OUAT, Svetlá v zákrutách, 10. kapitola ...A LÁSKA

ONCE UPON A TIME

Svetlá v zákrutách

kapitola 10

...a láska

   Vchod do podzemia našiel ľahko. Síce netušil, kam ho spleť chodieb zavedie, bol však odhodlaný to risknúť.

  Dostal sa až k miestu, kde na nich vtedy čakal Baelfire. Kúsok odtiaľ bola strážna kutica. Dnes nebolo z nej počuť hlasy a krik vojakov. Včasné ráno ich akiste ešte držalo v zajatí spánku. Nabral odvahu a priblížil sa k dverám. Nazrel dnu. V kúte vyvalený na lavici čelom k stene chrápal vojak, ďalší s prilbou na očiach sedel zošuchnutý pri náprotivných dverách s vyvrátenou hlavou doboku, s uslintanými ústami dokorán.

  Potichu sa vsúkal dnu a zvesil zo steny plášť hradnej stráže. Čo najtichšie sa prikradol k vojakovi na lavici a „požičal“ si od neho prilbu povaľujúcu sa pod stolom. Opatrne obišiel druhého a zmizol ako duch za dverami, ktoré mal dotyčný strážiť.

  Po pár krokoch už počul šum a hlasy.

  Prešiel okolo kuchyne a skladov, cez chodbu s množstvom pribuchnutých dvier a zamieril k schodisku, čo viedlo hore, do hradu k obytným miestnostiam, ako predpokladal. Nikto mu nevenoval pozornosť. Len občas ho ktosi kývnutím hlavy odzdravil.

  Slúžky sa tmolili po nádvorí a vykrikovali si zážitky z noci, hlasno sa na nich rehotajúc. Ďalší zo stráže ešte posedávali a natŕčali tváre k slnku, zúfalo zívajúc po prehýrenej noci.

   Celkovo tu bolo málo vojska. Väčšina bránila krajinu vo vojne so zlobrami. Tí, čo tu boli, sa vyhli službe podobne, ako on. Buď im chýbalo oko, prípadne nejaký ten prst, takže sa nikto nepozastavil ani nad tým, že okolo prechádza akýsi mierne krívajúci vojak.

  Zazrel mladíka, ktorý mu bol povedomý. Naprával si krajku na rukáve a dlhými krokmi mieril kdesi hore vyššie, do stredu zámku. Gaston.

  Nenápadne ho nasledoval. Našťastie si ten nerobil starosti s opätovným zatváraním dvier, tak prehupol do miestnosti, kde mladíka vítal starší vážny muž. Sir Maurice.

  Pritajil sa za stĺpom pridržiavajúcim akýsi gobelín, aby z izby neunikalo teplo.

  - Niečo nové, milý budúci svokor ?...začal znudene a familiárne mladý šľachtic rozvaliac sa do kresla. – Vraveli mi, že máte pre mňa novinku, aby som sa ráčil unúvať. Nezvykajte si ale, že budem skákať, ako vy zapískate. Potrebujem dostatočný odpočinok, prízvukujem : dostatočne dlhý, aby som sa celý deň potom vládal venovať dôležitým štátnickým povinnostiam. – vysvetľoval naduto.

  - Viem, viem, videl som ten „dlhý spánok“ opúšťať vašu spálňu. Naozaj sa zdržal „dlho“ a mal pekné nohy, keď utekal späť do kutice slúžok ! – neodpustil si starec, ale viac si nedovolil.

  Potreboval majetok tohto odporného drzého mladíka na udržanie svojej pozície a rozhnevať si ho nemal v úmysle.

  -  Tak o čo ide ?! – znechutene sa poškrabkal na slabinách Gaston a vyložil si nohy jednu cez druhú na stôl.

  - Keď to nevyšlo s Ním, nič sa nedeje. Nepotrebuješ zmluvu, aby si Bellu dostal. Dám ti ju s radosťou, hoci s „Jeho“ požehnaním by bola situácia jednoduchšia. – začal Sir Maurice zoširoka. – Pozval som ďalšiu priateľku, ktorá má určité skúsenosti s naprávaním vrtošivých dievčat...- usmial sa zaliečavo..

  - To som zvedavý, čo sa zas v tej vašej šedivej hlave zrodilo za zázrak... – zamrmlal Gaston.

  Tváril sa, že ironickú poznámku prepočul.

  - Maleficent ! – oznámil rovno.

  Gaston zhodil nohy zo stola a prudko vstal.

  - Ja nepotrebujem mať z Belly spiacu princeznú ! Čo je to za hlúpy nápad ?! – zhrozil sa právom.

  - Kde to žiješ, Gaston ?!... Šípková Ruženka bol jej omyl. Priznávam. Pravá láska všetko zmietla zo stola...A o to práve ide. Doteraz si si moju dcéru veľmi nezískal, je tak ?! Takže šanca, aby si ju prebudil bozkom z pravej lásky je minimálna, tak to ani riskovať nebudeme. – zhodnotil situáciu starec.

  - To kvôli tomu sprepadenému obrázku v jej knižke !... Je do neho zamilovaná až po uši ! ...Tomu ste mali ako otec zabrániť ! – rozčertil sa mladík, až mu sliny fŕkali dookola.

  - Veď aj idem... Toho z obrázku si nájde ON, sľúbil mi to... a s Bellou si poradí Maleficent. Pozná čary a jednoducho jej ho vymetie z rozumu aj zo srdca a potom je už len na tebe, aby si ukázal, že si hoden jej lásky... – otvoril ruky, akoby čakal potlesk publika.

  - Si prefíkanejší, ako som si myslel...- zaškeril sa Gaston. - Ja už jej zahrám princiatko z rozprávočky, až sa bude diviť, aký som v tom talentovaný !... Zamiluje sa do mňa na to šup! - zasmial sa a už si predstavoval to divadlo.

  Iba mlčky kýval hlavou nad oboma mužmi. Také nízke, odporné a podlé...Úbohá Bella...

  Dvere sa nečakane otvorili a dnu v sprievode starej vetchej stareny hrdo vošla akási mladá žena.

  Zatlačil sa hlbšie za stĺp, keď prechádzala okolo.

  Potom ako dvihol hlavu a lepšie sa prizrel... zatackal sa...Jej dokonalý profil, hladká svetlá pleť, krivky sotva pučiaceho tela, ladná chôdza a vlny hustých vlasov rozliate po chrbte rozmazali mu videnie a bál sa aj žmurknúť, aby mu tento obraz nezmizol za viečkami ako púhy sen.

   „Bella...dievčatko...“

  Nie. Toto už nebolo malé sladké dievčatko z lúky so zababranými prštekmi. Toto neboli guľaté líčka anjela, čo ho vyslobodil z kobky...Toto bola skutočná Bella...

  Kráska...Bella.

domiceli