Cesta tmou
kapitola 10
...tmou
Kráčal pred ňou smiešne našľapujúc, ako
niekto, kto má buď priveľké topánky alebo primalé sebavedomie.
Tiekol mu pot po tvári, keď si predstavil,
ako ide za ním a hodnotí ho.
Sledovala postavu pred sebou naozaj dôkladne.
Obtiahnuté kožené oblečenie zvýrazňovalo mu každý sval a aj útlosť postavy
sa tým znásobila. Vlastne, keď sa tak viac zamyslela, obzerajúc si ho pozornejšie
a dlhšie, nebol ani tak útly, ako skôr štíhly. Ani tak vysoký, ako skôr celkom dobre
stavaný. A čo bolo hlavné, tento muž bol vyšší ako ona. Krpáňa by ako
väzniteľa asi nezniesla...Bolo by to pre princeznú dehonestujúce, až trápne.
„Cítim sa trápne, ako človek, čo nemá možnosť
skontrolovať si, ako vyzerá zozadu a má neodbytný pocit, že iste niekde na
chrbte má fľak, dokonca niekoľko, na nohaviciach niečo rozpárané, trčiace
nitky, nezapravenú košeľu, čižmy špinavé alebo adekvátnu katastrofu, ktorej sa
už aj tak nedá nijako zabrániť, čo situáciu ešte viac zhoršuje.“tmolili sa mu mozgom nepodarené myšlienky.
Zvlnené vlasy vytŕčajúce spoza vysokého
goliera po celých prameňoch sa pri chôdzi zdvíhali a zas padali
a pôsobili, akoby boli poprášené púdrom. Vyzerali jemné a husté, čo
sa jej páčilo. Uprednostňovala tento starodávny typ účesov, napojená víziami
z knižiek, v ktorých sa ešte muži nehanbili nosiť dlhé, alebo aspoň
polodlhé vlasy, náležite upravené. Ktovie, či ich má zvlnené od prirodzenia,
alebo sa o ne len dôkladne stará...Pri najbližšej možnej príležitosti osobne
opáči ich kvalitu...Možno bez ujmy. Možno to aj prežije...Ale iste to skúsi.
Predsavzala si.
„Vlasy mám istotne celé od prachu
a polepené kadejakým svinstvom, čo si zas zlizne pravdepodobne „milá“ Maleficent.
Na niekoho sa vina zvaliť musí ! Len ešte neviem, akú podobu to „váľanie“ v konečnom
dôsledku bude mať.“
Kráčal svižne, až rýchlo, ledva mu stačila.
Miestami musela pobehnúť. Je to iste energický človek, čo nestráca čas...ale
stráca ju. V topánkach na opätkoch zaostávala čoraz viac. Až zastala úplne
a dupla nôžkou.
„Pánabeka !... Ona zastala...Teraz sa budem
musieť otočiť...teraz budem musieť k nej pristúpiť...“ zalial ho studený
pot, potom horúci, potom sa mu zamlžilo pred očami, potom v očiach a potom to vzdal...
- Ustali ste, drahá ?! – zaškrečal, ale
neotočil sa. Zostal zmeravený stáť s rukami od tela pripravený na ďalší
krok. – Nenúťte ma, aby som vás musel nebodaj prehovárať, prípadne použiť
nejaký ten donucovací prostriedok
z kategórie „Reťaze a laná“ v kombinácii s ďalšou
mojou obľúbenou kategóriou „Biče a palice“! – krútil očami i hlavou
a rozprával vchodovej bráne. Vedel, že z očí do očí by to asi
nezvládol s takou razanciou.
„Hlas nemá veľmi príjemný...“ pomyslela si.
- Ani hlas, ani povahu ! To si
zapamätajte...drahá !... A zvykať si veľmi nemusíte, pochybujem, že tu
prežijete, čo i len pár dní !...– zrúkol urazene.
- Takže ma po pár dňoch pustíte nazad domov
?! – zvolala s nádejou a pobehla až k nemu, stanúc si rovno pred
neho.
