Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 54. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

54. kapitola

 

      Šumenie fontány súperilo s kvapkami dopadajúcimi na fóliovú strechu letnej terasy. Zaťažkávajúca skúška. Ešte hodina intenzívneho lejaku a čašníci vyzbrojení portvišom, držiac ho za rúčku, natrčený ako kópiu dohora, budú s námahou dvíhať preliačené obliny a spúšťať vodopády nazbieranej vody vedľa pre zákazníkov vyhradeného priestoru. Aj tak ich pri tom manévri celých ošpliechajú. Daň za sedenie vonku...

   Mechanicky kývala rúčkou nového kočíka zaparkovaného vedľa jej plastovej tonetky, nohy pri členkoch prekrížené, odložené elegantne trochu bokom, pohľad upretý kdesi von medzi kvapky. Líca mala ešte stále počmárané mokrými prúžkami pramienkov vlasov. Nedobehli pod strechu včas. Mali toho veľa, čo potrebovalo rýchlo skryť. 

  Chvíľu ju pozoroval v tomto pokojnom, takmer podriemkávajúcom móde, ale všimnúc si husiu kožu na holých ramenách, pohrabal sa v jednej z tašiek, ktorými bol pod stolíkom obložený a vydoloval z nej šatku, v ktorej včera priniesla malého a dnes zas vyniesla von, kým nekúpili kočík.

  - Ďakujem... – pridržala si jeho ruky na pleciach, čo jej zahaľoval a priložila k jednej z nich stále mokré líce. – Pre malého trochu zabúdam na seba... – ospravedlnila svoju únavu.

  - Ja nezabúdam. Ani trochu... – roznežnil sa slovne, ale predstavil si tú hrôzu, keď mu nachladne, bude prskať, sopliť a všetko okolo toho, ako v časoch jej alergií, čo ju vytáčali do nepríčetnosti z bezmocnosti ich ovládať a on sa mohol len mlčky prizerať, aj to len vtedy, keď vyhodnotila svoju tvár, ako pozerania hodnú.  Jedine to horúce telo by prijal, ak by ono prijalo to jeho... Prihorúce sny.

  - Tu sú vaše horúce maliny, ...ale upozorňujem dopredu, že je v nich trochu toho alkoholu, ako recept káže, neviem, či ste si to takto priali... – pozrela na ženu vedľa kočíka úslužná postaršia čašníčka.

  Zdvihla hlavu, usmiala sa.

  - Nebojte sa, som zodpovedná matka. Nekojím. Žiaľ, nevyšlo to... – trochu sklamane nazrela do kočíka, kde spokojne odfukoval Gideon.

  - To je mi ľúto, ale poviem vám, vám nemusí byť. Nemáte vôbec čo banovať. Nie je to zas žiadna slasť, ako sa nám snažia všade vsúkavať do hláv. Mne prvý syn tak dokmásal bradavky, až som chytila zápal. Tá bolesť. Prsiská som mala naliate ako balóny, tiekol z nich taký sliz mazľavý, pálilo to, bolelo ako šľak a malý to nechcel piť... A viete, čo mi odporučila lekárka? Že najlepšie bude, ak to  malý vyťahá. Tak som mu nedala umelé mlieko, ani čaju, nechala som, nech ťahá. Si hladný, ťahaj! A ten chudák ťahááál, pišťal, pľul, lebo to bol hnis, ten zápal, to nechutilo asi bohvieako. A mňa to bolelóóó,  až mi slzy tiekli od tej bolesti... Ale zabralo to. Predstavte si! Vytiahol mi ten zápal z tela. Potom už bolo dobre. Cha! Až kým mu nevyšli zuby. Dohryzené bradavky sú aká bolesť?! Nikdy viac! Buďte rada, že sa tomu vyhnete. Ani prsníky vám nepoovísajú ako mne. – vypla sa, ale z plnej podprsenky pod vskutku napnutou blúzkou nebolo vidno, v akom sú stave.

  Belle mykalo ústami, súcitne jej prikyvovala, on hľadel s hrôzou na ženu s jej príšernými spomienkami. Radšej siahol po horúcom nápoji. Prvý hlt mu chutil... ako hnis. S nechuťou ho položil späť na tanierik, nech sa tam odparuje bez návštevy jeho úst.

  Radšej sa pozeral na ňu, ako s prižmúrenými očami naberá do nozdier vôňu malín a asi rumu a usmieva sa pri tom.

  - Zvážnel si. – nahla sa viac k nemu. – Predstavoval si si ma s prsiami pod pupok? Aj to raz bude, telo a starnutie sú predsa prirodzené. – štrngla si s jeho pohárom a schuti nabrala nápoj do úst, až sa jej v lícach urobili bubliny ako škrečkovi.

  - Človek obviní druhého len z toho, čoho je sám schopný. – vrátil jej aj s úrokmi štrngnutie, ale neodpil si. Prešla ho chuť na čokoľvek tekuté po tých strašidelných storkách o kojení. – Ty si ma predstavuješ ako... o pár rokov? Respektíve, si zhrozená, ako vyzerám teraz, po tom, čo si ma roky nevidela? – vypol sa, ale sebavedomie ho opúšťalo rýchlejšie ako unikala para z čaju.

  Zošpúlila pery a zamračila sa, aby ho trochu naštvala. Aj sa zatvárila, že si ho premeriava od hlavy po... pás, lebo zvyšok bol schovaný pod malým stolíkom. Odložila dopitý pohár a prekryla mu zložené ruky svojimi. Boli od šálky horúce.

