Mr.GOLD Obchodné tajomstvá IX., kapitola 98. ODLET

Obchodné tajomstvá IX

kapitola 98

Odlet

   Nahnevalo ju, že jej zakázal vrátiť sa domov, ale sľub nenormálne neskutočného zážitku, ktorý vraj chystá za východu slnka ju predsa len napačmal a rada zostala, hoci sa to bez frfľania a  robenia drahôt nezaobišlo. Je predsa kráľovná...

  - Musíme sa spoľahnúť jeden na druhého a zároveň každý sám na seba. – pozrel na ňu s obavami Neal, lebo si nebol celkom istý, či to nevybuchne práve na jej preafektovanosti.

  - Nemusíš mať strach, Baelfire. Jej motivácia je rovnako silná ako moja, tvoja alebo Emmy...skôr sa bojím o Hooka. On jediný  nemá náležitý dôvod, prečo sa vrátiť. Ale bez jeho najrýchlejšej lode sveta sa domov včas nedostaneme...– položil mu ruku na plece.

  - V tomto ti môžem pomôcť...- chcel povedať otec, ale zadrhlo sa mu to v krku. – Ale ty mi musíš sľúbiš, že sa vzdáš svojej túžby zabiť ho. – dodal odhodlane.

  Neodpovedal.  Nemohol. Nevedel, čo by mu na to povedal.

  - Sľúb mi to a môžeš si byť na sto percent istý, že Hook bude za našu vec ochotný bojovať s rovnakým zápalom ako my ! – trval Neal na svojom.

  - ...pokúsim sa. Viac ti sľúbiť nemôžem. – odpovedal mu ticho.

  Zošuchol nahnevaný jeho ruku z ramena, ale k Hookovi podišiel a dlho sa s ním o niečom rozprával. Obaja pozerali na Rumpelstiltskina a boli priveľmi vážni.

  Hook nakoniec pristal.

 

     Stáli nedočkavo v strede dvorany a hľadeli do diery, kde bývala vstupná brána. Večer ju ešte zväčšili do rozmerov Hookovej lode. Nemohli riskovať jej prípadné poškodenie.

  Ešte nikdy s takou bázňou nehľadeli do tmy a nečakali na prvé lúče slnka.

  Každý držal v dlani svoj kus zrkadla. Jedine Regina neodolala a chvíľkami zaujato kontrolovala si v ňom nedostatky pleti po dnešnej prebdenej noci.

  - Máš to dobré, len si to neškriab, drahá...- ozval sa, keď započul šum jej prstov na koži tváre.

  - Kus odporného chlapa... ! – odvrkla.

  - „Kus“ je superlatív...Vďaka, drahá priateľka...- neodpustil si posledné slovo.

  Pred nimi sa zablyslo.

  Prvé slabé lúče vyrastali pomaličky z horizontu a tlačili sa na plátno neba.

  - Ešte nie, ešte chvíľu...- šepkal. - Musí to byť prvý lúč...ten skutočne prvý...- triasol sa nedočkavosťou, lebo sa musel spoľahnúť na ich oči a ich odhad.

  - Teraz ! - skríkla Emma a všetci piati otrčili svoje úlomky smerom k lúču.

  Zachytili ho a pomaly, aby im nevykĺzol, posúvali sa s ním, ako s najvzácnejšou relikviou do stredu na zem položeného, vyvráteného hniezda.

  Keď sa všetkých päť odrazov lúča spojilo, vrch spletených konárikov sa začal hmýriť, akoby ožil.

   Zhmotňoval sa do veľkých, potom čoraz väčších až obrovských konárov, dokonca celých kmeňov, zatiaľ len v mierke hniezda. Tie sa postupne sami spracovávali, osekávali, ohýbali, tmavli i bledli, boli z nich dosky, sťažne, všetok drevený inventár lode. Z pierok, z ktorých bolo hniezdo na dne vystlané sa stávali laná a zo suchých trsov trávy plachty...

  O chvíľu im pod nohami stála loď. Hookova loď Jolly Roger. Najrýchlejšia loď medzi svetmi.

  - Teraz ! – vykríkla opäť Emma a všetci vedeli, že svoje lúče musia vrhnúť rýchlo za seba aj so zrkadlami a chytiť sa za ruky.

  V tom momente všetko začalo rásť. Zo zvyškov hniezda sa stával ostrov búrajúci aj posledné torzá Temného zámku a na jeho úpätí sa týčila mohutná loď.

  Stáli uprostred jej paluby. Sťažne sa skoro dotýkali neba tam, kde ešte zostávalo tmavomodré a z hviezd nad hlavami sa začínal sypať prach. Vílí prach. Kým hviezdy  nepohltili pahltné slnečné paprsky.

  Začínajúcim dňom osvetlené nebo ožilo tisíckou vtáčích hlasov. Mali pocit, že z neho ohluchnú.

  Teraz zostávalo len čakať. Vydržať a čakať, či budú zobraní na milosť. Či uveria ich prianiam a doprajú im, aby sa vyplnili.

  - Cítim to... – zašepkala Emma so stále zažmúrenými očami, ktorá ako prvá pocítila, že jej kdesi medzi lopatkami rastú krídla.

  -  Je to úžasný pocit, všakže...môcť sa zas vrátiť do čias detstva...odpovedal jej Rumpel a bol by sa rozcítil ešte viac, keby jeho slzné kanáliky neboli stále vyschnuté.

  - Otec...- zašepkal Baelfire.

  Až teraz mu začali do vnútra stekať tie pravé slzy. Jeho syn, bol aspoň na chvíľu opäť malým chlapcom.

  Stisol mu ruku silnejšie.

  - Veď je to môj kôň...môj najdrahší spoločník...Letíme opäť spolu ...- rozosmiala sa Regina.

    Iba Hook mlčal. Krídla za jeho chrbtom mávali, ale on bol smutný.

   Podlaha pod ich nohami sa zatriasla. Loď začala stúpať. Vyššie...vyššie...vyššie.

   Potom nimi trhlo, takmer spadli.

   Až vtedy otvorili oči.

  Okolo lode sa motal vietor a unášal ich vdiaľ.

  Dolu mizol úplne zničený Začarovaný les.

  - Dokázali sme to...- zašepkal Rumpelstiltskin a nechal si vietor zapierať sa mu do tváre a čechrať vlasy, vydúvať košeľu...

domiceli