RUMBELLE 2, Zrodenie ticha 2. kapitola, KNIŽNÁ...

Rumbelle 2

Zrodenie ticha

2.  kapitola

Knižná

     Našľapovala čo najtichšie a aj tak sa jej zdalo, že ho ruší každý jej pohyb. Strhával sa, ako šelma pripravená každú chvíľu zaútočiť, hoci obeť ešte ani poriadne nezazrel. Nemohol si zvyknúť, že je tam. Už niekoľko dní. Niekoľko večerov...

  Snažil sa sústrediť sa na prácu, ale priadza sa ako napotvoru chlpila, slama lámala a niť trhala. Sŕkal od jedu a nervózne prudko točil kolesom, čím všetko iba zhoršoval.

  Tak veľmi bol zvyknutý na samotu, že jej prítomnosť mu spôsobovala doslova traumu a jej sa zdalo, že aj utrpenie, čo ju mrzelo.

  Ale povolil jej pracovať v dvorane, je neskoro vziať svoje slovo späť a navyše...

  Keď sa mu zdalo, že sa nedíva, díval sa sám. Na jej pomalé tiché kroky, ladné pohyby, letmý úsmev, ak sa predmet, čo doleštila, skutočne zablyšťal. Veci pod jej rukami akoby ožívali a to vôbec neovládala žiadnu mágiu. Všetko prevoňala svojou prítomnosťou a čistota s poriadkom dávali mu pocit...aj sa to bál vysloviť: domova.

  Vedela, že ju pozoruje a nechce, aby to tušila, tak sa tvárila, že o jeho kradmých pohľadoch nevie.  Bola nesmierne rada, že tu môže byť, počúvať monotónne klopotanie kolovrátka, občas zavadiť pohľadom o živú bytosť...Aj keď ňou bol práve ON. Prísny, nervózny, stále nehnevaný Temný pán. Jej pán. Jej väzniteľ.

  - Ak dovolíte, ja by som... – zastala si pred ním s rukami pred hruďou a žmolila v nich pierka metličky na prach.

  - Vyhral som ! Vyhral som ! ...Ja som to vedel...ja som to tušil ! ...- prudko vstal, zastavil koleso kolovrátka a zatlieskal.

  Potom si ticho sadol blúdiac očami po dvorane a hľadajúc, ako sa zo svojho výstupu vymotať.

  Nahla hlavu do boku a čakala. Vôbec netušila, čo ho tak rozohrialo a povzbudilo.

  - ...som vyhral. Stávku sám so sebou, že budeš prvá...čo to nevydrží a prehovorí. Som vyhral... – usmial sa ako malý žiačik, ktorému sa podarilo prvýkrát napísať písmenko podľa predlohy.

  - Teším sa...spolu s vami...- dodala polovážne, ale kútikmi úst jej mykalo do smiechu. – Dúfam, že teraz ma nečaká nejaký trest, za to, že som...prehrala. – povedala už vážnejšie poznajúc dobre jeho nevypočítateľnú povahu.

  - A just čaká ! – skríkol. – Máš právo povedať, čo si vlastne chcela. Ale len povedať, lebo som rozhodnutý ti aj tak nič nesplniť. A hotovo !  - uzavrel.

  Asi si nevybrala dobrý deň na rozhovor. Zaváhala.

  - Tak bude to ?! Nevidíš, že mám prácu ?! – rozhodil ruky na dochlpenú vlnu, neporiadok zo slamy pod nohami a prázdny košík, kde si mali hovieť a žiariť zlatom namotané špulky.

  - Napadlo ma. Teda, všimla som si, keďže tu už celé týždne upratujem všetky komnaty a trochu to tu už poznám....že tu nikde na hrade nie je knižnica. – a bolo to vonku.

  Zamrzol. Sklonil hlavu a pozeral na ňu s prižmúrenými očami. Očividne v ňom čosi bublalo a následný sopečný výbuch nedal na seba dlho čakať.

  - A na čo by mi bola nejaká hlúpa knižnica ?! Čo ?! Poznám všetky známe príbehy sveta...a vo väčšine hrám aj dôležitú úlohu a tie ktoré nepoznám, sú aj tak bezcenné ! Všetko mám tu ! – ukázal pyšne na svoju hlavu. – A keby náhodou...keby čisto teoreticky som niečo potreboval doplniť...viem, kde to nájdem !!! – zrúkol.

  Tušila, že je zle. Bolo treba krotiť ješitného pána domu. Neexistenciu knižnice zobral ako osobnú urážku. To nečakala...Ale vedela, ako naňho.

  Lichotkami...

