Mr. GOLD Obchodné tajomstvá X., kapitola 108, DRAK

Obchodné tajomstvá X

kapitola 108

Drak

    Príliš rušné mesto Bellu iritovalo. Široké ulice striedali úzke, všetko sa jej zdalo ukričané, farebné, svietiace ako tisíce plamienkov na jednom mieste. Kiež by aspoň jeden z nich bol ten, ktorý dokáže zapáliť iskru nádeje na riešenie problému, ktorý ju sem priviedol.

   Lampióny a trepotajúce sa stužky žiarivých farieb vzývali a horeli a miešali sa s davmi ľudí prepletajúc ich svojimi neviditeľnými pruhmi a oni ani len netušili, že sú spájaní, priväzovaní, zauzľovaní, či naopak roztrhávaní a doslova trhaní nehmotnými poryvmi osudu.

  V úzkej chodbe starého domu sedelo niekoľko už napohľad utrápených duší, každý zakuklený vo svojom vlastnom svete, spojený s ostatnými len pevnou vierou, že tam za cingrlátkovým trblietajúcim sa  závesom je niekto, možno niečo, čo im dokáže vrátiť to, čo stratili, alebo postupne strácajú.

  Korálky sa občas zavlnili a spoza nich vychádzali tí, ktorí dostali odpovede.

  Nezdalo sa jej, že by zachytila úsmev na niektorom z nich a to jej veľa pozitívnej energie nepridávalo.

  Rad prišiel aj na nich.

  - Bella, prepáč, ja nepôjdem. Asi bude lepšie, keď sa sama spýtaš a ...pochop, nie som hrdý na istú časť svojho života a ...- habkal August a držal odostreté šnúry závesu, rozlievajúce sa mu po ruke.

  Chápala to.

  V pomerne veľkej miestnosti plnej všakovakých predmetov, ktorá skôr pripomínala depozit múzea čínskych artefaktov, alebo obchodík s ich napodobeninami na námestí a zaujala jej pozornosť len na malú chvíľu, stál v druhej tretine nízky stolček a za ním obklopený poduškami sedel zhruba šesťdesiatročný, vážne sa tváriaci, dôstojný muž pohrúžený sám do seba.

  Drak.

  V klasickom domácom a možno slávnostnom odeve z lesklej vyšívanej látky pôsobil na prvý dojem ako šarlatán. Ani jeho liečiteľská „stanica“ nebola dvakrát dôveryhodná, ale predsa len tu mala aspoň príjemný pocit akého si neznámeho bezpečia.

  Vôňa, výpary, sviečky a tajuplná cudzokrajná hudba dostávali ju postupne do tranzu, takže ani nevedela a už sedela oproti nemu a rozprávali sa myšlienkami.

  - Stará legenda hovorí o pretekoch, ktoré usporiadal najvyšší. – začal tajomne. – Každý z nás mal na to, aby vyhral a každého z nás ovplyvnilo niečo, čo nám to neumožnilo. A tak máme svoje miesta v systéme dané našimi skutkami...- odmlčal sa a ponúkol ju malou miskou čaju.

  - Poznám tú rozprávku. Čítala som mytológiu vašej zeme, ale nechápem, čo majú zvieratá spoločné s tým, prečo som tu ? – spýtala so všetkou úctou.

  - Všetko a nič... V každom z nás je zviera a je len na nás či si ho zdomestikujeme alebo vychováme z neho trebárs... zabijaka... – Som nesmierne poctený, že som sa mohol stretnúť s vami i vašimi deťmi. Sme rovnakej krvi a ten muž, kvôli ktorému ste tu...vlastne tiež. – usmial sa ako starý známy a pokynul jej, aby sa čajom pokojne ponúkla.

  - Takže mu pomôžete ? – spýtala sa s nádejou po povzbudzujúcom dúšku tekutiny aj slov.

  Záporne zakýval hlavou.

  Zneistela.

  - On sám pozná liek, ale bojí sa ho použiť. Nie preto, aby chránil vás, aj keď to vyhlasuje a možno to aj kdesi v hĺbke srdca myslí úprimne. On stále chráni sám seba. Pretože je to stále zbabelec... Pridlho bol Temným pánom na to, aby sa stal zas človekom. ... Jeho sa spýtajte, čo máte robiť. A ak sa to dozviete, len vy sa musíte rozhodnúť, či liek  aj použijete. -  usmial sa zas.

  - Takže som sem cestu merala zbytočne ? – spýtala sa úprimne otvorene.

  - Nemyslím si. Vaše deti sa chceli so mnou stretnúť a pozdraviť ma. Buďte pokojná Bella. Teraz už vedia, že nie ste ich nepriatelia, hoci svet im bude vždy vravieť niečo iné. – vysvetlil jej alegoricky, ale musela priznať, že zmysel jeho viet sa v jej mozgu strácal a dešifrovať ich nebolo momentálne v jej silách.

  Vstávala a poberala sa na odchod.

-         Ešte ste mi nezaplatili...- zastavil ju.

  Zahanbila sa a vytiahla z vnútorného vrecka obálku s veľkým obnosom.

  - OK. Toto je pre zviera vo mne, ale čo ja ?...úsmev mu nemizol z tváre, ale zdal sa jej akýsi zvláštne umelý. – Potrebujem niečo, na čom vám skutočne záleží, teda niečo cenné... Stačí maličkosť...Vyslovene drobnosť...Ale cenná. – natrčil ruku.

  Zostala bezmocne stáť. Nemá so sebou nijakú cennosť...S tým nepočítala.

-         Smiem sa ponúknuť sám ? – spýtal sa zaliečavo.

  Zmätene prikývla.

  Ani si nevšimla kedy a ako vstal spoza stola, len zrazu videla jeho chrbát a pocítila bolesť v ukazováku ľavej ruky, ktorú jej zvieral pod pazuchou, aby sa nepohla.

  Keď sa k nej znova otočil, v ruke držal malú nádobku dopoly naplnenú černastou tekutinou. Krv.

  - Možno to bolo pre vás cenné, ale takto je to lepšie, Bella...- poklonil sa.

  Cítila sa zrazu akási ľahšia, uvoľnenejšia, ako dieťa, ktoré uteká a nezadýcha sa, lebo je to pre neho prirodzený pohyb. Pochopila, čo si vzal a usmiala sa na neho.

  Radostne vybehla na chodbu a takmer zrazila Augusta z nôh.

  - Mágia vždy prichádza s cenou...a s cenou aj odchádza. – pozrel sa Drak na nádobku a zamračil sa. 

domiceli