  - Milujem ťa, Adam Gold. Takého, aký si. Aký si bol. Aj aký budeš. Si mojou istotou v tomto čudnom svete, ktorému prestávam občas rozumieť a si mojím denno-denným prekvapením, ktorý môj bláznivý život robí úžasným a naplneným až po okraj. Občas sa pýtam, čím si to všetko zaslúžim. Čím si zaslúžim muža ako si ty... Neviem, čo by som bola bez teba... – pritisla útle prsty o jeho veľké ruky, akoby ho v ich malom deravom hniezde chcela celého objať na jeden mocný dotyk. Lebo sa rozochveli.

  Nikdy nepočul krajšie vyznanie. Kedy si ty počul vôbec nejaké vyznanie?! Dojatý bol ochotný... aj vypiť tú prečarovanú žbrndu. Ale to by musel vytiahnuť ruky spod tých jej. A to nikdy nemieni urobiť. Alebo ich vymení a radšej oblapne tie jej svojimi. A nevypustí. 

  Jednu z nich si nenápadne uvoľnila sama, siahla po jeho nápoji a vypila mu ho. Do dna.

  - Asi sa pocikám! – doložila romanticky, oslobodila aj druhú ruku, odgrgla si do nej, ospravedlnila sa žmurknutím a vykročila hľadať toalety.

  Sledoval, ako si šatkou márne prekrýva hlavu, balansujúc ňou ako krídlami rogala a  uteká na druhú stranu ulice, preskakujúc iba každú druhú mláku. Terasa nemala vlastné wecká. Sídlila vedľa verejných toaliet a tie boli... pomerne blízko. Ale v daždi – nekonečne ďaleko.

  - To som zvedavý, do čoho si ťa poutieram... – povzdychol polohlasom.

  - Vzadu máme staré obrusy, ak chcete, jeden vám požičiam. – vypočula si ho čašníčka a podľa hesla: „Náš zákazník, náš pán“ sa aj ponúkla, nalievajúc zvrchu spenené mlieko do nápoja nejakému zákazníkovi. Mlieko niééé...

  Skúsil sa na ňu usmiať, ale nevydalo. 

 

 

Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 53. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

53. kapitola

 

     Opatrne zatváral dvojité dvere na skrini. Pritlačil ich všetkými desiatimi prstami naraz, poriadnejšie pritlačil, odtiahol ich. Odtlačky brušiek boli ako pečate. Presne tak to cítil. Tieto zvršky asi dostanú  doživotný zákaz vychádzok. Stačilo pár hodín na prehodnotenie a celé mu to prišlo smiešne. Emma má pravdu, šaty síce robia človeka, ale s vekom to nemá nič. A on nemá čas starnúť, musí ešte...

   Musí ešte napchať prepotené veci z posilky do práčky a rýchlo zabudnúť na dnešný deň... Áno, áno, a nezabúdať na žalúdok. Po tej zelenej pod zubami vŕzgajúcej  hávedi, čo skúsil jesť namiesto obeda, si zaslúži odmenu za statočnosť. Ale takto podvečer už mu nikto plnohodnotnú stravu neprinesie.

    Z kuchýň naokolo, čo s tým nemajú problém, zvolil čínsku reštiku. Je jedno čo, ale hlavne, nech je toho dosť, pokojne aj dupľu nech rovno pribalia a nech to na prvý pohľad iba vyzerá zdravo. Keď už sa dnes toľko napotil, nezotrie to jedným šmahom. Ranný dobrý pocit mu za to stojí.  Aj zabehať si pôjde znova. Dobre, beh nie, rýchla prechádzka bude stačiť. Cieľ si do rána premyslí. Uzavrel všetko rýchlo a pedantne ako vždy. Dokonca mal aj motivačné motto, veľkomyselné. Lepšie, než chytať druhý dych, bude nechytiť druhý infarkt. Skontroloval odtlačky a s úsmevom vykráčal zo spálne. Radšej sa neotáčal. Postlaná polovička postele ho iritovala. Možno dnes skúsi spať na jej strane... To si skúšal minule, ale nefungovalo to, pamätáš? Opakovanie je matkou múdrosti a on sa ešte celkom múdry byť necíti. Aj to mu Emma hlesla rovno ako päsť medzi oči. 

  Započúval sa. Bubon práčky sa krútil, ale toto bolo iné klopkanie. Ahá, ide večera! Dnes si dali na čas. Usmial sa na farebné veci plné rýchlo sa tvoriacich bubliniek a predstavil si čosi podobne krikľavé aj na tanieri. Tak inak, v škatuľkách. Cestou ešte vybral bankovku z peňaženky, trhol dverami a natrčil ju pred seba. A zasa stiahol späť.

  - Belle! -

  Žmurkala na peniaze natrčené pred tvárou.

  - Videl si ma vystupovať z taxíka? Pod domom? ...je mi to trápne, ale naozaj ho treba vyplatiť, a ja... – zahabkala, vytiahla ramená a otrčila prázdne dlane.

  - Belle! –

  Na viac sa slovne nezmohol. Bankovka jej zašušťala pri uchu, ako jej vnoril obe ruky do vlasov a pritiahol si jej tvár k svojej. Pery už vedeli načo. Ruky chceli pokračovať do plnohodnotného objatia, ale...

  - ... to...to vzadu, to je dieťa?! V tej plachte? Prilepené o tvoj chrbát?! – odtiahol sa a zas pritiahol a pozrel jej cez plece.

  Gideonko, ktorému zo šatky trčala len guľatá malá hlava a kúsok rúčky, si cucal palec a zvedavo sa obzeral po kúsku sveta, čo mu priviazanie o mamu umožňovalo.

