MrGOLD Obchodné tajomstvá IX., kapitola 99. MäKKÉ PRISTÁTIE

Obchodné tajomstvá IX

kapitola 99

Mäkké pristátie...

   Stáli na palube a hľadeli. Niekto dolu do oblakov, ďalší dopredu  a všetci do budúcnosti.

Loď sa navigovala aj kormidlovala sama. Túžba po domove, po rodine a bezpečnom prístave bola najlepším GPS na svete.

  Mraky nebolo vidno nikde, všade sa povaľovali len snehobiele bubliny zhustenej pary, nadýchané ako pena, už len skočiť.

  Len kapitán tohto prazvláštneho plavidla mal jeden mrak na duši.

  To, čo pre týchto ľudí urobil, bol vlastne dobrý skutok...Tak prečo mal stále pocit, že za neho bude musieť draho zaplatiť... Ten mrak mu tieňovala do detailov Rumpelstiltskinova vízia jeho neodvratného konca. Jediné, čo mu vracalo nádej a pôsobilo ako guma na papieri duše boli Baelfairove slová, ktoré mu povedal pred odletom...

  - Hook, kde tú máte kaďu s teplou ružovou vodou a čisté prestieradlá ? – ozvala sa Regina naivne.

  Pirát si ju premeral od hlavy po päty. Našťastie nemal možnosť vidieť jej aj vnútro, aj tak by bol zdravý rozum momentálne asi márne hľadal...Ale takto zvrchu ani v tých handrách, čo mala na sebe, nevyzerala zle...že si to doteraz nevšimol...

  - Vaša výsosť, keby sme na mori, ukážem len smerom cez palubu, ale ak dovolíte, rád vás vezmem do svojej kajuty a možno sa bude dať niečo s vaším zovňajškom poriešiť. – pristúpil k nej porušiac zámerne všetky komunikačné zóny. Delili ich od seba centimetre.

  - Skúste radšej tú prvú možnosť, ak vám smiem poradiť, drahý priateľ...- ozval sa Rumpel. – To „cez palubu“ znelo dosť lákavo. – vysvetlil cynicky.

  Nemala chuť hľadať ironickú odpoveď. Lapla Hooka pod rameno a zmizli v podpalubí.

  Neal sa uškrnul a nenápadne pozrel po Emme.

  Stála kúsok od jeho otca a mal pocit, že sa ho chce niečo spýtať, ale nemá odvahu.

  Vycítil to aj ON.

-         Máte strach z návratu, že mám pravdu ? – ozval sa prvý, ale nenatočil hlavu jej smerom.

    Odkedy bol slepý, tento pohyb prestal používať. Rozprával s hlavou vzpriamenou, ale nikdy nie do vetra. Jeho schopnosť vidieť budúcnosť sa slepotou znásobila. Vonku nevidel nič, ale obrazy vnútri boli zrazu farebnejšie, rástli do šírky i dĺžky, boli jasnejšie a zrozumiteľnejšie...Ale nestál o ne. Boli naozaj skôr prekliatím a preklínal tú chvíľu, keď si tento danajský dar od tej úbohej ženy vzal.

  - Obávate sa právom. Bitvu sme možno nateraz vyhrali, ale po pristátí bude vojna pokračovať...- sklonil hlavu. – Viac vám nepoviem, ale chcem, aby ste boli s Baelfirom pripravení. Nebude to ľahké a ...- sťažka preglgol. – Bude sa vám možno zdať, že nestojím na vašej strane... že kroky, ktoré podnikám, sa vám nebudú páčiť... Skúste mi ale dôverovať. Viem, čo robím. – uzavrel a odmlčal sa.

  Nerozumela mu...A ani ju nepotešil.

  Zdvihla zrak z mokrej palubovky a pozrela na Neala.

  Tváril sa, že je zaujatý kormidlom, ale sledoval ju po očku veľmi pozorne. Videl jej neistotu, jej poryvy na tvári. Tak rád by ju objal, privinul si ju a...a nič. 

  Nedokáže jej ponúknuť nič. Nedokáže im poskytnúť domov, istotu  a bezpečie. Ani jej, ani vlastnému synovi.... Nemá dom, nemá prácu, nemá naozaj nič. Bude cudzincom v cudzom meste...A kdesi ďaleko má ešte navyše nevysporiadaný osobný život.

   „Odpustí mi ? Prijme ma späť...do svojho života, do svojho srdca ?...“

  Čelo sa mu opäť zvlnilo vráskami bezmocnosti.

  Pozerala na neho teraz už nenápadne, len úchytkom z boku, tváriac sa, že sleduje trasu medzi nudnými oblakmi.

  Musela si priznať, hoci sa tomu všemožne bránila, že by sa rada opäť aspoň na malú chvíľu schúlila v jeho náručí, ako vtedy, keď snívali o spoločnej budúcnosti niekde tam, kde ďobla prstom na mape... Už necítila takú krivdu, ako na začiatku. Ako celé tie roky, čo ho nevidela a nevedela o ňom nič. Stačilo, že sa znovu objavil a jej srdce sa vyhrabalo z ruín všednosti a vytiahlo bielu vlajku i na dlani napísanú indíciu, ktorým smerom by sa rado premiestnilo...

  Ale bola tu jeho minulosť...Tamara. Hoci to zatiaľ bolo len meno...

 

  Loď sa začínala viac triasť a nakláňať smerom dolu.

  Z podpalubia vyliezali rozchechtaní dvaja piráti. Mužské oblečenie kráľovnej neobyčajne pristalo a úsmev na umytej tvári ju robil šťastnou...Aspoň na chvíľu.

  - Zrejme pristávame. – zhodnotil situáciu Hook a prudký náhly sklon prilepil ho na príliš odhalenú hruď novej pirátky. – Mäkké pristátia mám zo všetkých najradšej...- žmurkol na ňu.

  Emma sa zatackala, ale bol na blízku niekto, kto ju stačil zachytiť...

  Iba ON stál sám, akoby pevne pribitý o dosky. Polodlhé prešedivené vlasy mu viali, košeľa sa vzdúvala ako plachty lode a palica pevne zabodnutá medzi špice mierne rozkročených nôh sa nahýnala smerom dolu, kde sa začali črtať jasné kontúry mestečka.

  Storybrook.

  Domov.

domiceli