OUAT Svetlá v zákrutách 16. kapitola ... A NÁLEZY

ONCE UPON A TIME

Svetlá v zákrutách

kapitola 16

...a nálezy

    

   Chvíľu stála a dívala sa dolu na mestečko. Po včerajšom požiari vzduch stále razil spáleninou a mokrou potuchlinou. Niekde ešte tleli zvyšky budov a všade sa tmolili ľudia. Špinaví, nevyspatí, ukonaní zachraňovaním toho mála, čo im ešte zostalo.

   Aj na zámku bolo rušno. Pred svitaním sa vrátili vojaci s novozverbovancami. Odvtedy sa po nádvorí ozýval hluk, nadávky, ale aj zúfalé náreky a márne prosby.

  Úbožiakov natlačili do kobiek v podzemí, aby trošku dozreli a boli ochotnejší pristúpiť na drsné podmienky, čo ich na cvičišti a neskôr v boji čakali. Máloktorí z nich sa vráti ešte domov a keď, tak ktovie, či celý. Ale už nikdy s úsmevom na perách a svitom nádeje v očiach.

  Správy, čo sa sem občas útržkovito potulnými rytiermi a igricmi dostávali z bojišťa boli už umelecky spracované do balád a piesní a zďaleka nezobrazovali útrapy tak, ako oči týchto navrátilcov. Vyhasnuté, bez života, bez nádeje na dajakú budúcnosť.

  Dnes ušla radšej skôr, aby nemusela počúvať  plač tých, čo ešte netušili, kam ich velitelia jednotiek odvlečú. Ponáhľala sa tak rýchlo, že si nevzala ani knižku. Len preč...preč od zámku, kde nenachádzala pokoj, bezpečie ani útočisko pre svoje rozorvané myšlienky.

  Blížiaci sa ples v nej vyvolával úzkosť. Nemala najmenší záujem vyberať šaty a skúšať topánky, precvičovať tanečné figúry. To všetko jej naháňalo husiu kožu a navyše vyhrážky otca s blížiacim sa termínom svadby s.. s tým nechutným, slizkým mladíkom, ktorý nesiahal ani po päty ...Jemu...

   Mužovi, ktorý ovládol jej srdce a ešte o tom možno ani netušil...zamyslela sa a napriek obrazu v podhradí tvár sa jej rozjasnila úsmevom.

  Podvihla šaty a vykročila. Bae tam iste ešte nebude, ale aspoň bude môcť v tichu premýšľať a snívať...

  Mýlila sa.

  Chlapec stál opretý o strom a hľadel si na ruky, v ktorých spoznala svoju knihu. Po chvíli si ju priložil na hruď, objal oboma rukami a usmial sa.

  Zdal sa jej taký zlatý so svojím obdivom k nej a vlastne k všetkému, čo sa jej týkalo. Hltal každé jej slovo, snažil sa zachytil každý pohľad a bolo zábavné sledovať, ako sa roztriasol, keď sa ho len letmo dotkla...

  Pridobre si uvedomovala si svoje ženské zbrane a egoizmus mladého veku neobmedzoval ju v tom, aby ich nevyužívala. Skúšala pohľady, úsmevy a ješitne ju tešilo, že má úspech. U Bae určite...len či by to tak bolo aj...

  Srdce sa jej rozbúchalo a predstavy sa zdali trochu priodvážne vzhľadom na vek a skúsenosti.

  Bola len niekoľko krokov od neho, šla ticho, pritajene. Všimla si, že má zatvorené oči, akoby o niečom sníval...Iste o nej...domýšľavo si predsavzala.

  Podišla až tesne k nemu a pobozkala ho na líce.

  Vyplašene otvoril oči a uskočil ako uštipnutý.

  Rozosmiala sa.

  - Prepáč. Asi to ešte neviem...Vieš, Nikdy som nikoho nebozkávala, zrejme som niečo skazila....Bolo to až také hrozné ? – spýtala sa nevinne, naivne s detskou prostorekosťou a v očiach jej sedela neistota.

