OUAT - CESTA TMOU..., 8. kapitola, RANHOJIČ

Cesta tmou

kapitola 8

Ranhojič

  - Hapčí ! – prestala Bella zachumlená v hrubej peleríne, ale s bosými nohami na mramorovej dlažbe ovládať svoje biologické pochody.

  Zo začervenalého nosa jej tieklo, očné bielka stmavli, pery popraskali. V zoslabnutých rukách ledva udržala roh prikrývky, v ktorej bola schovaná a najradšej by sa o chladnú dlážku oprela rozpáleným čelom. Takto si chladila aspoň nohy, ale len kým nevojde zas ufrfľaná rukami zalamujúca pestúnka s prednáškou o vyčíňaní v daždi.

  Pred dverami dvaja vojaci a navyše ju vysťahovali hore do veže, kvôli karanténe.

  Sestrička Cara na tom trvala a nič lepšie pre sestru spraviť ani nemohla.  Pestúnke sa sem chcelo šliapať len dvakrát za deň a dnešnú kvótu už vyčerpala asi pred hodinou. Do rána má od všetkých pokoj.

  V malom hrnčeku na stole chladol akýsi čaj a vysychala preriedená večera. Cesta sem bola zrejme pre slúžky náročnejšia, ako si myslela a dobre vedeli, že ona sa aj tak sťažovať nebude.

  Navyše sa celý zámok pripravoval na návštevu samotného Temného pána, ktorý sa ohlásil na....povedal : „Keď naprší a uschne !“...a pršalo predvčerom.

  Nezaujímalo ju to. Pokladala za nerozumné spoliehať sa na mágiu namiesto dôslednej prípravy vojakov na vojnu so zlobrami, ale ako žena nemala právo zasahovať do záležitostí dospelých mužov. A už vôbec nie do otcových a Gastonových. Vyradiac ich z prvej skupiny...

  Nebolo, čo robiť. Knihy jej sem nepriniesli žiadne a zážitok z lúky si už v duchu zopakovala hádam tristokrát. Len za dnešný deň.

  Iste sa jej to nezdalo...Jej Hlas bol iný...tichší...zamatovejší...bál sa o ňu. Vystríhal ju...hrešil ju...asi ju miluje....

  Prevalila sa cez posteľ s nohami spustenými stále z postele a zažmúrila oči.

  „Vyzerá ako veľká kukla“...- pomyslel si s nevôľou stojac pri záhlaví jej postele.

  Niekoľkokrát omotaná v peleríne z hrubej jemnej bielenej ovčej vlny so saténovými ozdobnými prúžkami rovnakej farby, z ktorej jej trčala iba hlava a dolu k podlahe dve tenké červené od chladu nohy.

  - Hapčí ! – vystrelilo ju zas do polosedu a obsah úst skončil vo vzduchu. Presne na mieste, kde pritajený stál.

  - To odkedy si včeľou kašičkou natieraš vestu ? – spýtala sa prekvapená Maleficent, čo sem presne v tomto okamihu prikvitla oknom zanechávajúc za sebou mokré škvrny.

  Nahla sa k nemu a pozorne oboma rukami zhrnula sliz s uspokojením si ho rozotierajúc po dlaniach a hánkach ako prírodnú kozmetiku.

  - Nejako lepí. Nebola po záruke ? – naťahovala od seba ukazovák s palcom.

  - Bol čerstvý. Chceš ešte ? – luskol a Bellu zas ohlo a z hrdla jej vyšlo hlasné...

  -  Hapčí ! -  aj s tekutým obsahom.

  Maleficent si nenápadne utierala ruky do zadnej časti sukne a zatínala pery, aby nadávky nebolo počuť.

  Rumpel s ľútosťou hľadel na svoju neforemnú obriu kuklu, pretože v peleríne od zimy zmizli už aj nohy a polovica hlavy.

  - A čo si čakal ?... Si ju nemohol trochu ohriať v náručí ? Pritúliť ? Pofúkať horúcim dychom? ...Nie!  Ty si tam sedel ako pripečený posúch na peci a ju chudinku našu teraz skosí zápal pľúc... Kde ti mám stále hľadať nové princezné, keď ich takto naverímboha kántriš ? Há?! – vyčítala mu čarodejnica koštujúc obschnutý obsah tanierov na stole.

  Ignoroval jej reči.