  Tá si už vpredu rozväzovala veľký uzol a obratne presúvala malého smerom dopredu a do náručia. Spokojný pokračoval v nastavenom móde. Nové veci ho zaujímali viac, ako level plaču, ktorý vyskúša možno o chvíľku. Keď už nebude, čo obzerať. Navyše mama je tu a on ako sasanka stále prilepený o ňu. Stále nie. Čo to?! Čo to?! Prečo ma od seba odliepa? Boli sme tak krásne spoločne spotení, zlepení...

  - Prosím, podrž mi ho, idem vyplatiť ten taxík. Ak dovolíš..., – dlho neváhala, natlačila mu dieťa do náručia aj s metrami látky, v ktorej bolo zamotané, potom sa v nich zas pohrabala, aby našla bankovku, čo mal v dlani a vyprevádzaná začínajúcim pomrnkávaním, vytrielila dolu po schodoch.

  Díval sa za ňou ako za zjavením a nebyť metajúceho sa balíčka v náručí, aj uverí tomu, že mu prišla dať bozk na dobrú noc a zas zmizla. To by sa mu nepáčilo rovnako, ako škriatkovi v jeho náručí. Konečne ho zobral na milosť. Zadíval sa na neho. Asi priveľmi svojsky, profesorsky prísne...

  Zvraštená tvárička dávala najavo, že toto teda nie! Na neho sa ľudia dívajú inak. To si vyprosuje! Zrkadlenie spôsobilo, že tá jeho o chvíľu vyzerala podobne. Ale nemôže sa rovnako rozrevať. On je dospelák!

  Našťastie ju počul, ako sa vracia. Dokonca so škatuľkami, čo puchom ovládli chodbu.

   - ...taký mladý mi toto strčil do rúk, ale... nemala som ho čím už vyplatiť, vraj sa máš zastaviť zajtra... Ani netušíš, ako si mi ulahodil! Ty musíš byť čarodejník, alebo moja dobrá víla, už ani nevidím od hladu... - privoniavala si k škatuľkám a snažila sa predstaviť si, čo mu tak asi dnes kompletne zje.

   Vplávala do bytu a odnášala „nákup“ rovno do kuchyne. Nohou pribuchol vchodové dvere a odnášal si svoj „nákup“ jej smerom. Očividne bola už na rev naučená. Musí sa jej spýtať, ako rýchlo sa vybuduje takáto imunita. Ale zatiaľ hrdinsky mlčal.

  Otočila sa k nemu. Presne, tento nádherný úsmev a pohľad mu chýbal. Čo tam potom, že momentálne smeruje k tomu uvrieskanému škriatkovi, iste dvihne oči a pridelí jeden aj jemu. Možno aj dva.

  - Predstavovala som si, že to bude menej... no, ukričané. Ale, to sa poddá, – natiahla k nemu paže a odbremenila ho.

  Byt po chvíľke jej žvatlavého, zrejme dohovárania epicentru výbuchu, stíchol. Až teraz mu venovala pohľad, aj úsmev. 

  Ako rád by ju v tomto momente stisol v náručí, ako rád... Ako? Sú dvaja... Zneistel.

  - Asi sa chceš spýtať, čo tu vôbec robím. Teda, dúfam, že neprichádzam nevhod a to jedlo, lebo ho je dosť, nie je pre nejakú tú nezvanú, teda pozvanú návštevu,  - zaváhala a natočila hlavu bokom, ale upokojila sa, vidiac, ako záporne kýva hlavou a tvár má mäkkú a zvlnenú dojatím, ako... ako vždy, keď sa díva na ňu. No, okrem toho extempóre pred odchodom...

  - Belle!... Ty si sa vrátila?... Ku mne? – zopakoval si preventívne základné body práve skenovaného obrázka v jeho kuchyni.

  - Je to trochu zložitejšie, - prehodila si malého na druhú stranu a zasa späť a chvíľku sa mu povenovala zas nejakým šušľaním a grimasami. Odobril jej to prazvláštnym škrekotom, čo chcel byť asi smiech. – Vieš, nespomenula som si, ale po tom prečítaní, ... som sa cítila, že si to všetko viem dokonale predstaviť, ako sa to celé stalo, lenže... to nestačí. Preberám zrazu zodpovednosť za malého, hoci... -  akoby s ľútosťou pozrela na dieťa a pomykala plecami aj perami. – ...je to zvláštne byť matkou a nevedieť o tom na sto percent, teda necítiť to, teda... ja ani neviem, čo by som, popravde, mala cítiť... – zosmutnela.

  Pozrela na neho, či ju pochopí aj bez slov. Zatiaľ sa díval stále rovnako, to jej stačilo. Tak pokračovala.

  - Dohodli sme sa s Adamom, že si malého vezmem k sebe a skúsim si vytvoriť puto... najskôr s ním, s Gideonkom... – zahryzla si do pery, či ho práve nevytočila a rovno ju nevyhodí von zatvorenými dverami.

  Pristúpil k nej bližšie, kvokol si a striedavo sa dotýkal jej a malého. Len tak opatrne, akoby si slepec vpisoval do povedomia objekty, čo mu zrazu osídlili priestor. Hladkal ich bruškami prstov, opakom ruky, pohľadom...

  Neustála to. Rozplakala sa. Pritisla si malého k sebe a oboch opačným smerom, zas k nemu.

  - Prepáč mi to, prepáč... ja neviem, čo vlastne chcem. Neviem, čo môžem chcieť, čo musím, čo smiem, čo...  Ja som si myslela, že ku šťastiu mi stačí, že mám teba, ale... je tu tento maličký. A je môj. A ja nemôžem... nemôžem sa tváriť, že sa nič nestalo, keď sa stalo a... však mi to prepáčiš. To všetko, čo sa stalo. Však?!  – vzlykala. A malý sa zas rozreval.

