OUAT, Svetlá v zákrutách 11. kapitola OTCOVIA...

ONCE UPON A TIME

Svetlá v zákrutách

kapitola 11

Otcovia...

    Ani nevedel, ako sa dostal von. Slová a obrazy posledných minút sa mu miešali a víchor v mozgu neutíšilo ani slnko a čerstvý vzduch. Bezcieľne tackavo prešiel ešte niekoľko krokov lesom, kým sa oprel chrbtom o najbližší strom a snažil sa ustáliť trhaný dych.

  Porozväzoval košeľu, povolil rukávy, nič nepomáhalo...

  Nevedel, čo ďalej. Uvedomil si, že za celý život nemusel riešiť zložité veci, vždy sa spoľahol na osud a pokorne prijal, čo mu zostalo, hoci to väčšinou boli iba zvyšky, zmierený s tým, že to tak musí byť...

  Teraz tušil, že zmierenie nie je na mieste. Nemôže sa zmieriť s predstavou, že kvôli nemu zničia život niekomu inému....Jej. A čo mu zasadilo najväčšiu ranu, bolo poznanie, že je, aj keď netušeným, nechceným, ale predsa sokom v láske vlastnému synovi.

  Dobre ho poznal. Jeho tichú zádumčivú povahu a citlivosť. Vedel o jeho tajnej skrýši za stromom, keď chodil načúvať, ako číta, videl jeho rozžiarené oči, keď na ňu po večeroch s pohľadom do stropu myslieval, tušil, ako sa trápi, keď celé roky utekali ďalej a ďalej od miesta, ktoré pre neho znamenalo „domov“...vedel aj to, ako sa tešil, ako ho poháňal, keď mu navrhol, že sa napriek nebezpečenstvu vrátia...Vedel prečo...

  - Prečo ?! Prečo...– zašepkal nešťastne.

  A teraz toto...Ako mu má povedať, že...Ako mu vysvetlí...Ako ? ...

  Zošuchol sa dolu, hlavu skryl medzi kolená a rozvzlykal sa. Môcť tak nebyť. Nikdy sa nenarodiť...Zmiznúť z povrchu zeme a nestáť v ceste...vlastnému synovi...vlastnej krvi...vlastnému srdcu.

  Chytil sa za hruď. Bolo tam. Bilo a nechystalo sa prestať...Bilo silno...bilo pre Bae, ale aj...

  - Bella... - zašepkal nežne, oči zas zvlhli a pery sa mu roztriasli.

  Nie, nie, nie…nepripustí, aby sa také niečo stalo. Nedovolí si myslieť na ňu…zabudne…obrní sa…zatne…urobí čokoľvek, aby…aby ju nemiloval?…

  Buchol si hlavu o strom a silne zažmúril oči.

  Stále bola tam...Navždy. Už navždy...

  - Je krásna, však ? A je i dobrá... Vidí dobro všade a v každom človeku a keď ho náhodou nevidí, tak ho vytvorí... – ozvalo sa mu nad hlavou.

  Spočiatku si myslel, že sa to zhmotnili jeho vlastné myšlienky. Otvoril oči a preľakol sa. Pred ním stál ON. Temný pán...Muž v kapucni obyčajného potulujúceho sa žobráka, veľké telo zhrbené, zvráskavené ruky spustené vedľa trupu.

  Zahrabal nohami, ale strom mu neumožnil cúvnuť pred ním.

  Kapucňa sa  pokývala, hlava pod ňou sklonila nevôľou ešte nižšie.

  Najmocnejší muž sveta, muž, ktorý môže všetko, stál tu teraz zlomený, očividne sklamaný, zúfalý a rovnako nešťastný ako roztrasený človiečik pod jeho nohami.

  V Rumplovi by sa krvi nedorezal, keď si ON navyše prisadol vedľa neho, skrčil kolená a položil na ne svoje veľké drsné ruky. Do tváre mu nevidel.

  - Dívaš sa mi na ruky, ale nevidíš...Nevidíš všetku tú krv, ktorá na nich prischla... – začal pomaly a ticho. – Máš iba strach, ako všetci...šepkal. -  Ubližujem ti snáď ?! – skríkol nečakane piskľavo, až Rumpla odhodilo o kus bokom, kde sa zvil do klbka a očakával rany.

  Muž v kapucni potriasol hlavou. Pokýval rukou pred sebou a keď sa rozplynul svetlý dym, Rumpel ho nespoznával.

  Aj sa čudoval, čo tu robí tento žobrák a prečo on leží schúlený kúsok od neho, ale márne lovil v pamäti, nič mu nedávalo súvis.

  - Takto to bude lepšie. – povedal si žobrák sám pre seba a pokračoval zmeneným hlasom. – Nože sa už neboj, priateľu. Bola to len jašterička a ty sa hneď ľakáš. Poď, sadni si zas ku mne. Porozprávame sa. – kyvkal hlavou a načahoval za ním ruku, aby vstal.

  Vstal, prisadol si a čakal, čo sa bude diať.

-  Chcel si hovoriť  o svojom synovi...- začal zas žobrák.

  -  Baelfire. – prikývol Rumpel, hoci netušil, prečo tomuto čudnému neznámemu pocestnému rozpráva o svojom malom Bae.

  Ale aspoň si môže vyliať srdce. Aspoň mu povie, čo ho trápi. Ktovie, možno mu pomôže...Poradí...Vyriešia spolu to, čo mu zviera srdce. Neznámi ľudia sú možno chápavejší, ako vlastní...navyše...Komu by sa požaloval...? Veď okrem Bae, aj tak nemá nikoho na celom svete...

domiceli