Obchodné tajomstvá IX
kapitola 98
Odlet
Nahnevalo ju, že jej zakázal vrátiť sa
domov, ale sľub nenormálne neskutočného zážitku, ktorý vraj chystá za východu
slnka ju predsa len napačmal a rada zostala, hoci sa to bez frfľania a robenia drahôt nezaobišlo. Je predsa
kráľovná...
- Musíme sa spoľahnúť jeden na druhého
a zároveň každý sám na seba. – pozrel na ňu s obavami Neal, lebo si
nebol celkom istý, či to nevybuchne práve na jej preafektovanosti.
- Nemusíš mať strach, Baelfire. Jej motivácia
je rovnako silná ako moja, tvoja alebo Emmy...skôr sa bojím o Hooka. On
jediný nemá náležitý dôvod, prečo sa
vrátiť. Ale bez jeho najrýchlejšej lode sveta sa domov včas nedostaneme...–
položil mu ruku na plece.
- V tomto ti môžem pomôcť...- chcel
povedať otec, ale zadrhlo sa mu to v krku. – Ale ty mi musíš sľúbiš, že sa
vzdáš svojej túžby zabiť ho. – dodal odhodlane.
Neodpovedal.
Nemohol. Nevedel, čo by mu na to povedal.
- Sľúb mi to a môžeš si byť na sto
percent istý, že Hook bude za našu vec ochotný bojovať s rovnakým zápalom
ako my ! – trval Neal na svojom.
- ...pokúsim sa. Viac ti sľúbiť nemôžem. –
odpovedal mu ticho.
Zošuchol nahnevaný jeho ruku z ramena,
ale k Hookovi podišiel a dlho sa s ním o niečom rozprával.
Obaja pozerali na Rumpelstiltskina a boli priveľmi vážni.
Hook nakoniec pristal.
Stáli nedočkavo v strede dvorany
a hľadeli do diery, kde bývala vstupná brána. Večer ju ešte zväčšili do
rozmerov Hookovej lode. Nemohli riskovať jej prípadné poškodenie.
Ešte nikdy s takou bázňou nehľadeli do
tmy a nečakali na prvé lúče slnka.
Každý držal v dlani svoj kus zrkadla.
Jedine Regina neodolala a chvíľkami zaujato kontrolovala si v ňom nedostatky
pleti po dnešnej prebdenej noci.
- Máš to dobré, len si to neškriab, drahá...-
ozval sa, keď započul šum jej prstov na koži tváre.
- Kus odporného chlapa... ! – odvrkla.
- „Kus“ je superlatív...Vďaka, drahá
priateľka...- neodpustil si posledné slovo.
Pred nimi sa zablyslo.
Prvé slabé lúče vyrastali pomaličky
z horizontu a tlačili sa na plátno neba.
- Ešte nie, ešte chvíľu...- šepkal. - Musí to
byť prvý lúč...ten skutočne prvý...- triasol sa nedočkavosťou, lebo sa musel
spoľahnúť na ich oči a ich odhad.
- Teraz ! - skríkla Emma a všetci piati
otrčili svoje úlomky smerom k lúču.
Zachytili ho a pomaly, aby im nevykĺzol,
posúvali sa s ním, ako s najvzácnejšou relikviou do stredu na zem
položeného, vyvráteného hniezda.
Keď sa všetkých päť odrazov lúča spojilo,
vrch spletených konárikov sa začal hmýriť, akoby ožil.
Zhmotňoval sa do veľkých, potom čoraz
väčších až obrovských konárov, dokonca celých kmeňov, zatiaľ len v mierke
hniezda. Tie sa postupne sami spracovávali, osekávali, ohýbali, tmavli
i bledli, boli z nich dosky, sťažne, všetok drevený inventár lode.
Z pierok, z ktorých bolo hniezdo na dne vystlané sa stávali laná
a zo suchých trsov trávy plachty...
O chvíľu im pod nohami stála loď.
Hookova loď Jolly Roger. Najrýchlejšia loď medzi svetmi.
- Teraz ! – vykríkla opäť Emma a všetci
vedeli, že svoje lúče musia vrhnúť rýchlo za seba aj so zrkadlami a chytiť
sa za ruky.
V tom momente všetko začalo rásť.
Zo zvyškov hniezda sa stával ostrov búrajúci aj posledné torzá Temného zámku
a na jeho úpätí sa týčila mohutná loď.
Stáli uprostred jej paluby. Sťažne sa skoro
dotýkali neba tam, kde ešte zostávalo tmavomodré a z hviezd nad
hlavami sa začínal sypať prach. Vílí prach. Kým hviezdy nepohltili pahltné slnečné
paprsky.
Začínajúcim dňom osvetlené nebo ožilo
tisíckou vtáčích hlasov. Mali pocit, že z neho ohluchnú.
Teraz zostávalo len čakať. Vydržať
a čakať, či budú zobraní na milosť. Či uveria ich prianiam a doprajú
im, aby sa vyplnili.
- Cítim to... – zašepkala Emma so stále
zažmúrenými očami, ktorá ako prvá pocítila, že jej kdesi medzi lopatkami rastú
krídla.
- Je
to úžasný pocit, všakže...môcť sa zas vrátiť do čias detstva...odpovedal jej
Rumpel a bol by sa rozcítil ešte viac, keby jeho slzné kanáliky neboli
stále vyschnuté.
- Otec...- zašepkal Baelfire.
Až teraz mu začali do vnútra stekať tie pravé
slzy. Jeho syn, bol aspoň na chvíľu opäť malým chlapcom.
Stisol mu ruku silnejšie.
- Veď je to môj kôň...môj najdrahší
spoločník...Letíme opäť spolu ...- rozosmiala sa Regina.
Iba Hook mlčal. Krídla za jeho chrbtom
mávali, ale on bol smutný.
Podlaha pod ich nohami sa zatriasla. Loď
začala stúpať. Vyššie...vyššie...vyššie.
Potom nimi trhlo, takmer spadli.
Až vtedy otvorili oči.
Okolo lode sa motal vietor a unášal ich
vdiaľ.
Dolu mizol úplne zničený Začarovaný les.
- Dokázali sme to...- zašepkal
Rumpelstiltskin a nechal si vietor zapierať sa mu do tváre
a čechrať vlasy, vydúvať košeľu...
domiceli
kridla? wow :) pekné. letíme do storybrooku :) juchuuuu :) tesim sa na dalsiu :D pjekné! :)
OdpovedaťOdstrániťPozor.Imaginárne krídla...nie skutočné...Išlo len o pocit. A zároveň pokus o "logické" vysvetlenie, prečo je Jolly Roger najrýchlejšia loď sveta...Taký návrat do jej kolísky...:-) Môj vlastný...našťastie sa fantázii medze nekladú a vo vlastnom fanfiku už vôbec nie....:-)
Odstrániťtie opisy sú neskutočné!:) klobúk dolu, naozaj, je to super:) a už budú doma, konečne!:) teda aspoň dúfam:)
OdpovedaťOdstrániť