Cesta tmou
kapitola 8
Ranhojič
- Hapčí ! – prestala Bella zachumlená
v hrubej peleríne, ale s bosými nohami na mramorovej dlažbe ovládať
svoje biologické pochody.
Zo začervenalého nosa jej tieklo, očné bielka
stmavli, pery popraskali. V zoslabnutých rukách ledva udržala roh
prikrývky, v ktorej bola schovaná a najradšej by sa o chladnú
dlážku oprela rozpáleným čelom. Takto si chladila aspoň nohy, ale len kým
nevojde zas ufrfľaná rukami zalamujúca pestúnka s prednáškou o vyčíňaní
v daždi.
Pred dverami dvaja vojaci a navyše ju
vysťahovali hore do veže, kvôli karanténe.
Sestrička Cara na tom trvala a nič lepšie pre
sestru spraviť ani nemohla. Pestúnke sa
sem chcelo šliapať len dvakrát za deň a dnešnú kvótu už vyčerpala asi pred
hodinou. Do rána má od všetkých pokoj.
V malom hrnčeku na stole chladol akýsi
čaj a vysychala preriedená večera. Cesta sem bola zrejme pre slúžky
náročnejšia, ako si myslela a dobre vedeli, že ona sa aj tak sťažovať
nebude.
Navyše sa celý zámok pripravoval na návštevu
samotného Temného pána, ktorý sa ohlásil na....povedal : „Keď naprší
a uschne !“...a pršalo predvčerom.
Nezaujímalo ju to. Pokladala za nerozumné
spoliehať sa na mágiu namiesto dôslednej prípravy vojakov na vojnu so zlobrami,
ale ako žena nemala právo zasahovať do záležitostí dospelých mužov. A už
vôbec nie do otcových a Gastonových. Vyradiac ich z prvej skupiny...
Nebolo, čo robiť. Knihy jej sem nepriniesli
žiadne a zážitok z lúky si už v duchu zopakovala hádam
tristokrát. Len za dnešný deň.
Iste sa jej to nezdalo...Jej Hlas bol
iný...tichší...zamatovejší...bál sa o ňu. Vystríhal ju...hrešil ju...asi ju
miluje....
Prevalila sa cez posteľ s nohami spustenými
stále z postele a zažmúrila oči.
„Vyzerá ako veľká kukla“...- pomyslel si
s nevôľou stojac pri záhlaví jej postele.
Niekoľkokrát omotaná v peleríne
z hrubej jemnej bielenej ovčej vlny so saténovými ozdobnými prúžkami
rovnakej farby, z ktorej jej trčala iba hlava a dolu k podlahe dve
tenké červené od chladu nohy.
- Hapčí ! – vystrelilo ju zas do polosedu
a obsah úst skončil vo vzduchu. Presne na mieste, kde pritajený stál.
- To odkedy si včeľou kašičkou natieraš vestu
? – spýtala sa prekvapená Maleficent, čo sem presne v tomto okamihu
prikvitla oknom zanechávajúc za sebou mokré škvrny.
Nahla sa k nemu a pozorne oboma rukami
zhrnula sliz s uspokojením si ho rozotierajúc po dlaniach a hánkach
ako prírodnú kozmetiku.
- Nejako lepí. Nebola po záruke ? –
naťahovala od seba ukazovák s palcom.
- Bol čerstvý. Chceš ešte ? – luskol
a Bellu zas ohlo a z hrdla jej vyšlo hlasné...
-
Hapčí ! - aj s tekutým
obsahom.
Maleficent si nenápadne utierala ruky do
zadnej časti sukne a zatínala pery, aby nadávky nebolo počuť.
Rumpel s ľútosťou hľadel na svoju neforemnú obriu
kuklu, pretože v peleríne od zimy zmizli už aj nohy a polovica hlavy.
- A čo si čakal ?... Si ju nemohol
trochu ohriať v náručí ? Pritúliť ? Pofúkať horúcim dychom? ...Nie! Ty si tam sedel ako pripečený posúch na peci
a ju chudinku našu teraz skosí zápal pľúc... Kde ti mám stále hľadať nové
princezné, keď ich takto naverímboha kántriš ? Há?! – vyčítala mu čarodejnica
koštujúc obschnutý obsah tanierov na stole.
Ignoroval jej reči.
Spravil pár ťahov rukou nad Bellou a tá
sa ponorila do spánku. Pritiahol cez ňu ešte ďalšiu prikrývku a zapravil
trochu pod krkom, ako to robieval, keď bol Bae ešte maličký. Odhrnul jej pár
pramienkov spotených vlasov z tváre a nahol hlavu k plecu dojatý
obrázkom, ktorý stvoril.
Maleficent sa usmiala tiež...Bola
spokojnejšia, než spokojná.
Toto už dohrá do konca...Javisko bolo ružovejšie
a ružovejšie...skoro už červené...
