OUAT Svetlá v zákrutách 13. kapitola PÝCHA

ONCE UPON A TIME

Svetlá v zákrutách

kapitola 13

Pýcha

    Ležal v tráve a hľadel na oblohu. Oblakov bolo málo, ale stále sa k nim dali vymýšľať príbehy a rozprávky, ako to robieval vždy, keď mal chvíľu času. V poslednom období však na túto zábavku zabudol.

    Len teraz sa mu zažiadalo odosobniť sa a vidieť sám seba ako odvážneho rytiera v brnení na koni, so zbraňami od výmyslu sveta, ako sa hrdo nesie oznámiť víťazstvo svojmu vladárovi a pokloniť sa najkrajšej z princezien...

  Cez oblačné plátno mu zrazu preleteli temné krídla havrana. Jeho nepríjemný zvuk niesol sa ešte dlho povetrím, hoci vták zmizol na okraji priľahlého lesa.

    Posadil sa a pozrel tým smerom.

    Tvár sa mu rozjasňovala, byľka, doteraz omieľaná medzi zubami vypadla z úst. Neveril vlastným očiam.

  Tam vpredu kráčalo k nemu zjavenie. V hodvábnych svetlých šatách, s ktorými sa pohrával vánok, nadnášal ich vrstvy a zas ukladal okolo spodničky, s odhalenými ramenami a okrajom živôtika zdobeným výšivkou, ktorá sa dvíhala a zas padala podľa jej nádychov, s malým žiarivým kamienkom, ktorý odrážal slnečné lúče, prevaľujúc sa v malej priehlbinke hrude a ktorý žiaril len o čosi menej ako jej oči...keď sa pozrela jeho smerom.

   Zastala tiež s pootvorenými ústami a knižka jej vypadla spod pazuchy.

  - Baelfire ! – zašepkala. – Baelfire ! – skríkla, podvihla si sukňu a rozbehla sa mu oproti, hoci to bolo do kopca.

  - Bella ! Bella !... B – e – l – l - a ...!– tešil sa z hlások, ktoré vyslovoval.

  Vrazili do seba bláznivo a roztopašne sa roztočili. Raz na jednu, potom na druhú stranu.

  Odtiahol sa od nej a sklopil oči. Bola taká krásna. Bola o hlavu vyššia a mala prsia...To nečakal.

  - Bae ! Môj milý jediný priateľ Bae ! Už som ani neverila, že ťa niekedy uvidím ! – držala ho za ramená a radosť jej vohnala rumenec na líca.

  Bál sa zdvihnúť oči. Premohol ho pocit hanby  z toho, že tu stojí špinavý, v otrhaných šatách a ona...

  - ...si taká krásna... – zmohol sa iba na pár slov, kým sa mu hlas zas zadrhol v hrdle.

  - Ďakujem. Bae, si galantný a milý ako vždy. Tak veľmi si mi chýbal...- objala ho. – Prečo si smutný ? Nie si rád, že ma vidíš ? Alebo...alebo... stalo sa niečo ? Niečo...s tvojím otcom ? – spýtala sa vystrašene.

  Záporne pokýval hlavou.

  - Otec šiel na zámok...- začal s vysvetľovaním.

  - ...a ty si ho nechal ísť ? Bae ! Veď ho zatvoria ! Uväznia ! Zabijú...Bae, čo si to urobil ?! Prečo si mu v tom nezabránil ?! – potriasla s chlapcom vyčítavo.

  Až teraz sa jej pozrel do očí. A usmial sa.

  - Neboj sa, Bella. Nezabudli sme na tvoju tajnú skrýšu a chodbu do zámku. Šiel tam tajne. Vieš, bol presvedčený, že ti hrozí nebezpečenstvo a chcel ťa pred ním varovať... – rozprával zaujato.

  Zapýrila sa a srdce jej stisol neznámy pocit.

  „Riskoval svoj život kvôli mne...“

  - Bella ! Bella, ty ma vôbec nepočúvaš ?! – hneval sa Bae.

  - Áno, Bae.... Teda, nie...vlastne...Poď, sadnime si a musíš mi všetko rýchlo porozprávať a potom musím späť do zámku... Čo ak ho chytia ? Kto mu pomôže...- ani nevedela, čo vraví, tak si radšej len zahryzla do jazyka a pevne chytila Bae za ruku.

