Mr.GOLD Obchodné tajomstvá X., kapitola 109, RODINNÁ...

Obchodné tajomstvá X

kapitola 109

Rodinná...

    Kľúče zaštrkotali. Po špičkách kráčala bosá chodbou, ale tieň v kuchyni jej neunikol. Zastala. Usmiala sa, ťapkajúc prešla až k nemu, sadla si oproti a chytila obe na stole položené ruky do svojich.

  - Vrátila si sa ?...- zašepkal neisto.

  - Nečakal si to ? – prechádzala mu palcami po drsných hánkach.

  - Chcel by som povedať, že „veril som“, ale nebola by to pravda. – odvetil a jej sa zdalo, že pokorne.

  - To bude náš problém, Rumpel.... O ktorom hovoril aj Drak.  Nedôveruješ mi, nepovieš mi všetko a potom neviem, ako ti môžem pomôcť, hoci túžim len po tom, aby si bol šťastný...-

  Neodpovedal. Iba si pridržal jej hebké dlane svojimi palcami, aby mu náhodou nevykĺzla.

  - Čo by si povedal, keby uvarím trebárs čaj, sadneme si spolu na terasu, zapálime sviečku, aby nás komáre nezožrali za živa a budeme sa rozprávať. Iba zhovárať. Ty a ja a hviezdy. -

  - A naše deti...- doplnil.

  - Tak to budeš musieť asi vynechať niektoré tvoje obľúbené témy, aby sme ich zbytočne neprivádzali do rozpakov. – zamyslela sa Bella a kútikmi úst jej už mykalo do smiechu.

  - Ale keby ti ich porozprávam pantomímou, to by šlo...- usmial sa, vstal a pritiahol si ju k sebe.

  Bez vysokých topánok sa mu zdala maličká, tak prvá „pantomimická veta“ skončila v ofine, až druhej sa podarilo mlčky osloviť ústa.

  - Už zas ! Už sa to zopakovalo zas ! – zvolala nadšená.

   Prekvapene ju pustil a cúvol.

  - Koplo ! Koplo ma...naše dieťa... ! ...zrejme bude mať výhrady aj k pantomíme... – zošpúlila pery.

  - Tak to teda, nie! Začnem s prevýchovou hneď a zaraz. – kľakol si a vzal jej mierne sa už vydúvajúce bruško do dlaní. – A teraz ma počúvajte. Obaja !... – začal vážne.

  - Počkať, počkať...A čo ak sú to obe ? Teda dievčence, myslím...- opravila ho Bella.

  - Mamička, nepodkopávaj  mi autoritu, prosím. Dobre, súhlasím s oslovením „OBE“, ale len pod podmienkou, že to vyjadruje tie „deti“. Všeobecne. – zdvihol hlavu a čakal odobrenie.

  - No, vzhľadom na tvoju vyčerpávajúcu odpoveď v rámci jazykového okienka, som ochotná pristúpiť na kompromis...Už zas !... Koplo ! Cítil si to ? Pravda si to cítil aj ty?! – nadchýnala sa Bella.

   Zmeravel. Naozaj na dlani ľavej ruky obopínajúcej jej brucho pocítil mierny tlak. Bol to taký neopakovateľný pocit. Niečo, čo ešte nezažil. Nikdy. Ruky sa mu roztriasli a tvár si položil medzi ne. Bozkával ju kúsok po kúsku. Jemne, nežne. Takmer nehmotne.

  - A čo tá prednáška...otecko ? – pohladila ho po vlasoch a vrátila nové, aj pre ňu z jeho úst pred chvíľou neznáme oslovenie.

  - Žiadna nebude. Jednoducho si budú musieť „Obe“ zvyknúť, že ja milujem ich matku a budem jej to dokazovať pri každej možnej a aj nemožnej... nezájdeme do kúpeľne alebo pozalievať trávnik, srdiečko...  príležitosti. A vybavené. – oblapil ju za ramená a ťahal preč z kuchyne.

  Vyšmykla sa, prešla na druhú stranu, oblapila ona jeho a ťahala na terasu.

  - Súhlasím, treba vyskúšať aj nové „nemožné“ miesta...- nechal sa odviesť a vyslúžil si zopár štuchancov do boku ako odpoveď.

  - Myslíš si, že je to zdraviu prospešné v jeho veku takto ponocovať ?... Nemal by som mu to, z pozície najstaršieho syna, zatrhnúť ?! – zažartoval zívajúci Neal, keď rozospatý, škrabkajúc sa na bruchu podišiel k Emme pritajene stojacej za chodbovým oknom a usmievajúcej sa na párik dolu na terase.

  Tá len zdvihla zrak k nemu a tvárila sa vážne.

  Prestal sa dementne oškrabkávať a zahľadel sa jej do očí. Boli smutné. Bolo v nich čosi, čo ho priťahovalo. Prižmúril tie svoje a približoval sa k nej tvárou.

  V poslednom momente odstúpila a Neal vrazil do otvorenej okenice.

  - Tak to už presahuje medze, mladý ! Už dávno je po večierke a ty máš spať !... Aby som ti nenaparil domáce väzenie alebo neschoval ovládač k telke ! – ozval sa zdola z terasy Rumpel polovážne-položartom.

  - Ach tie deti... – usmiala sa na neho Emma s ironickou poznámkou a zmizla v svojej izbe.

  Neal vystrúhal grimasu smerom dolu pod okná predvádzajúcu  kričiaceho otca.

  - Videl som to ! – pohrozil ukazovákom Rumpel z kresla.

  - Prd si videl !- vybľafol podarený synček.

  - Neal ! – skríkla Bella naozaj nehnevane.

  - Áno, mamička, už idem...vycikám sa, pomodlím, nájdem plyšiačika a už aj búvam !... Aby to čert vzal aj s rodinkou...podarenou...– mrmlal si Neal cestou do vlastnej prázdnej studenej izby.

domiceli