  Vstal. Zvážnel. Treba poriešiť veľa vecí. Lebo, ako vidí, veľa vecí si so sebou nenesie. Najskôr malé oriešky, čím nemyslel Gideona, a potom ju, ako veľký oriešok. Na to bude ešte času dosť. Nedúfal, predsavzal si to.

  - Pripravím kúpeľ. Pre teba, aj pre malého. Kúpavajú sa takého malé...deti... denne, či?! A potom poriešime, kam ho uložíme. Nuž, môže byť v spálni, manželská posteľ, ...posteľ je dosť veľká, alebo ho dáme do koša. Na bielizeň... som myslel. Je veľký, ak ho vytunujeme dekami, na dnes by to mohlo stačiť. Ty sa skús najesť... – organizoval a díval sa, ako nerozumie ničomu, aká je zmätená a vyplašená, aká zas celá nesvoja a vyvedená z rovnováhy, ktorú si iste budovala celú cestu sem a zosypala sa jej ako domček z karát ešte pred vchodovými dverami. To nič, je tu predsa on...

   Nadýchol sa zhlboka. Musí chytiť druhý dych! Nie, infarkt nie! Belle ho potrebuje! A on potrebuje ju! A aj ten malý  potrebuje ju... A... Adam, vieš sa deliť?

Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 52. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

52. kapitola

 

     Nepanikárila. To len tak vyzeralo, keby sa  niekto zvonka díval, ako zúfalo otvára jednu skrinku za druhou, nekoordinovane sa točí v malej kuchynke, mrmle si pod nos, kontroluje dianie na sporáku, v dreze, pod rukami. Zbežne si lustrovala otcov včerajší nákup a jednotlivé suroviny jej nezapadali do miest, kde by mali byť. A kde ich teraz hľadala. Nebude sa ho pýtať, či je voda z vodovodu pitná a do akej miery sedenia na wecku, mlieko Gideonkovi aj tak spraví z kúpenej dojčenskej. Na sto percent otec kúpil aj tú! Heuréka! Skrinka vyplavila ružovú plastovú fľašu s fotkou spokojného dieťatka na obale! Pozor, Belle, ostražitosť je na mieste. Zadná časť skrinky. To môže znamenať aj istú pozarúčnosť. Než pátrať po dátume na fľaške, najlepší degustátor bude jej vlastný jazyk. Čas beží. Zvolila dvojdecák a ixla ho, kým riskne nalievanie do fľašky pre malého.

  Pozoroval ju už hodnú chvíľku spoza dvier. Jej zmenená farba tváre sa mu nezdala, ani dokorán otvorené oči aj ústa. Ani to, ako sa zapiera o kuchynskú linku z jednej a o stoličku z druhej strany a stojí už takmer na špičkách.

  - Je ...ti niečo? Zabehlo ti? Prišlo ti zle? – skúšal opatrne, ale priblížiť sa bál. – Vyzeráš, akoby si práve uvidela všetkých svätých... -

  - ... aj dvoch navyše! – zachrčala a konečne dopadla na celú šľapu. Habkala rukou po dreze. Pochopil. Potrebuje sa rýchlo napiť.

  Trhol chladničkou a vytiahol z nej fľašu. Kým však pátral po poháriku, vytrhla mu ju z ruky a... napila sa. Plným dúškom.

  Tentokrát tu stál sám so zmenenou farbou, dokorán otvorenými očami aj ústami.

  - To... bola... vodka. Nie voda. Myslel som si, že... jeden malý štamprlíček by ti urobil dobre... – zakoktal sa a skúsil jej fľašku opatrne vytiahnuť z rúk  sondujúc, koľko z nej ubudlo. Dosť. Tak na prežehnanie sa pred svätým obrázkom inkvizičného výboru, ktorý dnes pribudne v ich chráme na návštevu...

  Cítila, ako sa jej pri korienkoch vlasov začal perliť pot. Cítila všeličo. Všelijako. Všelikde... v tele.

  On zacítil zhoreninu. Na sporáku niečo zvláštne zelené chytalo hnedasté okraje. Treba ratovať. Život je otázkou priorít. Belle je silné dievča, tú trochu alkoholu navyše znesie. A aspoň nebude pred sociálkou taká strojená, vystresovaná a napätá. Ale jedlo, je jedlo.

  Obsah na panvici však jeho chuťové bunky priveľmi neoslovil.

  - Zlatko... ja oceňujem tvoju snahu pripraviť nám... niečo na zjedenie. To je také milé... od teba. Vieš, ale... jedna vec sú raňajky v tráve, to je romantické, ale... tráva v raňajkách? – ukázal zhrozený vareškou na zelenajúce sa slizké slíže  v panvici.

  - Pra... praženica s medvedím cesnakom! – vypľula ponuku a zvyšok čudne chutiacich slín do drezu. Radšej zatvoril oči. Ale jesť to nebude ani poslepiačky.

  - Nuž, pokiaľ viem, medvedí cesnak rastie skoro na jar a my už máme... skoro leto. Obávam sa, že to, čo si natrhala pred chalupou, nebude... teda bude... teda... Prepáč, som mäsožravec a na tieto zdravé veci ma nenahovoríš. Nech by som aj vedel, čo to je. Nemáš ešte jednu tatranku? – skúsil opatrne, vediac pridobre, že kráča po tenkom ľade.

  Netrápilo ju, že omrmal jej raňajkovú ponuku, mala iný problém. Ukázala naň prstom. Trochu bokom, ale pochopil, že mieriť mienila na fľašku s dojčenskou vodou.