- Nemám jej pustiť žilou, alebo priniesť
pijavice ? – ponúkla sa s plnými ústami Bellinej večere. - Na
nádchu je vraj najlepší sušený líščí jazyk !... Treba ho nosiť na krku ! – sťažka
prehltla prisuché sústo.
Bella
sa trochu pohniezdila a skrútila do ešte menšieho klbka. Očividne ňou
lomcovala zimnica, lebo si i tvár skryla pod perinu.
Obrátil sa ku krbu a vzkriesil
dotlievajúci oheň v ňom, až si pahltnica za stolom musela od žiare zložiť
plášť a vyhrnúť rukávy. Večera však bola dôležitejšia, ako pot, ktorým ju
začala soliť.
- Na zimnicu je najlepšia čierna mačka...
Takýmto neduživým sa koncom jej chvosta majú potierať pery a ak začne
kašeľ, mačku treba zabiť a teplé svalstvo i vnútornosti prikladať na prsia ! Má vôbec prsia ? ...-
máčala si ruky v omáčke a oblizovala si jeden za druhým spotená
Maleficent súkajúc recepty ako pravý felčiar.
Nie, že by nemal záujem vzhliadnuť Belle na
hruď, ale zvyšok receptu rýchlo zavrhol. Zlostne fľochol po „priateľke“, ale
vyrušil ho ostrý kašeľ ozývajúci sa spod prikrývky.
Prisadol si na okraj postele a položil
dlaň na jej čelo. Horelo.
- Recept zostáva. Idem po tú mačku...-
žmurkla čarodejnica, ale nešla nikam, hlad vyhral. Našťastie.
Pozrel na ňu, čo zas vypotí.
- Čo zízaš ? To sú originálne recepty od
jednej pôrodnej babice z kraja dediny. Nevymýšľam si...- zdvihla ruky,
z ktorých ešte kvapkal rôsol.
- Dojedla si ? – precedil pomedzi pokazené
zuby. – Tak už vypadni ! Lebo ak nie, zariadim, že budeš rodiť ježov...proti
srsti ! – vyprskol.
- To neurobíš !... Tú babu som lonské leto
zožrala !...Za splnu mi chodila kradnúť bylinky pri jaskyňu !... Kto mi teraz pomôže ?! – zazúfala Maleficent
a s ľútosťou ako para nad hrncom opustila zvyšky večere.
Zostal po nej iba smrad.
Veža stíchla. Nasypal niečo do hrnčeka
a nechal v ňom zovrieť vodu. Potom fúkal tak dlho, kým nápoj
nevychladol na poživateľnú teplotu.
Opäť si k nej prisadol a uviedol ju
do tranzu. Oči mala zatvorené, ale poslušne sa posadila. Vyslobodil jej
z peleríny horúce ruky a po jednom poskladal prsty na hrnček. Pritisol
k perám.
- Vypi to, maličká. Bude ti lepšie. ...Vypi.
Všetko ...vypi. Tak je to dobre. Budeš zas zdravá...- šepkal ako Hlas.
Odtiahla hrnček od úst a kým ho odkladal
na stolček, oprela sa mu zoslabnutá o plece a ruku položila na hruď.
Preľakol sa. Zistil, že v momente, ako
sa ho dotkne, prestane byť neviditeľný. Našťastie má oči zatvorené a vníma
iba ostatnými zmyslami.
Celý roztrasený odlepil krehkú
ruku zo svojej vesty a hoci veľmi, veľmi nerád, vymanil sa spod jej tváre.
Uložil ju pomaličky späť do vankúšov a opäť pozorne poprikrýval.
Potom už iba stál. Dlho stál
a pozoroval, ako spokojne spí...
Spoza rohu nakukla strapatá blonďatá hlava.
Spokojná strapatá hlava...
domiceli
"Má vôbec prsia?" :D :D to na dostalo! Nemal to Rumpel zistiť, keď tak tancovala v daždi?! Veď predsa vtedy a tam ešte podprsenky neboli. Ani Indovia ešte nespávali v niečom čo dostalo názov pyžamo. Číí? :D Belle by som dopriala nejakú kamošku. A Rumpel, zdá sa, aj napriek bezcitnosti citlivý je! Mňa takto naposledy prikrývali ani neviem kedy, teraz už musím sama :(;( :D ale nie! táto časť bude tuším moja obľúbená, strašne sa mi páči :) chorá mi je sympatickejšia :P
OdpovedaťOdstrániťaž naprší a uschne :) akú rozprávku tu ešte nezakomponujete :)) máte dobrú fantáziu :)) ale chorá Bella sa mi páči :)) Rumpel aj mily ostal :) a Maleficent :DD v ostatnom suhlasim s "anonymnym" komentarom nado mnou:D je to peknééééé! :)
OdpovedaťOdstrániť