  Prekvapilo ho to, ale aj potešilo. Takto, keď sedeli vedľa seba, zdalo sa mu, že sú si roveň.

  - Neviem všetko, ale stretol nejakého pocestného a ten mu vravel, že si v nebezpečenstve. Možno kvôli tej hnusnej vojne so zlobrami alebo ťa chcú vydať za niekoho hrozného a ty ho nechceš a chcú použiť čary, aby ťa donútili...Viac neviem...Bella... – povedal a posledné slovo vyslovil s takou nehou, až ju to prekvapilo tiež.

  Pohladila ho po líci a v očiach sa jej zaperlili slzy.

  Predsa len sú ľudia, ktorým na nej záleží...

-         Všetko je to pravda, Bae...- povedala smutne a sklonila hlavu.

  Už chvíľu ich  z diaľky pozoroval. Nepočul, o čom sa rozprávajú, ale dobre videl,  ako ho objíma, drží za rameno...ako nežne sa chytili za ruku i to pohladenie pred chvíľou.

  Baelfire a Bella.  Boli takí krásni. Mladí, nevinní, akoby stvorení jeden pre druhého...

  Tak prečo sa mu srdce búri  ?!... Prečo bolí ?!...Akým právom protestuje ?... Prečo ?... Prečo?...Nedokáže hľadieť na ich šťastie a pred očami sa mu zahmlieva od bolesti...

  Držal sa palice oboma rukami a tá bezmocne praskala pod silou, akou sa do nej od zúfania opieral.

  Ako skláňal hlavu, všimol si, že kúsok pred ním , v tráve, leží veľká knižka. Tá, ktorú niesla zo zámku. Iste jej vypadla...

  Zodvihol ju a zaiskrilo sa mu pred očami...Videl oheň, krv a tmu. Zazrel neznáme tváre, pochodne, zbrane...a cez celý ten obraz sa zrazu zavlnila zvláštna dýka striebristej farby s vlnitými okrajmi. Oheň ju osvetľoval zo všetkých strán...

  Obraz, ako sa objavil, tak aj zmizol...V ruke držal iba obyčajnú veľkú rozprávkovú knižku.

  - Bae, musím ísť... Musím si byť istá, že tvoj otec je v poriadku... Ale zajtra, zajtra ma tu čakaj. Iste prídem. – usmiala sa.

  Musela si vyslobodiť svoju ruku, tak pevne ju stále držal.

  Ešte mu zamávala a rozbehla sa dolu stráňou, čo je sily stačili.

  Ako rád by bežal za ňou...Ale nemôže. A ani nesmie...

Nemôže, kvôli nohe...Nesmie, kvôli synovi. Baelfire a Bella. Bella a Baelfire...

  Zbadal ho a šťastný sa k otcovi rozbehol porozprávať, čo práve zažil za zázrak. Ešte chcel zachytiť Bellu a oznámiť jej, že otec je tu a je všetko, ako má byť...ale tá sa už vnorila do lesa.

  - Bola tu, otec ! Bola tu ! A držala ma za ruku a ...- nestačil triediť dojmy.

  - Viem, synku. Videl som vás... Boli ste spolu takí šťastní. – usmial sa a pritisol si ho na hruď.

  - Toto je jej knižka. Vypustila ju z ruky, keď...ma zbadala. – povedal pyšne a vzal ju otcovi, ako dôkaz. – Zajtra jej ju vrátim. Príde za mnou zas... – v jeho hlase znela hrdosť a spokojnosť.

  Radšej odvrátil tvár a mlčky vykročil smerom k ich domu.

  Bae otvoril knižku, ale príbehy radšej počúval, ako ich čítal. Pribuchol ju teda, keď sa z nej vytrčil kus papiera. Pomaly ho vyťahoval spoza prebalu. Keď už  bol celý vonku, skamenel sklamaním.

  Bola to jemná detská kresbička, z ktorej sa na neho dívali dobre známe oči.

  Oči jeho otca.

  Pozrel sa smerom, kde sa zmenšovala jeho krívajúca silueta.

-         Ty si to...vedel...-

domiceli