  - Jasné, potrebuješ zapiť moju... vodku. Len, prosím, nechaj aj niečo malému, už tam toho veľa... nie je...  – pohrkal ružovou fľaškou. Okolo hladiny sa spravila pekná retiazka. To sa mu nezdá, detské vody nebývajú mineralizované, ani na spôsob sódy. Privoňal si. Spomalene odtiahol hlavu. Spomalene pozrel na Belle. A zas na fľašku. A zas na Belle. Už vie, prečo si drží ústa oboma dlaňami naraz a zas púli oči. Presne vedel, čo drží v rukách. Monikinu tajnú zásobu... domáceho. Vždy tušil, že na niečom tá ženská fičí, lebo mávala výkyvy nálad, ale nikdy nič nenašiel. Koho by napadlo, že to bude skladovať v dojčenskej fľaši. Očividne Belle je lepšia hľadačka... pokladov.

  - Poklad, ty si... prečo si to pila?! – nešťastne sa pozrel jej smerom. Aj keď mal problém ho zamerať.

  Trochu manévrovala s telom v snahe zachovať stabilitu.

  - Prečo som to pila?! Prečo...?!  Lebo to bolo tekuté! Keby... to bolo pevné... tak by som to hrýzla! – vyprskla naštvane.

  Posledné zvyšky mozgových buniek oboch prijali, čo sa vlastne práve stalo. Toto nedopadne dobre!

  Na dvere dopadli prvé údery klopkadlom. V hlave jej odbíjalo trištvrte na prúser. A to ju ešte napadlo ísť otvárať, lebo horúčava a smrad v kuchyni si pýtali čerstvý vzduch.

  Dvojica tetušiek na ľavoboku vchodových dvier s naklonenými hlavami v rovnakom smere sa súcitne dívala, ako hostiteľka zvracia do smetného koša pri vchode. Náhle nimi trhlo a vystrelilo ich do pozoru. Z koša s mraučaním vyletela ovracaná mačka. Belle si utierala ústa a nechápavo sa dívala  za upaľujúcim zvieratkom, čo mizlo vdiaľ.

  - Doriti! ...a teba som kedy zjedla?! – striaslo ju.

  Tety sa pozreli jedna na druhú a už-už vyťahovali zápisníčky, keď ich vyrušil pán domu so širokánskym úsmevom na perách, s takmer otvorenou náručou.

  - Ospravedlňujeme sa vám. Manželke prišlo trošku nevoľno. Mala priveľa trávy na raňajky... Medvedieho cesnaku som... myslel. – nešťastne pozrel jej smerom, ale... usmievala sa. S natrčenou dlaňou kráčala k... nemu. Lebo ju tiež mal natrčenú na pozdrav. Úprimne mu ňou potriasla.

  - Teší ma, ja som Belle a manžel má pravdu. Na medvedí cesnak už bude neskoro. Mali sme... trávu. Na raňajky. Hovoril si sám, že je to... tráva, však?! Viete, naša rodina sa ... snaží...to, oné... zdravo stravovať. Sa. – prikyvovala si výpovedi hlavou, hoci jej tento pohyb nerobil dobre. Ale, čo by jeden neučinil pre zachovanie dobrého prvého dojmu. Na tom predsa najviac záleží. A aj na druhom. Ovesila sa mu cez plece, poza krk a ruka jej vyšla na druhej strane bezvládne ovisnutá. Skoro ho priškrtila. Nech vidia, že im to klape. Ona nevidí, ale bez jeho pomoci sa nedostane do domu. Netuší, ako vyzerajú dvere ani, či ich táto pajta vôbec niekde má.

  Tety prekročili prah. Zatvorila za nimi, ovaliac sa o dvere celou svojou váhou. Nešlo to ubrzdiť. Chcel ju tam nechať opretú a zachraňovať, čo sa ešte dá, ale neriskol to, opatrne ju voviedol dnu a usadil na gauč. Bola mu za to povďačná. Aj by mu poďakovala, ale začalo sa jej štikútať. Hlasno.

  - Sme zo sociálnej kurately, naša návšteva bola vopred ohlásená. Rady by sme si najskôr overili základné údaje. Mená, adresu... - začala teta naučené frázy v rýchlom móde a náhle spomalila zmerčiac, zvláštne pohyby na gauči. - Nuž, pani manželka sa nám už ráčila predstaviť... – zatiahla s trochou neskrývanej irónie druhá z príchodzích a zadívala sa tiež na gauč, kde si pani domu zrejme híkaním počítala prsty na rukách. Tú, ktorá vyhrala, vyšším počtom prítomných prstov, zacvakla o nos, nafúkla líca a zadržala dych, zosúvajúc sa z gauča ako pod hladinu.  Pod gauč.  – Vaše celé ctené meno, vás poprosím... – otočila sa pani radšej k nemu.

  Prv než stihol nadiktovať čokoľvek, Belle prestala štikútka a šťastná zo zistenia, štverajúca sa z koberca, doplnila za neho.

  - Je to Ježiš! On totiž ...dokáže premeniť ...výplatu na víno! Aj na vodku... – vytrčila obe ruky nad hlavu so šťastným úsmevom, že ich dokáže ovládať. Alebo ony ovládajú ju?

  Jedna z tiet sa nahla k nemu, takmer k uchu. Jej silno prelakované vlny ho šimorili na sluchách. Dych ho neoslovil, ani ona jeho menom, hoci všetky údaje mali v papieroch, len si to všetko overovali,  zrejme nechcela byť impertinentná, kým jej očividný fakt nepotvrdí.

  - ...vaša žena pila? – spýtala sa súcitne.

  - Kdeže, moja žena nepije! Nikdy! – položil si ruku na srdce.

