OUAT, Svetlá v zákrutách 8. kapitola ZOČI - VOČI

ONCE UPON A TIME

Svetlá v zákrutách

kapitola 8

Zoči-voči

    Noc zhovievavo položila plášť na ich plecia a láskavo im povolila pod jej rúškom prekročiť hranicu krajiny. Srdcia sa im rozbúchali zvláštnym pocitom stratených duší navracajúcich sa konečne domov...či previnilcom na miesta činu.

  Utrmácaní nekonečnou chôdzou už sotva stáli na nohách, ale ťahalo ich to ďalej, bez ohľadu na únavu. Odev rozprával o náročných časoch, strapaté vlasy a strhané tváre o strachu, čo neustále prežívali ako prenasledovaní uprchlíci  a telá zocelené ťažkou príležitostnou prácou neľakali sa už ničoho.

  Mladší z nich, skoro ešte dieťa s veľkými smutnými očami pomohol spoluputujúcemu mužovi pohodlne sa usadiť do tieňa stromu a ponáhľal sa k miestu, kde začul šum vyvierajúcej vody, aby mu priniesol pár hltov na osvieženie.

  - Bae...Bae ?! ...si to ty, synku ? – ozval sa opretý o strom so zatvorenými očami muž s polodlhými vlasmi, keď začul šuchot trávy a praskanie konárikov spoza stromu.

  Keď otvoril oči, vo výhľade mu bránila postava. Celá zahalená v hrubom plášti s kapucňou stiahnutou až do čela. Iba tam tak stála a mlčky bez pohnutia hľadela.

  - Prepáčte, iste ste pútnik, ako my...Poďte, sadnite si, o chvíľu tu bude môj syn. Prinesie vodu na osvieženie... – prihovoril sa dobrácky Rumpel zvláštnemu zjaveniu.

  Postava sa stále nehýbala.

  S námahou, podopierajúc sa o palicu vstal a pokynul jej, aby si sadla na jeho miesto.

  Vtedy sa muž v plášti rozrehotal na plné hrdlo.

  - Veď ty si obyčajný kripeľ ! Chudák bez bohatstva, slávy, postavenia...so skľavenou nohou, vychcípaný, zničený a tvoj výzor je skôr nechutný až odpudivý...- rehotal sa muž na plné hrdlo.

  Sklopil oči a sklonil hlavu. Počúval to denne. Vždy ho to ranilo rovnako, vždy to ale rovnako s pokorou prijal a nikdy neprotestoval...

  - ...a ešte aj zbabelec a slaboch ! – zasyčal chlap a pritlačil akousi čarovnou mocou Rumpla o strom, že sa ani nadýchnuť nevládal. – Kto si, človeče ?!... Čo si vôbec zač ?!...keď sa tá dohoda nedala spísať ?! Myslel som si, že pôjde o nudný banálny prípad, že sa iba pobavím a pokochám na trápení najkrajšej zo žien,  ako o nej na okolí hovoria, hoci je to ešte len decko, keď ma jej otec, Sir Maurice pozval a požiadal o pomoc...Ale pohorel som !... Počuješ, ty červík ?! Pohorel som na celej čiare !... Ako to, že sa táto dohoda nedá uzavrieť ?!... Ako si to dokázal ?! ...Há ?! Okamžite mi to prezraď !...-  zúril chlap a smradľavý dych vychádzajúci spod kapucne oberal Rumpla o posledné zvyšky vzduchu.

  - Ja...ja neviem, pane, ...netuším....o čom to hovoríte...- skúsil zašepkať, lebo viac nevládal.

  - Klameš ! Podliak...- videl som tvoj portrét nakreslený v jej knižke ! Si to ty ! ...Konečne som ťa našiel... Sir Maurice si právom myslí, že  dcéra zišla z rozumu, keď sa zamilovala do takejto úbohej kreatúry !...Kto teda si, že si dokázal napáliť aj mňa !? – zvrieskol nepríčetne.

  - Rumpelstiltskin...- Moje meno je Rumpelstiltskin, pane...- ako bývalý vojak odpovedal poslušne vystrašený muž.

  Zovretie povolilo. Postava cúvla a premiestnila sa na druhú stranu cesty natiahnuc obe ruky dlaňami zúfalo pred seba.

  - Ty niééé !!! – zreval muž a vyparil sa vo fialovom dyme.

  Šúchal si hrdlo a nemo hľadel na miesto, kde zmizol prízrak.

  Vedel to presne. Bol to Temný pán. Osobne.

  - Otec ! – zvolal Bae, keď videl ako sa opretý o palicu kymácal so sklonenou hlavou, akoby sa už nevládal udržať na nohách.

  - Počúvaj Bae, počúvaj ma pozorne... Až doteraz som nebol celkom presvedčený, či je rozumné sa vrátiť domov a riskovať, že nás oboch chytia a  popravia...Ale teraz, teraz to viem iste ! Musíme sa vrátiť... Okamžite !... Myslím si, že Bella je vo veľkom nebezpečenstve ! – povedal jedným dychom. – Teraz je čas, aby sme jej vrátili, čo pre nás kedysi urobila, synu...Ak to zvládneme...Ak to ovšem zvládneme... – neveril si.

  - Bella... – zopakoval Bae a tvár sa mu roztiahla po dlhom čase konečne zas úsmevom.

domiceli