ONCE UPON A TIME
Svetlá v zákrutách
kapitola 14
...a predsudky
Pod nohami sa im ozýval hurhaj. Bol iný ako typický krčmový každodenný.
Dnes sa chlapi odchádzajúci do vojny so Zlobrami lúčili so slobodou
a niektorí aj so životmi.
Pili, hodovali, kričali, plakali, spievali si ťahavé melódie
i roztopašné popevky, akoby hlukom chceli vyplašiť nepriateľa, alebo
zakryť strach z toho, čo ich čaká.
Ako mu len závideli skľavenú nohu mysliac si, že sa práve vrátil
z boja a hoci chceli, aby s nimi zostal a pil na ich
zdravie a hlavne rozprával, čo zažil, zdvorilo odmietol
a s Baelfirom sa utiahli do malej izbičky nad hostincom.
Mal nad čím premýšľať. To, čo ráno počul na zámku od Sira Mauricea
s Gastonom mu robilo vrásky. Ples bude o pár dní...ale bude to stačiť
na nejaký plán...? Aký plán ? ....
Bae zúrivo odhodil knižku na nízky stôl, až sa Rumpel obzrel, strhol zo seba plášť a ľahol si na posteľ
v kúte, ani ju neodostelúc. Otočil sa k stene a tváril sa, že
spí.
Usmial sa zhovievavo jeho smerom, zdvihol pohodený plášť
i šál, prevesil všetko cez stoličku, jemne to prihladiac.
Zapálil sviečku, odstrojil sa, sťažka si sadol, pošúchal tvár drapľavými
rukami a začal premýšľať. Ako bojovať s čarami ...Maleficent je vraj
krutá zlá víla, ktorú neúspechy, čo je možno na jednej strane aj
potešujúce, vyprovokovali k ešte väčším ohavnostiam, ako pred nimi. Takže
svetielko nádeje stále nikde.
- Bae...teba nezaujíma, čo som sa dozvedel na zámku ? – spýtal sa po
chvíli márneho kombinovania a hľadania riešenia.
- Nie ! Je to tvoj problém ! Sám si ho rieš...
– odvetil stroho.
Asi únava. Pokýval hlavou Rumpel chápajúco. Oprel si aj sám hlavu
o ruku a pritiahol k sebe knižku, čo ležala na kraji stola.
Jej knižka. Koľkokrát asi prechádzala po nej svojimi útlymi prstami,
prevracala stránky, obťahovala obrázky...? Usmieval sa a letmo sa dotýkal
písmen a okrajov stránok, akoby to bola...ona. Odtiahol ruku pri tej
myšlienke a potriasol hlavou, aby rýchlo, rýchlo zmizla...nešlo to ani
rýchlo, ani nijako. Povzdychol a snažil sa už len nezaujato obracať
stránky v knihe.
Bae počúval. Vnímal ich šuchot a čakal, kedy prestane...
Otočil poslednú z nich a našiel papierik. Pokrčený, zošúchaný,
z jednej strany čistý, z druhej...
- Bella ... – vyšlo mu z úst.
Baelfire sa prudko otočil k nemu.
Síce videl, ako sa trasie s papierikom v ruke
a s druhou na perách, ako má doširoka otvorené oči od prekvapenia, čo
uvidel...neveril mu. Už mu nikdy nebude môcť veriť...
Pozrel na Bae a bolo mu ešte horšie..
- To...nemusí ešte nič znamenať. – skúsil klamať synovi aj sám sebe.
- Ako si len mohol ?! – zakričal nešťastne Bae a otočil sa zas
k stene.
- Nevedel som, netušil som... – hľadal slová.
- Neverím ti !... To preto si sa chcel vrátiť ! ...Nie kvôli mne !... Kvôli sebe
!... Aby si mohol byť s ňou ! Máš ju
rád ! ...A stretávate sa... niekde... tajne... – mrmlal do steny zranený mladík.
- Nemám ju rád...teda... mám ju rád, ale inak, ako si myslíš...- habkal
Rumpel. – Bae, Bae ! Teba mám rád! Iba teba, ver mi synak..Pre teba to všetko
robím. Záleží mi len na tebe... – kľakol si k posteli a hladkal ho po
plačom roztrasených ramenách.
Na chvíľu zmeravel. Otočil sa, utrel si nos a povedal rovno.
- Tak to dokáž !... Bella je moja...Dobre ? – spýtal sa detsky nevinne.
Smutne sa usmial a prikývol. Myslel to v tento moment vážne,
ale už v nasledujúcom ho ten ďalší prefackal výčitkami svedomia.
- Ja nie som tvoj sok, chlapče. Ja nie...- povedal ticho. – Ale Gaston,
jej snúbenec. O pár dní bude ples na zámku a tam chcú oznámiť dátum
svadby. Ale predtým chcú Bellu nejako začarovať, aby so všetkým ochotne
súhlasila... – rozpovedal mu, čo sa dozvedel.
- Zabijeme Gastona ! – odvetil mu Bae odhodlane.
- Nie, nie, my nie sme vrahovia ! To si zapamätaj ! – povedal prísne
Rumpel a vstal. – Musíme vymyslieť niečo iné. Chcú na to použiť
Maleficent....-
- Tú čarodejnicu, zlú vílu, čo uspala Ruženku ? – utieral si Bae stále
tečúci nos do rukáva.
- Tú. Presne tú. – zamyslel sa opäť. - Je však jeden... človek, ktorý je
mocnejší ako ona... –
- Už iba... Temný pán...- doplnil Bae.
- ...ale za jeho služby sa platí...len keby som mal čím...len keby som
vedel ako...- rozmýšľal Rumpel nahlas.
Vtom sa rozleteli okenice a prudký vietor z vonka zvalil
sviečku na stole. Rozkotúľala sa po nerovnom povrchu, prskajúc všade vosk
a zastala až pri knižke. V blesku sa tá chytila horieť.
Obaja vystrašene vyskočili a zachraňovali, čo sa dá. Cez knihu
prehodili plášť, ale pažravý oheň zachvátil už dosky stola a rozplazil sa
po celej izbe, akoby bola obliata pálenkou.
- Preč ! Musíme rýchlo preč, inak zhoríme ! ...Utekaj Bae ! Utekaj !...
Stretneme sa v lese...Bež, synku ! Bež ! – kričal Rumpel a zúfalo
balil vzácnu knižku do plášťa, aby ju ochránil pred plameňmi.
– Otec ! Otec !...Kde si ?! – strácal
sa chlapcov hlas v dyme.
Všetko
v mžiku zachvátili plamene.
domiceli
ooch, napätie... to sa vám páči takto ukončovať, všakže? :D som zvedavá, čo sa stane ďalej, ako to vymyslia:) pekné:)
OdpovedaťOdstrániťnapätie, napätie :)) to sa mi veľmi páči :) a rešpekt pre Rumpla. v zdať sa lásky kvoli synovi. aj tak je to divné :)) pekné! :)
OdpovedaťOdstrániť