OUAT, Svetlá v zákrutách 3. kapitola SNÚBENEC

ONCE UPON A TIME

Svetlá v zákrutách

kapitola 3

Snúbenec

    Knižka ležala odložená v tráve ako starodávne zrkadlo z rubovej, hojne zdobenej strany. Stačilo by ju dvihnúť, otočiť a nájsť v nej samých seba v príbehoch písaných pred mnohými a mnohými rokmi.

  Presúvala sa z kroka na krok, občas sa zohla a čosi pozorne vyberala z vysokej trávy.

  Až po chvíli si všimol, že vije kytičku. Niečo si popritom ticho spievala a bola taká zaujatá touto činnosťou, že si vôbec nevšimla, že ju pozorne sledujú niečie oči.

   Nejedny oči.

  Z boku smerom od zámku sa prikrčené k zemi plížili nejaké postavy. Prikrčil sa tiež tak, aby mu nič neuniklo a zatajil dych.

  Priložila si farebnú krásu k ústam a zubami priťahovala trávu, aby sa jej nerozpadla.. Potom ju odtiahla od seba, nakláňala hlavu k jednému plecu, k druhému, točila s kytičkou a s uspokojením sa na ňu usmievala. Vydarila sa.

  - A máme ťa ! – vyhúkla zrazu na ňu jedna z postáv.

  Bol to očividne mladý, vytiahnutý šľachtic. Ostré črty tváre boli práve poďobané vyrážkami a nos celý červený, nezvyknutý na svieži vzduch a lúčnu vôňu.

  Uskočila od preľaknutia a zúfalo sa obzerala okolo seba.

  - Bae ! – vykríkla.

  Prekvapilo ho to. Myslel si, že nevie, že je tam. „Čo teraz ? Prezradiť sa ?“... začal mu rýchlo pracovať mozog, ale zatiaľ neurobil nič, iba vyčkával.

  To už ďalší dvaja spoločníci mladíka držali Bellu za lakte a trmácali ňou do strán, kým jej kytička nevypadla z rúk. Schmatli ju a začali si ju medzi sebou pohadzovať utekajúc hore-dolu okolo Belly a surovo do nej náročky sácali.

  - Gaston ! Nedotýkaj sa tej knihy ! – skríkla sediac zhodená na zemi nahnevane na chlapca v dlhom plášti, čo práve zo zeme dvíhal jej knižku.

  Znechutene, ako zdochlinu držal ju medzi palcom a ukazovákom v rukavičke s kyslým výrazom na tvári.

  Musí jej pomôcť !

  Nadýchol sa a vyrazil z úkrytu. Hoci bol o dobrú poldruha hlavu nižší ako Gaston, z celej sily do neho od chrbta vrazil lakťom, až ho ohlo v páse a knižka mu vyletela z rúk.

  Otvorila sa, akoby rozprestrela krídla, spravila vo vzduchu niekoľko kotrmelcov a duto dopadla do trávy, tak nešťastne, až sa väzba oddelila od strán a tie teraz trčali von ako jazyk unaveného poľovníckeho psa.

  Gaston sa zvrtol a nemilosrdne spakruky vrátil Baelfirovi ranu, až ho zatackalo, ale nespadol.

  To už si nezvaného prišelca všimli aj jeho spoločníci. Odhodili kytičku a rozbehli sa na pomoc svojmu veliteľovi.

  - Traja na jedného ? To sa nehanbíte, páni ?! – pokúsila sa Bella o zmier, ale len ju vysmiali a pustili sa do úbohého Baelfira.

  Nedal sa ľahko, ale presile očividne nestačil.

  Bella zúrivo priskočila na pomoc. Ani s ňou nemali zľutovanie. Keď si to odniesli jej šaty a účes, vytiahla vlastné zbrane. Nechty !

  Gaston sa chytil za tvár a pritláčal si na doškriabané líce jemnú rukavičku. Zaperlila sa na nej krv.

  - Tak toto oľutuješ, ty krpaňa!... Ja ťa naučím, kde je tvoje miesto, ty dievčisko odporné ! - zahnal sa, ale ruku mu zachytil Bae.

  Nevšimol si však, ako druhou siahol do čižmy a vytiahol z nej krátku ostrú dýku.  Pevne ju držal za rukoväť a hľadal, kam ju zabodne.