  - Nepila som. Iba som... degu... degu... osmák degu, to je taká veľká myš s milučkou fifinkou na konci chvostíka... degu... dugustovala som! Najprv z jednej fľašky... to bolo... ostrééé, potom mi podal druhú... fľašku... to bolo ešte ostrejšieéé! A potom... Potom som vyvracala mačku. Miláčik, my chováme mačky? A... žerieme ich?! – usmiala sa na pána domu.

  Pánovi domu do smiechu nebolo.

  Ani po tom, keď videl, ako sa na niekoľký pokus postavila a namierila si to... niekam. Cestou vrazila do neho.

  - Prepáč, prepáč, ...kamoško... nehnevaj sa. Nehnevaj sa! Ale hľadám... dieťa. – vyšlo z nej, prilepenej lícom o neho, so zbožne vyvrátenými očami, že jedine on jej môže pomôcť.

  Nedívajúc sa na ňu, ale na zhrozené výrazy návštevy, ju opatrne odtiahol, potľapkal po útlom pleci a zašepkal rovnako bezmocne.

  - Nehnevám sa... Hľadaj! – natočil ju radšej opačným smerom, než kde bol kočík.

  Malý Gideonko všetko, ako zázrakom, zatiaľ prespal.

  Tety si zúrivo niečo zapisovali. Až kým sa neozval lomoz padajúcich vecí zo smeru, kde zmizla zámerne zle odnavigovaná žena.

  - Halóóó, nefunguje výťah! -

  Natočil tvár tiež smerom, odkiaľ sa ozval šramot a výkrik.

  - Stojíš v špajzi...zlatko... – nasucho preglgol. Už to nemôže byť horšie...

  Nepočítal s možnosťou, že vylezie odtiaľ, kde práve zapadla, omotaná pavučinami s preslovom, za ktorý by sa nehanbili ani tvorcovia OUAT.

  - Ja... ja sa cítim ako v rozprávke! Ozaj, ako v rozprávke! ...ja som bola kedysi princezná! Verte mi. Rozmaznaná princelozrnná! – vypla sa, odfúkla z nosa zvyšok pavučiny a votrela to do vlasov, akoby to bol závoj. Potom som blúdila lesom, blúdila... blúdila ...až som narazila na tohto tu! - ukázala na neho rozmykaným prstom akoby čarovala. - Martinka Klingáčika! Viete, on vie premeniť slanú...slanu...slamu na... na manželskú posteľ! Chcete to vidieť? Chcete, však! Ej, hor sa sveta proletári... k nám na povalu! – ťahala jednu z tiet smerom hore, na poschodie.

  Tá to už nevydržala.

  - Pitie alkoholu je cesta do pekla, pani! – vytrhla sa jej z ruky.

  Belle potriasla hlavou.

  - Cesta do pekla? Tak to som potom v zlom autobuse! – natočila sa k nemu, z očí jej sršali výčitky. – Vystupujem! Jeden spiatočný lístok... si prosím. – zdrapila ho za roztvorené okraje košele a pritiahla si ho bližšie. – Však ma tu nebudeš držať?! Však ma pustíš za mojou jedinou láskou,  ty môj malý paroháčik... tam domov! Pán profesor ma už čaká... – šúchala si nos o jeho prepotené tielko. Nemal šancu zareagovať. Inteligentne.

  Sociálna kurátorka si povzdychla. Pochopila, že pán domu to má asi ťažké. Len tak pre seba si povzdychla.

  - To sa stáva, že pijana potom opustí partner... -

  - Heeej? A koľko toho treba vypiť, aby ma tento tu opustil?! – ďobla mu päsťou do ramena.

 

 

  Ďobol jej päsťou do ramena. Nechtiac. Netušil, že tam bude sedieť a pozorovať ho už hodnú chvíľu.

  - Prepáč, nechcela som ťa budiť, mal si asi veľmi zlý sen. Stále si sa metal a krútil a nahlas vzdychal, ale tak... inak vzdychal, než... prepáč, prepáč, nechcela som tým nič naznačiť. Som rada, že už si hore. Pripravila som nám raňajky. Praženicu...s pažítkou. Natrhala som ju v záhrade pred domom. – usmiala sa, hoci on s hrôzou práve rozlepil viečka a rozfúkavali sa mu pred očami útržky sna.

  - Sociálka... – vyšlo z neho jediné slovo.

  - Máme ešte hodinu-dve, kým prídu. Neboj sa, Adam, všetko dobre dopadne... – žmurkla jeho smerom. 

   Ostrým nosom potiahol vôňu, čo sa niesla z kuchyne. Nijaká zhorenina. Raňajky... s jej úsmevom.  Život vie byť taký krásny.

  - Doriti, ty čo tu chceš?! - dvihol nohu do výšky, lebo pri vstávaní z gauča ňou zavadil o driemajúcu mačku. S jedovatým mraučaním vystrelila do kuchyne. Krásny život asi skončil. 

  Z kuchyne sa ozval krik a hrmot panvice, čo na dlážke tancovala svoj vykydnutý pogo tanec...

 

 

 

Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 51. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

51. kapitola

 

     Špagátik nenašiel. Nič pred krbom v bielo-ružových farbách jemne neplápolalo, ale drevo to všetko vzalo odhodlane na vlastné plecia a praskalo spokojné, že ho konečne naložili tam, kam patrilo a nemuselo len hniť narúbané, naskladané, opreté v štósoch o šopu. Navodzovanie pokojnej rodinnej atmosféry sa však nekonalo. Na to oheň v krbe bol prikrátky. Aj keď horúčavu rozhicoval  statočne. V rámci možností. On nemal žiadnu možnosť. Dnes bol zlým pastierom. Každú totiž prepásol...