  Spravil pár ťahov rukou nad Bellou a tá sa ponorila do spánku. Pritiahol cez ňu ešte ďalšiu prikrývku a zapravil trochu pod krkom, ako to robieval, keď bol Bae ešte maličký. Odhrnul jej pár pramienkov spotených vlasov z tváre a nahol hlavu k plecu dojatý obrázkom, ktorý stvoril.

  Maleficent sa usmiala tiež...Bola spokojnejšia, než spokojná.

  Toto už dohrá do konca...Javisko bolo ružovejšie a ružovejšie...skoro už červené...

  - Nemám jej pustiť žilou, alebo priniesť pijavice ? – ponúkla sa s plnými ústami Bellinej večere. - Na nádchu je vraj najlepší sušený líščí jazyk !... Treba ho nosiť na krku ! – sťažka prehltla prisuché sústo.

  Bella sa trochu pohniezdila a skrútila do ešte menšieho klbka. Očividne ňou lomcovala zimnica, lebo si i tvár skryla pod perinu.

  Obrátil sa ku krbu a vzkriesil dotlievajúci oheň v ňom, až si pahltnica za stolom musela od žiare zložiť plášť a vyhrnúť rukávy. Večera však bola dôležitejšia, ako pot, ktorým ju začala soliť.

  - Na zimnicu je najlepšia čierna mačka... Takýmto neduživým sa koncom jej chvosta majú potierať pery a ak začne kašeľ, mačku treba zabiť a teplé svalstvo i vnútornosti  prikladať na prsia ! Má vôbec prsia ? ...- máčala si ruky v omáčke a oblizovala si jeden za druhým spotená Maleficent súkajúc recepty ako pravý felčiar.

  Nie, že by nemal záujem vzhliadnuť Belle na hruď, ale zvyšok receptu rýchlo zavrhol. Zlostne fľochol po „priateľke“, ale vyrušil ho ostrý kašeľ ozývajúci sa spod prikrývky.

   Prisadol si na okraj postele a položil dlaň na jej čelo. Horelo.

  - Recept zostáva. Idem po tú mačku...- žmurkla čarodejnica, ale nešla nikam, hlad vyhral. Našťastie.

  Pozrel na ňu, čo zas vypotí.

  - Čo zízaš ? To sú originálne recepty od jednej pôrodnej babice z kraja dediny. Nevymýšľam si...- zdvihla ruky, z ktorých ešte kvapkal rôsol.

  - Dojedla si ? – precedil pomedzi pokazené zuby. – Tak už vypadni ! Lebo ak nie, zariadim, že budeš rodiť ježov...proti srsti ! – vyprskol.

  - To neurobíš !... Tú babu som lonské leto zožrala !...Za splnu mi chodila kradnúť bylinky pri jaskyňu !... Kto mi teraz pomôže ?! – zazúfala Maleficent a s ľútosťou ako para nad hrncom opustila zvyšky večere.

  Zostal po nej iba smrad.

  Veža stíchla. Nasypal niečo do hrnčeka a nechal v ňom zovrieť vodu. Potom fúkal tak dlho, kým nápoj nevychladol na poživateľnú teplotu.

  Opäť si k nej prisadol a uviedol ju do tranzu. Oči mala zatvorené, ale poslušne sa posadila. Vyslobodil jej z peleríny horúce ruky a po jednom poskladal prsty na hrnček. Pritisol k perám.

  - Vypi to, maličká. Bude ti lepšie. ...Vypi. Všetko ...vypi. Tak je to dobre. Budeš zas zdravá...- šepkal ako Hlas.

  Odtiahla hrnček od úst a kým ho odkladal na stolček, oprela sa mu zoslabnutá o plece a ruku položila na hruď.

  Preľakol sa. Zistil, že v momente, ako sa ho dotkne, prestane byť neviditeľný. Našťastie má oči zatvorené a vníma iba ostatnými zmyslami.

  Celý roztrasený odlepil  krehkú ruku zo svojej vesty a hoci veľmi, veľmi nerád, vymanil sa spod jej tváre. Uložil ju pomaličky späť do vankúšov a opäť pozorne poprikrýval.

  Potom už iba stál. Dlho stál a pozoroval, ako spokojne spí...

  Spoza rohu nakukla strapatá blonďatá hlava. Spokojná strapatá hlava...

domiceli