Mr. GOLD Obchodné tajomstvá X., kapitola 103, MANTINELY

Obchodné tajomstvá X

kapitola 103

Mantinely

   Nervózne premeriaval chodbu pred ordináciou. Rešpektoval prianie Belly, že sa s lekárom chce porozprávať najskôr osamote. Mohol by tajne načúvať, dokonca byť aj prítomný v inom skupenstve, ale pochopil, že vzťah medzi dvoma ľuďmi by mal byť založený na dôvere, tak sa po dlhých rokoch úskokov a podrazov učil byť tolerantný, robiť kompromisy a veriť.

   Veriť Kráske nebol  žiadny problém...Ostatným zatiaľ neveril a ani nedúfal, že niekedy bude...

  - Som tak rád, že vás zas vidím, pán Gold ! – rozľahlo sa chodbou.

  - Mrzí ma, že nemôžem povedať aj ja to isté...- sňal si Gold slnečné okuliare a otočil sa na päte  k dobráckemu Archiemu Hopperovi.

  Miloval teatrálnosť a predstaviť si starého dobrého Cvrčka s otvorenými ústami a vypleštenými očami za pritesným rámom na okuliare nebol veľký problém. Dokonca do obrázku dotvoril aj pot na čele a pri korienkoch vlasov, keď divák videl čierne diery v očných oblúkoch.

  - To... je... nejaký váš krutý kanadský žartík, však ? – skúsil úprimne vystrašený Archie.

  - Ani kanadský, ani anglický, aj keď s istotou neviem, odkiaľ pochádzali predkovia našej milej Reginy a jej mamičky Cory – nasadil si znovu okuliare na znak toho, že rozhovor skončil, otočil sa a pokračoval v „prechádzke“. Tri kroky tam a tri späť.

  - Nechcel som sa vás dotknúť...- zahabkal doktor.

  - ...ale budete musieť ! Potrebujem totiž nájsť toalety a moja vychádzková palica nemá GPS! – uškrnul sa.

  - Ak chcete, zoženiem vám bielu...- ponúkol sa priveľmi snaživý dobrák.

  -  Viete, kde potom skončí ?!... – zaškľabil sa Gold. - Ak ste na dejepise pri téme o stredoveku dávali pozor, tak obete umierali aj niekoľko dní, kým im tým otvorom prešla celým telom, cez všetky vnútornosti a orgány a vyšla niekde pod kľúčnou kosťou ! – potľapkal Archieho po pleci takmer ho zaraziac do zeme. - Vy ma naozaj chcete všetci donútiť, aby som sa vrátil k starým dobrým praktikám ?! – zahučal mu ešte rovno do tváre.

  Dvere na ordinácii sa otvorili a svetlo prsklo na oboch mužov.

  - Deje sa niečo, kolega ? – usmial sa Dr. Whale na Archieho.

  - Iba sme tu, s naším milým pánom cvokárom, skonzultovávali určité patologické zmeny v organizme pri použití istých, povedzme, účinných liečebných prostriedkov z medicíny našich prapredkov. – odpovedal namiesto opýtaného s veľkým úsmevom Gold, stále nešetrne potľapkávajúci úbohého psychiatra po pleci.

  Bella nervózne zaklopkala opätkami.

  - Poďme, srdiečko. Tu už naozaj nemáme, čo robiť. Porúčam sa, páni. – vystrel ruku k Belle a zavesiac sa jej o rameno ponáhľal sa rýchlo preč.

   Nemocničný smrad mu už liezol krkom a fóbia z týchto priestorov narastala geometrickým radom.

  - Ten sa asi nikdy nezmení. – usmial sa Whale s rukami prekríženými na prsiach.

  - Chcel...chcel ma napichnúť na kôl...cez...cez... – pomaly sa spamätával Hopper.

  - Cez riť ? – dokončil Whale, priklapol mu sánku a potom aj dvere pred nosom.  S otvorenými ústami pôsobil dosť dementne. 

  Nemocnica bola dávno za nimi a predsa ani jeden z nich nezačínal rozhovor.

  Gold nevydržal, zastal a začal ako prvý.

  - Mal som pravdu... Však ?... Žiadna veda nikdy nedokáže nahradiť mágiu ! ...Ale ja som v podstate rád, že mám túto trápnu procedúru už za sebou...dúfam, že si spokojná a môžeme ďalej pokojne žiť v našom malom útulnom domčeku za mestom... Upravíme trošku interiér aj exteriér a nebude nám nič chýbať...vskutku nič ! ...- vytriasal zo seba útržky, ale nervozita, s ktorou to hovoril, dávala jasne najavo, že nie je vonkoncom zmierený s výsledkom.

  Vzala mu pokojne hlavu do dlaní. Vytrhol sa. Urobila to zas.

  - Upokoj sa, láska. – zašepkala. – Očná chirurgia napreduje míľovými krokmi a dnes už transplantácia očí nie je žiaden problém. Stačí, aby darca... – vysvetľovala.

  - Nechcem sa na teba dívať cudzími očami !... zaprotestoval nahlas. -  Chcem svoje vlastné ! Chcem ...vidieť, aká si krásna !... Ako sa na mňa usmievaš... ako ráno otváraš okná na našej spálni a slnko ti presvecuje moju košeľu... Chcem vidieť, ako v tebe rastú moje... naše deti a chcem byť prvý, čo ich aj uvidí !... Chcem !... – sťažka sa nadýchol a znova si vytrhol tvár z jej mäkkých dlaní a otočil ju kdesi hore, k oblohe kývajúc ňou záporne do strán.

  - Aj budeš, ver mi. – odpovedala mu napodiv pevne a rázne. – Len musím čosi zariadiť... Buď trpezlivý a dôveruj mi, prosím... – oprela sa o neho a prinútila ho vykročiť.

domiceli