   Keď mu pomáhala nakladať drevo do náručia, s každým polienkom dúfal, že si vypýta vstupenku na exkurziu do „ich“ stodoly. S každým polienkom, čo mu naložila, dúfala, že toto bude poslednýkrát, čo ju zneužíva na manuálnu prácu, ktorá jednoznačne patrí do kompetencie muža! Pozor, udržiavanie rodinného krbu bolo vždy pod hlavičkou sekcie: matriarchát. Ale nie nakladanie dreva a zapaľovanie ohňa! Aj keď... Zarazila sa. Ani vo sne by jej nenapadlo, že ju von vylákal preto, aby si spomenula na... Vzpriamila sa. Posledné poleno mu buchla na vrch zvyšných, až mu skoro vypadli.

  Nespomenula si. Nemala záujem hľadať práve tieto chýbajúce dieliky puzzle. Začne pekne od okrajov, najprv spraví rám a potom... potom sa uvidí! Či sa vôbec bude chcieť „uvidieť“. Žiadne ružové okuliare! A keby náááhodou, tak obe sklá prelepí leukoplastom! Kde by si ho tu chcela nájsť?

  Sedeli na gauči s metrovým rozostupom, s nohami vyloženými na stolíku, s ušami nastraženými ku kočíku pod schodmi, či sa z neho zas neozve siréna, ako pravidelne každú hodinu doteraz. Pán French vykúpil polku lekárne s drogériou, našťastie si v nich pamätali, čo za značku mlieka a plienok používajú v tejto chatrči pri lese. Už šli o tom legendy cez polku mestečka. To im vykŕkal obom, aj keď Belle ťahala za kratší koniec a veľa z viny za klebety nemala veľmi ako ovplyvniť.

  Pán French už bol dávno preč, Gideonko ukočíkovaný k spánku, s plným bruchom a už zrejme aj plienkou. Dajú mu ešte nejaký ten čas, kým si to uvedomí a začne sa domáhať nápravy.  Plnenie žalúdka si vyžaduje dane.

  - Čo budeme večerať? – poškrabkala sa na bruchu aj sama.

  - Chceš... teraz... jesť?!  Teraz?! Pred polnocou? ...budeš mať potom namiesto snov nočné mory... - skúsil sa vyhovoriť z nedostatku jedla pod touto strechou, lebo aj mlieko po malom, hoci predpokladal, že doň boli napúšťané všetky možné sliny, dopil tajne sám, predtým, ako vypláchol fľašku.

  - Ja v tej nočnej more žijem už od obeda! Ak si si nevšimol! Odkedy som prekročila prah tohto domu. Neviem si predstaviť, že by sa mi ešte niečo horšie mohlo zosnívať! – kývala záporne hlavou. – Rande s otrlou vyškerenou Monikou, vrieskajúce dieťa, prázdny dom, detto chladnička, „milá“ návšteva večne poučujúceho otca a nad tým všetkým visí hrozba zajtrajšej návštevy sociálky! – začala s vymenovávaním a čudovala sa, že s ničím priamo menovite nesúvisí jeho „maličkosť“. Nie, že by bol svetlým bodom v prúseroch, čo ju tu čakali a prefackovávali, ale snažil sa, to mu nemôže uprieť. Čo z toho, keď je...  nemožný! Nepoužiteľný! Ne...trep! Je to tvoj manžel a máš s ním dieťa! Nepočala si od radosti... Zrejme ste ho ani nesplodili pri vadení sa a zazeraní na seba. Zazrela na neho. Belle, prečo práve tento tu?! Tvoje spasiteľské sklony možno sú liečiteľné, dievča... Nočná mora!

  Kýval kladne hlavou. On si vedel predstaviť aj čosi oveľa horšie. Napríklad alergiu na alkohol! A vedel si predstaviť aj alternatívu, z ktorej by vstávali vlasy dupkom jej...

  - Presne viem, na čo myslíš! Stavíš sa?! – natrčila smerom k nemu pst, až sa zľakol, že uhádla myšlienky na  erotické reminiscencie s ním v jednej z hlavných úloh, podľa neho momentálne zaradené k jej najtemnejším nočným morám. – Ty očakávaš, že ja niečo uvarím! – otočila kormidlom a loď sa vydala iným smerom. Do neznáma. Zo srdca mu kameň čľupol do vody.

  - Neočakávam, lebo aj keby si variť vedela, tak, žiaľ, niet z čoho... – skonštatoval ticho.

  - Baví ťa ma stále urážať?  - ozvala sa po chvíľke ticha. Zdalo sa mu, že to znelo smutne. Nezdalo sa mu. Utrela si tajne slzu. Zamrzelo ho to. Natiahol k nej ruku, aby ju pohladkal, ale nedočiahol. Aj tak sa mykla, lenže ani ona už nemala kam ustúpiť. Gauč na jej strane končil.

   Vstala. Kráčala k dverám. Zľakol sa. Chce odísť?! Ohla sa k vaku a začala sa v ňom hrabať. Tváril sa, že netipuje, akú má dnes pod tou minusukňou spodnú bielizeň. Keď sa vyrovnala, uskočil ku krbu a dal sa vehementne do rozhrabávania. Iba, čo zadymil priestor. Povzdychla si. Odhalila jeho nekalú protištátnu podsukňovú činnosť. Nemusí ho ani spoznávať. Koniec-koncov, dočítala sa o tom...

