Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VIII., kapitola 87. KLASIKA...

( ...pre tých, čo nevedia, kto bol Jana Eyrová...toť jedna z interpretácií textu ústami našej Lacey...autorka Charlotte B. sa bude nielen v hrobe obracať...ona tam bude robiť rovno ventilátor...) :-)

Obchodné tajomstvá VIII

kapitola

Klasika

   - Zase si tu s tou otravnou knižkou ?! – privítala Henryho ostýchavo sa kymácajúceho na prahu do jej izby, s knižkou silne pritisnutou na hruď, Lacey. – Už som povedala, že ja ti rozprávky čítať nebudem...Tam máš mamu. Nechápem, prečo ti dovolí, otravovať ma. Čo nevidíš, koľko mám roboty ? – rozhodila rukami.

  Robotu videl. Laceyna izba už po prvých dňoch vyzerala ako PRIMARK večer po výpredaji.

  Všade kopy šiat, pootvárané všetky zásuvky, stolička pri toaletnom stolíku prevrhnutá a koberec...Bol v tejto izbe aj koberec ?...

  - Nestoj tam a vyfuň ! – nahla hlavu dopredu majiteľka dokonalej ilúzie depozitného skladu kdesi pod národným divadlom.

  Keďže nepochopil jej slang, spokojne prekročil prah a chrbtom zatlačil dvere zvnútra. Usmial sa.

  Prevrátila oči a hľadala ďalšie argumenty, prečo tú sprepadenú knižku just neotvorí.

  - Pozri, ja som nebola ktovieaký lumen v škole. Aj keď čítanie mi fakt šmakovalo. Ja som ti v živote prečítala kopu kníh, ale nastobohov to neboli nijaké priblblé rozprávky pre prckov, chápeš ?! – pozrela s nádejou, či ho dostatočne odradila.

  Nevyšlo to.

  Henry už usadený na kraji postele, lebo ďalej sa aj tak kvôli zvrškovej barikáde nedalo, chápavo prikývol, pohniezdil sa a čakal, čo bude ďalej. 

  - Tak mi niečo z tých tvojich porozprávaj. -  skúsil.

  Nadýchla sa, dala ruky v bok a špičkou v lodičke začala podupkávať. Čo z beletrie by vybrala, aby viac neprišiel.

  - Tak napríklad... Poznáš Janu Eyrovú ? – natrčila na neho prst.

  - Princezná ? Krásna ? ....Múdra čarodejka ?...Hrdinka ? ...- skúšal ďalej potešený, berúc to ako hru na začiatku rozprávky.

  - Hov...by ! – ovládla sa, ale videla, že vybrala dobre, týmto ho totálne odpálkuje. – Bolo to škaredé, smutné, utiahnuté decko, ktoré nikto nemal rád ! -

  - Ani mama ? – zamračil sa Henry.

  - Keď nikto, tak nikto ! Mama mŕtva, otec sa jej stratil kdesi vo svete, dlabal na ňu a aj ten jej zomrel. Vychovávala ju odporná tetka a ešte hnusnejšie sesternice s bratrancom ! – napínala.

  - Ako Popoluška... – dodal Henry.

  - Prd ! Popoluška mala fotra a bola to krásavica ! – kývala rukou plnou náramkov do strán Lacey.

  -  Tak predsa si čítala aj rozprávky, keď ju poznáš...- zaškeril sa chlapec, ako ju nachytal.

  - Nečítala ! Videla som v telke. Od Disneyho...kreslenú...V takých tých bledomodrých šatách, čo jej z nich trčala spodnička a s nemožným drdolom na hlave, vyzerala jak naša kuchárka zo školskej jedálne. – napodobnila Lacey niekoho z minulosti a Henry sa schuti zasmial, pri predstave, ako to bude žalovať Ashley.

  - A ďalej ? – provokoval.

  - Jana bola škapa, nemala nikoho...a keď neposlúchala, zatvárali ju do strašidelnej izby, v ktorej zomrel jej strýko !... Tak sa tam veľmi bála, že z toho dostala záchvat a omdlela... – vyprskla ruky na chudáka chlapca, až sa prevalil na jej šaty a skoro sa prekopŕcol na druhú stranu postele.

  - Prestaň mi tu robiť bordel, chlape ! - skríkla Lacey, ale nijako sa nesnažila zabrániť veciam zložiť sa pod posteľ.

  - No, ale potom prišiel niekto a iste ju zachránil. – špekuloval Henry mordujúc sa s akýmsi zvrškom, do šnúr ktorého sa zamotal.

  - To iste ! Figu borovú... Potom ju šupli do decáku ! Najhoršieho na celom svete ! Nedávali im jesť, bola tam zima, kosili ich choroby, aj sa stále modlili, aj ich bili ... a museli aj pracovať ! ...hľadala Lacey katastrofy, čo by ešte spomenula, aby si to živo vedel predstaviť a „pracovanie“ sa jej zdalo ako vrchol nešťastia.

  - Dobre, nezačína to zrovna pekne, ale to občas v rozprávkach býva. Aj keď musela mať niekoho, na kom jej záleží, napríklad... – posadil sa opäť na uvoľnenú posteľ a čakal.

