, prosím, bez teba je tu veselšie. – pichol do nej.

  - Hulvát si, aj ním zostaneš !... Veď  počkaj, ešte mi budeš ruky bozkávať...- radšej ani nedokončila vidiac, ako sa chytá za čelo a znechutene prevracia oči.

  Veľmi dobre poznal toto miesto.

  Bývalo útočiskom Baelfira, keď sa mu decká z okolia vyhýbali, kvôli zbabelému otcovi. Skrýval sa tu a  pozorovával dievčatko z neďalekého zámku s veľkou knihou v lone a potom sa vracal domov smutnejší a ticho tajne plakával do drsnej plachty na lôžku. A on sa len bezmocne prizeral, ako priskoro jeho syn chápe nespravodlivosť sveta.

  Vídal ho tu aj potom, keď sa ho všetci báli, lebo jeho otec sa stal postrachom nielen nepriateľov, od ktorých dedine odpomohol, ale aj všetkých, čo sa len trochu krivo pozreli na neho či jeho syna. Sedával tu a márne čakal...Nikdy viac neprišla.

  Nevedel, že po honosných nečakaných zásnubách sestry „jeho dievčatka“ sa celý dvor presťahoval na juh a nevrátil sa kvôli stále pretrvávajúcej hrozbe od zlobrov viac ako rok.

  On to vedel. Ale potreboval pripraviť pôdu, aby jeho syn právoplatne mohol požiadať o ruku svoju vyvolenú a v zmätku a zhone nepokladal za dôležité rozprávať sa s ním o...Rozprávať sa so synom...

   Mal toľko „dôležitejších, podstatnejších a ľúbivejších“ plánov...zámok, bohatstvo, titul šľachtica...Ale to všetko pre nich ! Pre neho ! Pre jediného syna...ktorý nič z toho nechápal. Videl len krv, vraždy, nenávisť a strach...Otec sa mu vzďaľoval a on zúfalo hľadal riešenie.

  Našiel. Ale fazuľa modrej víly „zachránila“ len jeho.

  - Nebolia ťa články prstov ? – zadívala sa mu na ruku takmer celými prstami zarytú v strome.

  - Živica mi blahodárne pôsobí na nechty. Mala by si to občas skúsiť aj sama ! – usmial sa škodoradostne a milá Maleficent už škrabkala strom zvnútra. Oboma rukami, skoro až po hánky.

  - Už aj ma pusť! Chcem vidieť tvoj zoškvrčaný ksicht, keď bude Bella prichádzať ! – zúrila.

  - Bella...? - zašepkal.

Maleficent sa svojpomocne vytrhla z útrob dreva a s nevôľou hľadela na svoje zničené ruky polepené miazgou, niekde ešte stekajúcou ako vosk zo sviečky a rýchlo tuhnúcou na vzduchu.

  - Neboj, špina po týždni opadne ! – kývol nad ňou rukou.

  - Máš zrejme skúsenosti...- zaprskala a zúfalo šúchala ruky jednu o druhú a o šaty. Márne.

  Nezaujímal sa o to.

  Zdola kopca práve vystupovala žena. Krásna žena.

  - Prišli ešte len v noci. Vedela som, že ju to bude ťahať práve sem. – stala si za ním zababraná čarodejnica, spokojná, ako úkaz do kopca vystupujúcej krásky zapôsobil na Rumpla. – Ale teraz zmiznime... Teda nemyslím zmiznime, ale zneviditeľni nás ! – drgla ho, lebo sa jej zdalo, že ju už nepočúva.

  Snažil sa ovládať, ale cez oči mu hľadelo všetko. Štrkotali reťaze uzamknutých spomienok, miešali sa farby zájdených obrazov, tlačili sa  na povrch slová, ktoré nevedel zaradiť do dialógov a do toho všetkého vchádzala ona. Skoro žena, možno len dievča. Kráska.

  Pred úpätím zastala. Naklonila hlavu do boku a usmiala sa. Nadvihla sukne trochu vyššie, podišla k stromu a sadla si, len na okamih. Náhle vystrela ruky nad hlavu,  natiahla sa zažmúriac oči a zhlboka sa nadýchla teplého vzduchu vnorená do trávy.

  - Tak čo ? Berieš ?...- oprela si polepenú ruku o jeho rameno.

  S nechuťou ju striasol.

  - Načo by mi bola ? – hlesol naoko nezaujato.

  - Načo, načo... Ty musíš vedieť !... Tak  napríklad Šahrijárovi jeho Šeherezáda rozprávala pred spaním rozprávky na dobrú noc celých tisíc a jednu noc ! A od mne známeho džina viem, že mu medzitým porodila aj tri deti !...To by šlo ?...Aj keď tvoj genetický materiál by som sa asi fakt rozpakovala rozmnožovať...- neodpustila si poznámku.

  - Takže nanič..Môžeme už ísť ? – otočil sa na odchod.

  Zvrtla ho. Bol jasne celý nesvoj, len hral formu.

  - A taká Zlatovláska upratovala Čiernej paničke všetkých deväťdesiatdeväť komnát a slúžila aj ako pojazdná peňaženka... Pri nečakaných výdavkoch stačilo vyšklbnúť zopár vlasov a útrata bola vybavená...- robila reklamu na nutnosť ženskej sukne v jeho sídle nažhavená  Maleficent.

  - Mením slamu na zlato, zabudla si ?!... A navyše, toto je iba obyčajná bruneta. – ukázal prstom na dievčinu, teraz prekrútenú na brucho hladkajúcu akúsi kvetinku  pritískajúc si ju o nos.

 - A čo ak....keď jej budeš česať vlasy... budeš pri tom mladnúť?  Priateľka Gothel vyzerala stále ako dvadsať...teda zhruba tridsiatnička z toho, že kefou občas ohrabávala Rapunzel ! – líškala sa.

  - To mám akože robiť nejakej rozmaznanej princezničke kaderníka ?... Si sa s koňom zrazila, drahá ?! – strácal trpezlivosť.

 - Tak jej strč ružu do drdola, postav do kúta  a použi ako dekoračný predmet ! – rozhodila rukami zúfalá Maleficent.

- Beriem...Ale prídem si po ňu so všetkou pompou !... Ako niekto ! Apropó... Mohla by si sa pozhovárať s priateľmi zlobrami, aby zas trošku pozlobrili v tomto kráľovstve ?! – poškrabkal ju pod bradou ako poslušného verného psíka.

  Chcela mu capnúť po ruke, ale netrafila.

  - Si ako decko...- poklopkala si na čelo.

  - Veľkééé  temnééé  decko...- zalaškoval a zatlieskal nepríčetne sa k tomu uškeriac.

 

domiceli