OUAT - CESTA TMOU..., 1. kapitola , NÁVNADA

Cesta tmou

kapitola 1.

Návnada

   Koleso kolovrátka sa monotónne krútilo a z ruky mu mizla surová, nespracovaná priadza. Preletiac jeho krídlami v úzkom žliabku namotávala sa na cievku v šialenej rýchlosti a pridávala jej obrat za obratom priam neuveriteľný lesk. V stovkách riadkov nad sebou i cez seba žiarilo pravé zlato.

  Takýchto špuliek mal nepreberné množstvá a keby aj žil večne, ako sľubovalo proroctvo, nikdy by ich nespotreboval, takže by už teraz nemusel ani prstom nikdy pohnúť, a predsa ho to ťahalo k tejto manuálnej, dosť náročnej práci. Pomáhala mu zabúdať...

  Vonkajšia brána zalomozila. Zaregistroval to, ale nemal strach. V celom začarovanom lese nebol nikto, koho by sa musel báť, nikto, kto by mal odvahu bezdôvodne vstúpiť na jeho územie.

  Aj dohody radšej uzatváral v teréne, len nerád si špinil prípadnými obeťami vlastné okolie. To len v nevyhnutných prípadoch.

  - Ty pracuješ ? – zháčila sa návšteva vidiac ho skloneného a zaujatého touto pre ňu iste nemysliteľnou činnosťou.

  - Nie, naťahujem na pradeno staré dotieravé čarodejnice potom, čo som ich patrične „vyčesal“ na tamtom fakírovom lôžku, drahá priateľka. – odpovedal jej nevrelo, ale ticho. – Česák na ľan sa mi práve pokazil... – ukázal do rohu, kde stála opretá pračudesná doštička s jedným otvorom dolu na nohu a druhým hore na ruku, v strede s veľkým kovovým kruhom, z ktorého trčali asi na piaď dlhé ostré klince, cez ktoré sa preťahoval ľan a tak zbavoval nečistôt.

  Hľadela na predmet s nevôľou, pripomínal jej skôr stredoveký mučiaci nástroj.

  - Pretiahnem aj teba, drahá ? – spýtal sa schválne ironicky a neuráčil ani zdvihnúť zrak od práce.

  - To by sa ti páčilo, ty odporný netvor. To ti už slúžky nestačia na ukájanie tvojich nechutných chúťok ? – znechutene cúvla.

  - Čarodejnice sa lepšie driapu, aj dlhšie vydržia. – usmial sa na plnú cievku, zovrel ju do dlane a nechal, nech z nej tečie krv a odpadávajú kusy mäsa, po očku hľadiac na Maleficent.

  - Prestaň, nudíš ma. – kývla rukou a zobla si z misky na stole.

  - To boli jej stavce... kedysi...než som z nich spravil zmes na čistenie zobákov pre krkavce...na zimu...- okomentoval obsah misky.

  - To ti tak verím... Klasické drtené píniové oriešky. – hodila si ešte za hrsť do úst.

  - Tak počúvaj, drahá ! Zrejme si pribijem na bránu veľkú tabuľu, že pre tvoje topánky je vstup na môj pozemok nelegálnou činnosťou! – zdvihol ukazovák. – Kto ťa vôbec pozval ?! Čert aby ťa bral ! – zrúkol.

  - Kázala som mu prísť až o hodinu, takže mám chvíľu čas aj na teba. – oprášila si ruky a vytiahla zo zuba niečo... niečo tenké podlhovasté.

  - Ááá, kúsok miechy ! Zabudol som ju vopred odstrániť. – potiahol zoškľabenú tvár dozadu.

  Maleficent len prekrútila očami a pohodlnejšie sa oprela premeriavajúc si ho pozorným pohľadom. Zdal sa jej ešte škaredší, ako keď ho videla naposledy. A ruka v ruke s výzorom šla aj jeho povaha.

„Ak to takto pôjde ďalej, už sa žiadna na neho neulakomí ani za všetko jeho zlato. Žiadna veru...žiadna...nieto ešte krásavica, na ktorú vyrástla Bella ! ...Ako potom dokončím svoju kliatbu...“ zahryzla si s nevôľou do jazyka.

 - Počula som, čo sa ti stalo. Aj by som ti povedala, že ma to s tvojim synom mrzí, ale nebola by to pravda, drahý...- potiahla zámerne rýpajúc sa v zuboch ďalej.

  - Prišla si sa pokochať ? – roztiahol ruky a otočil sa okolo svojej osi.

  - Tak trochu hej, ale hlavne ťa rozptýliť ! – narovnala sa a odhrnula blonďatú ofinu z čela.

  - To dám prednosť včeliemu úľu, drahá..- cúvol.

  - Dobre, ako myslíš. Mala som pre teba najkrajšiu princeznú na okolí. Slobodnú pannu, nezadanú, nepoškvrnenú, dokonca sčítanú...- povedala, akoby bez záujmu, ale dobre vedela, že nestrieľa šípy zbytočne.

  Špinavých, nevzdelaných slúžok by sa prejedol každý...nieto ešte sám  Rumpelstiltskin. Nech bol aký chcel, s povahou odpornejšou ako mäsiarov psisko, tak jedno mu uprieť nemohla. Nebola s ním nikdy nuda, jeho slovné hračky nemali páru a rozhľadenosť vyrážala dych. Celkovo...po tme a s trochou fantázie by si aj sama dala povedať...

  - Ďakujem za lichôtky, ale vyhoď si to z hlavy. S tebou, ani mŕtvy...drahá...– pousmial sa v kútiku.

  - Je neslušné čítať ľuďom myšlienky ! – odvrkla a vedela, že si bude musieť dať pred ním lepší pozor, aby sa vopred neprezradila, kam svojimi úskokmi mieri.

  Tvárila sa, že urazená ostentatívne odchádza.

  Hľadel za ňou a zrovnával informácie, ktoré mu poskytla.

  - Počkaj !... Nedáš si ešte oriešok ? – žmurkol na ňu s miskou v ruke.

  S uspokojením sa obzrela.

  Taktika zabrala.

  Ideme do finále...Rumpelstiltskin...

domiceli