  Lacey sa zúfalo nadýchla.

  - Našla si  tam priateľku...Ale umrela... Jej jediná priateľka... – zabrzdila, lebo jej na um prišla žena z telefónu, čo bola v nemocnici, lebo ju vraj zbila.  – Myslíš si, že tá Ruby je ešte stále v nemocnici ? – pozrela na Henryho.

  - To je fakt blbé. – pokrútil záporne hlavou prepočujúc jej otázku.

  - Blbé je, že to všetko prežila. Každý na ňu dlabal, hladná, uzimená, chorá...a ešte sa veľa učila a keďže nemala kde ísť, aj tam zostala učiť ďalšie odložené decká... – skrátila Lacey verziu románu na minimum, aby sa ho zbavila.

  - Ale to nemôže byť predsa koniec...?! – neveriacky pozrel na ňu Henry.

  - To je koniec...Prvej časti. Potom bola aj druhá, ale to už bola nuda... – ukázala Lacey na dvere spokojná, že negatívna rozprávka zabrala a od Henryho má nadosmrti iste pokoj.

  - Nepohnem sa odtiaľto, kým si ju nevypočujem ! – zaťal sa chlapec oblapiac vyvýšený roh postele, na znak toho, že to myslí vážne.

  Lacey prešla k nemu, sadla si, pozrela kdesi von do svetla a jej zamračená tvár sa vyjasnila.

  - Odišla z decáku za vychováteľku na jeden zámok. Býval tam bohatý, strašne, strašne bohatý pán... – zasnívala sa pri predstave.

  - „Strašne“ sa nehovorí, keď o niekom rozprávaš v dobrom. – opravil ju.

  - Budeš rýpať, alebo počúvať ?! –

  - Mlčím... – zamkol si pomyselne ústa Henry.

  - Bol hlavne strašne bohatý, ale aj strašne arogantný, namyslený a strašne krásny ! – zaklincovala rozprávačka.

  - No, vidíš, máme princa ! Vedel som, že to dobre skončí. ...- nadskakoval na posteli od radosti.

  - Nič nevieš ! Bol aj „strašne“ ženatý ! A za ženu mal bláznivú...šialenú...skrátka tej jeho žene preskočilo a museli ju držať vo veží, lebo by všetkých bola pozabíjala. – zamračila sa Lacey.

  - Prečo sa nerozviedol ? – zamyslel sa naivne Henry.

  - Vtedy sa nerozvádzalo, ty hlupáčik ! Keď si si niekoho zaviazal na krky, mal si to nadoživotie. – scapla dlane znechutene dohromady.

  - Ako Snehulienkin tatko Zlú kráľovnú a potom musel vyhnať dcéru...ale pravda Janu bohatý, krásny pán nevyhnal ?! – spýtal sa s nádejou.

  - Nie, nevyhnal. Ušla mu sama... On sa ti do nej buchol ako somár do kopy sena, aj keď bola škaredá, vychudnutá a mala čierne vlasy a stále červený nos od sopla, lebo v Anglicku je v kuse  zima...- zamotávala sa.

  - A prečo mu ušla, keď sa ľúbili ?! – položil Henry dosť logickú otázku na telo.

  - Lebo bola aj sprostá...asi. Ozaj... Načo utekala?! ... Ešte aj vo svadobný deň...Nechápem ani ja. Ja by som mu tú šialenú asi odpustila... Jana bola iná. Zbalila sa a zmizla.... -

  - A to je koniec druhej časti ? Dúfam, že je aj tretia ! – začal vyhrážajúco malý chalan.

  - Ani si nepamätám... Viac si akosi nepamätám...Tuším tá šialená podpálila zámok ! Hej, hej, zámok vyhorel, spadol, tá švihnutá vyskočila z okna a zabila sa a pán Rochester ju ešte chcel zachraňovať...a neviem, mieša sa mi to, neviem si spomenúť...skrátka oslepol pri tom požiari... Prišiel o zrak. Zostal ti slepý jak fako!... – stišovala hlas.

- Ako čo... ? – nerozumel celkom Henry.

- To je jedno... Potom žil sám a bol mrzutý a slepý...A potom sa vrátila Jana. –

- Fakt ? To je paráda ! Vedel som to...Ale myslel som, že niekto zachráni ju, nie naopak. Takže ona zachránila pána Rochestera ?! – zaklipkal očami.

- Asi hej. Vzali sa...Asi jej bolo šuma-fuk že nič nevidí, aspoň nevidel, aká je škaredá...asi ho aj tak  ľúbila...a potom, keď sa išli fotiť do rodinného albumu, to už mali aj deti, myslím...tak zrazu začal vidieť... – dokončila Lacey a tajne si utrela slzu z kútika oka.

  - To bola krásna rozprávka...Náhodou. – prikývol spokojný Henry.

  - A teraz vypadni ! Musím sa obliecť. Idem za Ruby...Možno ju to poteší. Aby mi neumrela ako Jane jej Helen. – skombinovala a vytlačila chlapca pred dvere.

  - Idem s tebou ! – ozývalo sa ešte z chodby.

domiceli