  - Je mi nesmiernou cťou, že som spoznala takého vysoko inteligentného, sčítaného a rozhľadeného človeka, ako ste vy. – vystrúhala poklonu, ako sa patrí. – A ja by som vás veľmi nerada urážala svojou neštudovanou prítomnosťou, pretože moje vzdelanie ani v najmenšom nedosahuje vašu úroveň... – pokračovala.

  - Klameš ! – vykročil k nej, tesne pred tvárou zabrzdiac. – Viem, koľko kníh si v živote prečítala, viem, ako rada čítaš a viem aj to, že ti to chýba... Ale si sprostá, že si doteraz mlčala! Tak ti treba! Na poslednú chvíľu si si uvedomila, že vzdelávať sa treba sústavne, priebežne a vôbec...Už som mal v úmysle ťa vyhodiť zo služby, lebo ja hlupane na svojom dvore nestrpím ! – stál vzpriamene, kýval sa dopredu a dozadu a dôležito kázal ďalej ako učiteľ pred katedrou.

  - Ja tu nemám knižnicu...- hľadal a našiel riešenie. – Ale mám knihy ! Stovky kníh ! Tisíce kníh. Milióny kníh ! – namyslene zveličoval.

  Lapol ju necitlivo za predlaktie a vliekol von z dvorany. Dlhými chodbami, točitými schodiskami, priechodnými izbami. Niektorými časťami zámku aj niekoľkokrát, pretože sa nevedel rozhodnúť, ktoré miesto bude na predvedenie divadielka, čo v duchu prichystal, najlepšie. Nakoniec sa rozhodol pre vežu.

  Pred vchodom do nej zastal.

  - Tu zostaneš a chvíľu počkáš ! – prikázal so zdvihnutým prstom. – Ani sa nepohni ! – prízvukoval a vkĺzol do veže, len na malú škáročku pootvoriac dvere. – Zostaň ! – vykukol ešte raz.

  Nemala v úmysle odísť. Sama bola zvedavá, čo chystá.

  Po chvíli sa dvere do veže otvorili, v nich stál On a ukláňal sa pozývajúc ju dnu.

  - Dovolím ti prekročiť prah mojej...pracovne. Mojej najobľúbenejšej časti zámku, po mučiarni a väzení samozrejme. – zaliečal sa vystatovačne.

  V žltom svetle hrubých sviečok tiahnucom sa z vysokých kovových stojanov po celom obvode veže dopadalo mäkké svetlo na...

 . ..na vskutku tisíce a tisíce kníh naložených na kopách, úhľadne jedna na druhej, do stĺpov, ktoré siahali až po strechu veže. Vyzerali ako obrie stromy. Pomaly prechádzala pomedzi ne a cítila sa tak zvláštne. Ako v lese z kníh...

  - Neklamal som. Nemám síce knižnicu, ale mám knihy ! – rozpažil nonšalantne rukami a zavadil o najbližší knižný stĺp. Ten sa zakymácal a vrazil do ďalšieho, ten do iného...spustila sa dominová reakcia.

  Stĺpy do seba narážali, knihy zo samého vrchu padali ako splašené zostrelené vtáky a sťahovali so sebou  ďalšie a ďalšie. Všetko sa to hromadilo pod nohami a boli by čochvíľa zavalení, keby nepochopil, čo sa deje a rýchlo neodtiahol vystrašenú Bellu bokom ku dverám chrániac ju vlastným telom, aby ju žiadna z kníh netrafila a nezranila, hoci im sám nastavil svoj vlastný chrbát.

  A knihy ho nešetrili.

  Po chvíli bolo všade zas ticho.

  Pootvorila oči cítiac jeho ramená ovité okolo svojich. Tvár mala pri jeho hrudi tak blízko, až počula, ako mu prudko bije srdce. Trochu sa pohla.

  On vystrelil a obranne natrčil ruky pred seba, ledva narovnajúc dotlčený chrbát.

  - Ďakujem...- zašepkala, začervenala sa a sklopila oči, ešte stále cítiac jeho objatie a vôňu...a ochranu.

  - Tak a môžeš začať s upratovaním ! – zvrieskol, odsotil ju, otvoril dvere a pribuchol ich tak, že omietka pri pántoch popraskala.

  Pozrela na obrovitánsku hromadu kníh na jednej kope bez ladu a skladu, potom na dvere, v ktorých zmizol a usmiala sa.

  - Ďakujem dvojnásobne...- kľakla si ku kope, vytiahla opatrne jednu z kníh a s bázňou, akú si zaslúžia len knihy, ju otvorila.

domiceli