 Zmohol sa iba na nekoordinované kývanie hlavou. Raz to vyzeralo ako áno o chvíľu ako nie...

 Trochu ju to zmiatlo a sklamalo.

  - Tak nič. Sľubujem, už to viac nebudem  na tebe skúšať. – uzavrela a usmiala sa.

  Mlčky jej podal knižku. Zničenú knižku.

  - Hm. Asi si včera prežil veľké dobrodružstvo s...mojou obľúbenou knižkou. – povedala trochu smutne nad jej žalostným stavom.

  - Mrzí ma to. Nechcel som... – zahabkal nespoznávajúc ani vlastný hlas.

  - To nič. Vidím, že si ju vlastne zrejme zachránil pri tom požiari, však ? – usmiala sa sladko predstavujúc si to hrdinstvo. – Vieš, má pre mňa veľkú cenu. Je to vlastne tá  najobľúbenejšia. Patrila mojej mame. Vždy mi vravela, aby som na ňu dávala veľký pozor, lebo vraj príde čas, keď možno zmení môj život...Celkom som jej nerozumela, ale stala sa mi blízkou. Hoci sú v nej len rozprávky pre malé deti a...

  - ...ten obrázok..- dopovedal za ňu a pozrel sa jej rovno do očí.

  Očividne sa preľakla, tvár jej zrumenela a radšej sklopila oči.

  - Tak už to vieš... Si smutný ? – zdvihla opäť zrak a cez ten pohľad jej videl až do srdca.

  Tak rád by ju v tom momente vzal do náručia a nežne objal...Neodvážil sa.

  - Nerozumiem tomu... - odpovedal jej ticho.

  - Ale rozumieš...Viem to... Chcem sa ti ospravedlniť za to...no, ak som ti možno dávala nádej a ty si to nesprávne pochopil. ...Ja ťa mám rada...Naozaj. Ale inak, ako by si možno chcel... – nevedela, čo vlastne  povedať, aby ho priveľmi nezranila.

  - Ako vieš, čo by som ja chcel ? – skúsil zostať nad vecou, ale nedokázal celkom skryť, čo sa mu odohrávalo vo vnútri.

 - Chceš, aby som ťa ľúbila, predsa... – povedala priamo.

 - A...a nemôžeš ?! – zakoktal.

-  Možno, keby...v inom čase...v inej dobe...keby som nebola spoznala...Jeho. – otvorila knižku, vytiahla portrét a jemne po ňom prešla dlaňou.

  Zachvel sa pozorujúc ten pohyb. Akoby mu prešla priamo do hrude a rovno sa dotkla jeho srdca.

  - Chápeš, Bae ? – spýtala sa s nádejou.

  Chlapec pokýval záporne hlavou a cúvol od nej.

  Zosmutnela.

  - Nechcem ťa stratiť, Bae. Si jediný môj priateľ, ktorému môžem povedať všetko. Aspoň som si myslela, že môžem... Veľmi ma mrzí, že som ťa zranila... Veľmi. ..Ver mi. – pozrela sa na neho a bolesť, ktorú zbadala v jeho pohľade, zabolela ju dvojnásobne, tak sa odmlčala.

   Nevedela, čo viac povedať. Pristúpila k nemu, oči ledva zadržiavali slzy a skôr ako jej v tom stihol zabrániť, postavila sa na špičky a nežne priložila pery k tým jeho.

  - Zbohom, Bae...- otočila sa a ponáhľala  preč vzlykajúc a trasúc sa na celom tele, ako vtáča práve vyhodené z hniezda, nepripravené ešte na nástrahy života.

  Keď našiel konečne dych, srdce aj rozum, hoci si nebol celkom istý či sú jeho a tie isté ako pred chvíľou... zhlboka sa nadýchol a vrátil sa do svojej vlastnej podoby. Zaboril ruky do vlasov, prešiel pár krokov a zmizol vo fialovom opare...

domiceli