OUAT - CESTA TMOU..., 10. kapitola, ...TMOU

Cesta tmou

kapitola 10

...tmou

   Kráčal pred ňou smiešne našľapujúc, ako niekto, kto má buď priveľké topánky alebo primalé sebavedomie.

  Tiekol mu pot po tvári, keď si predstavil, ako ide za ním a hodnotí ho.

  Sledovala postavu pred sebou naozaj dôkladne. Obtiahnuté kožené oblečenie zvýrazňovalo mu každý sval a aj útlosť postavy sa tým znásobila. Vlastne, keď sa tak viac zamyslela, obzerajúc si ho pozornejšie a dlhšie, nebol ani tak útly, ako skôr štíhly. Ani tak vysoký, ako skôr celkom dobre stavaný. A čo bolo hlavné, tento muž bol vyšší ako ona. Krpáňa by ako väzniteľa asi nezniesla...Bolo by to pre princeznú dehonestujúce, až trápne.

  „Cítim sa trápne, ako človek, čo nemá možnosť skontrolovať si, ako vyzerá zozadu a má neodbytný pocit, že iste niekde na chrbte má fľak, dokonca niekoľko, na nohaviciach niečo rozpárané, trčiace nitky, nezapravenú košeľu, čižmy špinavé alebo adekvátnu katastrofu, ktorej sa už aj tak nedá nijako zabrániť, čo situáciu ešte viac zhoršuje.“tmolili sa mu mozgom nepodarené myšlienky.

  Zvlnené vlasy vytŕčajúce spoza vysokého goliera po celých prameňoch sa pri chôdzi zdvíhali a zas padali a pôsobili, akoby boli poprášené púdrom. Vyzerali jemné a husté, čo sa jej páčilo. Uprednostňovala tento starodávny typ účesov, napojená víziami z knižiek, v ktorých sa ešte muži nehanbili nosiť dlhé, alebo aspoň polodlhé vlasy, náležite upravené. Ktovie, či ich má zvlnené od prirodzenia, alebo sa o ne len dôkladne stará...Pri najbližšej možnej príležitosti osobne opáči ich kvalitu...Možno bez ujmy. Možno to aj prežije...Ale iste to skúsi. Predsavzala si.

  „Vlasy mám istotne celé od prachu a polepené kadejakým svinstvom, čo si zas zlizne pravdepodobne „milá“ Maleficent. Na niekoho sa vina zvaliť musí ! Len ešte neviem, akú podobu to „váľanie“ v konečnom dôsledku bude mať.“

  Kráčal svižne, až rýchlo, ledva mu stačila. Miestami musela pobehnúť. Je to iste energický človek, čo nestráca čas...ale stráca ju. V topánkach na opätkoch zaostávala čoraz viac. Až zastala úplne a dupla nôžkou.

  „Pánabeka !... Ona zastala...Teraz sa budem musieť otočiť...teraz budem musieť k nej pristúpiť...“ zalial ho studený pot, potom horúci, potom sa mu zamlžilo pred očami, potom v očiach a potom to vzdal...

  - Ustali ste, drahá ?! – zaškrečal, ale neotočil sa. Zostal zmeravený stáť s rukami od tela pripravený na ďalší krok. – Nenúťte ma, aby som vás musel nebodaj prehovárať, prípadne použiť nejaký ten donucovací prostriedok  z kategórie „Reťaze a laná“ v kombinácii s ďalšou mojou obľúbenou kategóriou „Biče a palice“! – krútil očami i hlavou a rozprával vchodovej bráne. Vedel, že z očí do očí by to asi nezvládol s takou razanciou.

  „Hlas nemá veľmi príjemný...“ pomyslela si.

  - Ani hlas, ani povahu ! To si zapamätajte...drahá !... A zvykať si veľmi nemusíte, pochybujem, že tu prežijete, čo i len pár dní !...– zrúkol urazene.

  - Takže ma po pár dňoch pustíte nazad domov ?! – zvolala s nádejou a pobehla až k nemu, stanúc si rovno pred neho.

  Cúvol. Aj ona cúvla.

  Až teraz si uvedomila, aký je veľmi škaredý. Starý, vráskavý, ošumelý, zničený...

  - Domov ?! – zakvílil. – Aký domov ?! Ten tam...- ukázal si za chrbát, odkiaľ prichádzali. – Ten už nejestvuje. Pre vás... Vymenená za dohodu. Zbavil som ich zlobrov – vy ste moja protihodnota. Platba. Vrece s peniazmi...hoci začínam mať pocit, že som prerobil...- zmraštil sa ešte väčšmi zhnusene si ju premeriavajúc  zhora dolu a späť niekoľkokrát za sebou.

  „Ona je krásna ešte aj špinavá a dotrhaná...“ preblesklo mu mysľou.

  Cudne si zakryla, čo jej dotrhaný odev odhaľoval a zapýrila sa, lebo čistá a upravená naozaj nebola.

  - Keby ste mi umožnili sa okúpať a boli by ste taký láskavý a poskytli mi nejaké skromné nové šaty, bola by som vám veľmi povďačná...a mohla by som byť pre vás možno užitočná...- ozvala sa ticho a pokorne.

  - Toto nie sú kúpele, drahá !... Tu podobné služby neposkytujem ani sám sebe, nieto ešte drzej rozmaznanej aristokratke, čo sa so svojimi požiadavkami nevie vpratať do kože ! A rád by som vedel, ako mi s týmto...- lapol ju za dlane.

  „Ach, aké sú len mäkké, jemné a krehké... Ako sa chveje...“ zaváhal.

  - ...čo s týmto chceš, respektíve vieš robiť ! – pustil ich rázne akoby zostal popálený. 
  A vymenil dobré vychovanie spojené s vykaním za sprosté vulgárne slová, akými sa baví medzi sebou len spodina. Zdalo sa mu to príhodnejšie. Bol predsa jej pánom ! Nebude ju stavať sebe roveň !...ale nebol si rozhodnutím celkom istý...

  Radšej zaradil krok vbok a  ďalšími dlhými odchádzal. Po pár krokoch zastal. Prudko sa otočil.

  - Tá voda v kadi  pomaly chladne ! ...Dokedy mám čakať ?!...- pozrel zboku spola skrytý vo vlasoch.

  - Smiem sa umyť ? – usmiala sa a zdvihla zvyšok sukne pripravená vykročiť.

  - Nie ! – zrúkol.

  Zastala.

  - Smieš umyť mňa ! – zaškeril sa.

  Pootvorila ústa od hrôzy.

  - Žartoval som ! Nedovolím, aby sa ma dotýkala kadejaká smutná princeznička svojimi dengľavými zaškratanými navyše smrteľnými prstami ! – ziapal ďalej.

  Bola mu vďačná za tie hrozné slová.

  Bol sklamaný...z jej vďačnosti...

  Brána zámku zaklapla za podivnou dvojicou, čo zmizla pred svetom v útrobách Temného temného zámku...

domiceli

...tak a to bola posledná, desiata kapitola FANFIKU 

"Cesta tmou..."

...čo sa ďalej deje za bránou Temného temného zámku je už obsahom nejakej novej poviedočky...

...lúčim sa s Vami a zdravím všetkých verných čitateľov...

:-)