  Bella sa preľakla. Tu už končí všetka zábava. Priskočila ku Gastonovi a skúsila ho zastaviť tým, že sa mu zavesila na zápästie. Metal sa ako divý. Vtom sa na Bellu vrhol jeden z jeho kumpánov zboku. Odsotilo ju, ale z druhej strany do nej nešetrne zákerne vrazil druhý z nich. Nečakala to a skôr než sa všetci spamätali, zaplnili sa jej dlane krvou zo zápästia, ktoré narazilo na vytrčenú dýku.

  Každý z nich skamenel hrôzou. Svetločervená krv hrčala z jej ruky a tvár bledla. Zatmelo sa jej pred očami, zatočila sa hlava a zviezla sa dolu do trávy.

  - Vypadnime...A rýchlo ! Nič ste nevideli, jasné ?!– zvolal Gaston a všetci traja sa dali rýchlo na útek občas sa len obzerajúc, čo sa deje.

  - Bella ! – vykríkol Bae a nevedel, čo robiť. Zmätene hľadal na okolí niekoho, koho by bol privolal, lenže lúka už bola prázdna. Len dolu pod kopcom črtali sa dymiace obydlia dedinčanov.

  Spomenul si, ako mu otec obviazal ruku, keď sa porezal pri tajnom vyrezávaní praslenu. Odrhol teda kus zo spodku nohavíc a zaviazal ho nad ranou. Silno pritiahol.

   Krv ešte zabublala, vsiakla do látky a akoby jej prameň vyschol. Rana na druhej ruke nezasiahla tepnu, bol to len škrabanec. Ale tá prvá mohla byť nebezpečná.

  „Otec...otec bude vedieť...“ nadýchol sa a rozbehol, čo mu sily stačili dolu kopcom po otca podložiac dievčatku aspoň svoj šál pod hlavu, aby sa jej lepšie ležalo.

   Stále nejavila známky života.

   - Poď, poď, prosím... rýchlejšie...už len kúsok...tam...tam leží...- ťahal Rumpla hore do kopca rozrušený Bae.

  Krok za krokom si dával do súvisu útržky, čo sa od neho dozvedel. Vedel, že je zle...veľmi zle...a vedel aj to, že nemá na výber. Tak, či tak, za toto zaplatí zas len on, napriek tomu, že je v tom opäť nevinne.

    Kto uverí úbožiakovi, že nezdvihol ruku na panské dieťa...

  Ležala v tráve, akoby tam bola len usnula. Akoby ju uspalo prudké slnko skôr, než sa mu prezieravo skryla do tieňa. Celá biela s perličkami potu pri korienkoch a hnednúcou zasychajúcou krvou na rukách. Lúčne kvety okolo dotýkali sa jej šiat a tam, kde náhodou frkla kvapka krvi sa zdalo, že to len kvietok položil na látku jeden zo svojich lupienkov.

  Pozorne si obzrel jej zápästie a povzbudivo sa usmial na syna.

  - To si urobil dobre. Veľmi dobre. Teraz ju musíme ešte prebrať k životu... Do zámku je ďaleko... Dôjdem skôr k nám domov...-  prikyvkával si svojim nahlas vysloveným myšlienkam. - Bež popredu a daj variť trocha vody.. A tuto odtrhni zopár čerstvých lístkov skorocelu. Ostatné by som mal mať doma. – rozprával ďalej a snažil sa, čo najopatrnejšie nadvihnúť telíčko z trávy.

  Prekvapilo ho, aká je ľahká. Nadvihol ju vyššie, aby jej hlava nevisela dolu, ale bola pohodlne opretá o jeho rameno. Bae ešte zdvihol opatrne jej ruku a položil ju na látku šiat. Potom sa s trsom liečivých listov rozbehol popredu zas domov.

  Šlo sa mu ťažko, nemal oporu svojej palice, ale bremeno na rukách vyrovnávalo mu sily, lebo vedel, že je dôležité zachrániť ju. Bál sa pritisnúc si ju bližšie, akoby to bola čerstvá škrupinka a každý drsnejší ťah ju mohol poškodiť. Občas jej pozrel do tváre. Mala súmerný profil a dlhé mihalnice triasli sa na konci viečok a trúsili svetlosivé tiene na vyblednuté líčka. Jej dych bol plytký, takmer ho ani necítil. Ale malé srdiečko bilo rýchlo a prudko.

  - Bojuj, dievčatko ! Bojuj...Ešte ťa čaká dlhý, predlhý život... To mi ver ! ...Ver mi...- šepkal jej ako uspávanku snažiac sa naťahovať kroky, aby bol čím skôr doma.

domiceli