RUMBELLE 2 Zrodenie ticha, 4. kapitola ČAJOVÁ...

Rumbelle 2

Zrodenie ticha

4.  kapitola

Čajová...

  Díval sa do chladnúceho čaju. Z mláčky na dne už vykúkali rozvité čajové lístky, ako pahýle dotlievajúcich stromov v močiaroch. Cítil sa podobne. Poslednými zvyškami rozumu udržiaval sa pri živote, na aký bol doteraz zvyknutý a všemožne sa bránil času pohlcovať ho, roztápáť a meniť na niečo iné, čo môže byť prospešnejšie ako celá dovtedajšia existencia.

  Prstom posunul okraj lístka pod hladinu a držal ho tam zatlačený...

  - Zabudla som priniesť malé lyžičky ? – spýtala sa Bella tichúčko vidiac, ako si máča prst v čaji.

  Ani si nevšimol, kedy vošla.

  Iba zdvihol oči od šálky a pozrel sa skúmavo na ňu.

  Videla ten smútok. Z jeho zreničiek trčalo k nej tisíce drobných rúk topiacich sa nešťastníkov. Videla, že každá chytená a vytiahnutá by bola pre ostatných nádejou, že ešte majú šancu na záchranu, ale nemala odvahu. Stále sa bála, že jej činy a slová nebudú správne pochopené a ona zas skončí v cele, bez kníh, bez možnosti byť tu s ním...S ním.

  Skúsila aspoň úsmev.

  - Tvoj čaj bol ten druhý. S medom, ako máš rád...Tento...- vytiahla mu jemne ruku zo šálky a potriasla, aby odkvapkala. - ...tento bol pre návštevu. – žmurkla roztopašne dobre vidiac, že je skoro celý vypitý.

  Nevytrhol si ju, ako inokedy a ako čakala. Pozoroval zelenkastú kvapku, čo sa mu rodila na konci drapľavého bruška ukazováka a chystala sa skočiť späť medzi sestry do plytkej vylúhovanej mláky.

  Čakala s ním stále váhajúc, či mu ruku má pustiť. Nepustila.

  Kvapka sa zatriasla a čľupla. Obaja sa nahli, akoby kruhy, čo svojim pádom spôsobila boli tým najzaujímavejším divadlom pod slnkom.

  Ich čelá sa ocitli tesne pri sebe.

  Cítil, ako sa mu trasú všetky vnútorné orgány. Trvalo to len zlomok sekundy, keď z dna, kde práve dopadla kvapôčka a zacelila hladinu, vytrčil sa opäť pahýľ čajového lístka, ako memento, že so starým životom sa nebude ľahké rozlúčiť.

  Otvoril doširoka oči, až teraz si vytrhol ruku z jej a rýchlo vstal zacúvajúc ešte od stola.

  Zatvorila viečka.

  - Chcela si ma otráviť ?! – zavrešťal.

  Neodpovedala. Načo mu bude rozprávať, že oba čaje boli rovnaké...že sa ho len snažila trochu rozptýliť a rozveseliť...že ju bolí, keď ho vidí takého smutného a nešťastného...že...

  - Čo si aký otrávený, drahý ? – vsúkala sa dnu zas Maleficent, utierajúc si ruky o boky sukne. – Prepáč, ale tie tvoje prévety sú strašne zastaralé. Cítim sa ako v stredoveku, už len mačiatka na utretie mi pri tých dierach z hradu chýbajú. Ani vyústenie do rieky nie je zabezpečené. Dúfam, že to nezbieraš do kadí, neuskladňuješ v podzemí a nechceš použiť, ak tvoju pevnosť náhodou napadne nepriateľ, namiesto liatia  horúcej smoly? Zažila som raz podobný útok a poviem ti, bolo to nechutné a ten zápach sa z kože nedal zmyť niekoľko týždňov... - vyzvedala zhrozená čarodejnica po očku blúdiac po nádielke na stole.

  - Dobrú chuť ! Drahá ! K tým tvojich záchodovým témam už naozaj nemám, čo dodať ! Z akej stoky si to sem zas dorazila, že sa nevieš správať pri stole?!– rozčúlil sa pán domu.

  Pozrel na Bellu.

  - A toto má byť naša priateľka ? Rodinná známa ?... Och, ja úbohý zemepán ! Každý normálny šľachtic v tejto krajine chová na svojom pozemku zdravého, statného draka, ako sa patrí a mne vrchnosť pridelí takúto nemožnú, nevychovanú a drzú dračicu ! Bodaj ju... – zaprel sa o stôl obrátený stále k Belle.

  - Zadrž ! – zhrozila sa Maleficent, že ju zas pošle niekam, odkiaľ sa bude tri dni vyhrabávať. – To bude asi tým, že ty nie si „normálny“...- dodala, ale zahryzla si rýchlo do jazyka.

  - Chcela iste naznačiť, - zapojila sa Bella do dialógu pozrúc sa na zúfalú poblednutú Maleficent. - ...chcela naznačiť, že ty nie si normálny... ale naopak výnimočný, jedinečný a schopný zvládnuť aj takéhoto trochu divšieho draka, čo by istotne nikto z okolitých pánov, naozaj, ale naozaj nezvládol, všetka česť...ti...- dohovorila, lebo Maleficent jej za záchranu svojej kože takú z vďaky hrkla po chrbte, že stratila reč.

  - Ešte aj ty sa jej zastávaj ! Ty máš stáť na mojej strane ! Hájiť moje záujmy ! Moje ! – ďobal si do hrude.

  - Má pravdu, dievča. Buď k nemu trošku milá, ústretová, blahosklonná...- obrátila kartu čarodejnica. – Chápem, s takýmto netvorom neomaleným to nemáš ľahké, ale už je raz údelom ženy, matky, domácej gazdinej, aby v zdraví aj v chorobe, v šťastí aj nešťastí...- rozjímala skoro plačlivo Maleficent.

  - Sklapni ! – stopol ju Rumpel.

  Pozrel na Bellu. Ona na neho...a v jednom okamihu sa im obom zvlnili ústa do sotva badateľného úsmevu...akéhosi spolupatričného, chápavého. Akoby si nemo povedali, že je najvyšší čas zbaviť sa tejto dotieravej návštevy a vrátiť chod domácnosti do starých, zabehaných koľají...

  Maleficent si spokojne pomastila brucho zaregistrujúc bystrými očami túto náhlu zmenu v ich správaní. Lapla celé bravčové stehno zo stola, a po špičkách sa sama, bez vyhadzovu, odporúčala z dvorany.

  Nevšimli si ani ako zabuchla dvere. A že bola dosť hlučná, keď sa podkla na schode a zrútila sa do vestibulu víťazoslávne však chrániac ukoristené stehno nad hlavou.

domiceli