Cúvol. Aj ona cúvla.
Až teraz si uvedomila, aký je veľmi škaredý.
Starý, vráskavý, ošumelý, zničený...
- Domov ?! – zakvílil. – Aký domov ?! Ten
tam...- ukázal si za chrbát, odkiaľ prichádzali. – Ten už nejestvuje. Pre vás...
Vymenená za dohodu. Zbavil som ich zlobrov – vy ste moja protihodnota. Platba.
Vrece s peniazmi...hoci začínam mať pocit, že som prerobil...- zmraštil sa
ešte väčšmi zhnusene si ju premeriavajúc zhora dolu a späť niekoľkokrát za sebou.
„Ona je krásna ešte aj špinavá
a dotrhaná...“ preblesklo mu mysľou.
Cudne si zakryla, čo jej dotrhaný odev
odhaľoval a zapýrila sa, lebo čistá a upravená naozaj nebola.
- Keby ste mi umožnili sa okúpať a boli
by ste taký láskavý a poskytli mi nejaké skromné nové šaty, bola by som
vám veľmi povďačná...a mohla by som byť pre vás možno užitočná...- ozvala sa
ticho a pokorne.
- Toto nie sú kúpele, drahá !... Tu podobné
služby neposkytujem ani sám sebe, nieto ešte drzej rozmaznanej aristokratke, čo
sa so svojimi požiadavkami nevie vpratať do kože ! A rád by som vedel, ako
mi s týmto...- lapol ju za dlane.
„Ach, aké sú len mäkké, jemné
a krehké... Ako sa chveje...“ zaváhal.
- ...čo s týmto chceš, respektíve vieš
robiť ! – pustil ich rázne akoby zostal popálený.
A vymenil dobré vychovanie spojené s vykaním za sprosté vulgárne slová, akými sa baví medzi sebou len spodina. Zdalo sa mu to príhodnejšie. Bol predsa jej pánom ! Nebude ju stavať sebe roveň !...ale nebol si rozhodnutím celkom istý...
A vymenil dobré vychovanie spojené s vykaním za sprosté vulgárne slová, akými sa baví medzi sebou len spodina. Zdalo sa mu to príhodnejšie. Bol predsa jej pánom ! Nebude ju stavať sebe roveň !...ale nebol si rozhodnutím celkom istý...
Radšej zaradil krok vbok a ďalšími dlhými odchádzal. Po pár krokoch
zastal. Prudko sa otočil.
- Tá voda v kadi pomaly chladne ! ...Dokedy mám čakať ?!...-
pozrel zboku spola skrytý vo vlasoch.
- Smiem sa umyť ? – usmiala sa a zdvihla
zvyšok sukne pripravená vykročiť.
- Nie ! – zrúkol.
Zastala.
- Smieš umyť mňa ! – zaškeril sa.
Pootvorila ústa od hrôzy.
- Žartoval som ! Nedovolím, aby sa ma
dotýkala kadejaká smutná princeznička svojimi dengľavými zaškratanými navyše
smrteľnými prstami ! – ziapal ďalej.
Bola mu vďačná za tie hrozné slová.
Bol sklamaný...z jej vďačnosti...
Brána zámku zaklapla za podivnou dvojicou, čo
zmizla pred svetom v útrobách Temného temného zámku...
domiceli
pekný koniec. začiatok bohovský. :)) aj rozhovor napriek tomu že je Rumpel hnusný sa mi páči :)) pekné! :)
OdpovedaťOdstrániťtie myšlienky sa mi páčili, ako sa to tam prerývalo, úplne skvele vymyslené:) odporný Rumpel tiež dobryy, pekný záver tohto fanfiku:)
OdpovedaťOdstrániťsúhlasím...opis Rumplových myšlienok bol veľmi dobrý...a na konci bol dosť hnusný...ale to k nemu jednoducho patrí :)
OdpovedaťOdstrániť