  - Biele s ružovými bodkami! - s hrmotom dosadla späť na gauč, náhle sa spätila, obzrela, ale kočík sa nehýbal, tak neriešila, len pokračovala tichšie. - Ešte z predpotopných čias  strednej. Môj tatko nikdy nič nevyhadzuje. Tobôž bavlnené spodné prádlo. V najhoršom prípade s ním čistí vodovodné batérie. Ani o týchto nie som si istá, či už po tých rokoch, čo som ich nevidela a náhle objavila v zásuvke, nemali inú náplň... práce. – striasla sa predstavou, ako si obliekla niečo, s čím predtým pulírovali sprchovú hlavicu. Rýchlo zmeniť tému! -  Ale..., zaujímalo by ma, čo si spravil so všetkými mojimi vecami, čo... som tu už iste mala, potom... no, povedzme si to rovno! Po tom trápnom úteku z pôrodnice a päťtýždňovom trucovaní! – rozlomila z vaku vydolovanú, doteraz opatrne, aby nešuchotala, otváranú  tatranku na dve polovice. Tú menšiu mu podala.

  Opatrne po nej siahol. Opatrne sa usmial. Opatrne sa začal vyhovárať.

  - Netuším. Monika... to všetko niekde... neviem... – s chuťou zahryzol do čerstvej napolitánky. Dobre navarila. Veeeľmi dobre.

  - Mohla som si myslieť. Lenže, pochybujem, že sa s tým ťahala niekde k smetiakom v centre a sem smetiari predsa nechodia, či?! Takže... možno to len dala niekam do vriec a niekde, povedzme... uskladnila... – odlúpila vrchnú vrstvu oblátky a zubami zoškrabovala plnku. Z tohto sa nedá vyrásť... Hrozný pohľad. Chutný spôsob.

  Natlačil zvyšky večere do úst a vybehol von. Presne vedel, kde hľadať. Do tej stodoly na exkurziu predsa len mali ísť!

  Dožula. Nevracal sa. Malý spinkal. Oheň horel. Takmer romantický večer. Len chlad zvonku, z nezatvorených dvier, fúkal jej na nohy. Vytiahla ich k sebe na gauč. Natiahla sa za mobilom. Zmeškaný hovor z poobedia. Prezvoniť či neprezvoniť? Je pred polnocou, Belle. Neblázni. Maj rozum... Budem... teda nebudem vyšilovať a strápňovať sa. Budem sa správať rozumne. A hrdo! Ľútostivo hľadela na displej. Usmieval sa na ňu z fotky, o ktorej ani nevedel, že ju tajne spravila. Pohladila ho pohľadom a hranou palca.

  - Dobrú noc, láska moja... -

  Chalupou sa ozvalo nespokojné zamrnčanie. Z kočíka, aj odo dvier...

 

Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 50. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

50. kapitola

 

     Stáť pred zrkadlom a dolaďovať to, čo mal práve na sebe, nešlo. Aspoň z jeho strany nie. Už len pohľad na zostavu momentálne natiahnutú na tele mu vháňal hrôzu do očí. Nie, že by nikdy nič také nenosil... Nie! Nikdy nič takéto nenosil! Neformálne oblečenie kedysi vyzeralo úplne inak! Došľaka, ako to, že sa všetko tak rapídne rýchlo mení a jemu to zabudli  oznámiť včas, aby si zvykol, prijal to a zžil sa. S tým. Mykal  vecami, akoby mu vrastali do kože a on tomu musí stoj, čo stoj zabrániť. No, prosím, už to začína vyzerať lepšie. Rifľová bunda sa nosí asi celkom rozopnutá, svetlá, v tomto momente sa rovno v duchu prežehnal, košeľa nemusí byť zrejme vyžehlená a prvé dva gombíky pod krkom treba jednoznačne ignorovať.

  - Potrebujete väčšie či menšie číslo, pane? – ozvalo sa spred kabínky.

  Úslužná predavačka nič nenechávala na náhodu, tento tu dnes nakúpi aj to, čo nechce. Predsavzala si. Z toho bude mať ona potom profit. Stačí sa mu len trošku povenovať. Starší muži majú radi, ak sa im mladšie ženy venujú. Je to tak vo všetkých filmoch. Hoci, tento nevyzerá na filmového hrdinu...

  - Prepáčte, pane, nepočula som, mám priniesť iný model riflí? Potrebujete poradiť? - núkala.

  - Potrebujem kvalitnú košeľu, oblek a kravatu...- mrmlal si pomedzi zuby a pokúšal sa rozopnúť gombík na bunde, aby ju vôbec mohol vyzliecť. Nešlo to. Trhol závesom a natrčil predlaktie na predavačku. Tá tu však už stála presne s tým, čo si šeptom žiadal. Oblek, košeľa, kravata. Usmievala sa na zákazníka. Usmial sa nežne na jej výber tiež a následne sa zamračil. Potom prišli aj hromy a blesky.

  - Slečna! Už pri vstupe do predajne som vám jasne a dôrazne povedal, že si prajem niečo mladistvé, svieže, moderné, niečo, čo práve letí. Tak prečo mi tu ponúkate outfit ako pre starého vyžitého bonvivána, navyše vhodný  akurát tak do truhly?! – natrčil ukazovák na kvalitný oblek, akoby to bol nepriateľ číslo jedna.

  Smutne sa díval, ako sa „slečna“ cúvaním vzďaľuje s nepriateľom číslo dva  a tri. Zbohom kravata z hodvábu, zbohom kvalitná bavlnená košieľka... Smutne ustupujúcu armádu vyprevádzal.

  - Nepreháňaš to už? Tá chudera ťa odhadla úplne presne, je na to vyškolená. A ty si ju šmahom ruky, či skôr huby, strápnil ako malú. To ty sa správaš ako malé decko! Chytá ťa druhá puberta?! – prekrížila Ema, neformálne opretá o stĺp pred kabínkou ruky na prsiach a zagánila na muža, čo už nevie, čo so sebou. Zrejme.  – Dosť, že som ťa musela vytiahnuť z tej posilky, naozaj v poslednej minúte pred infarktom, a ešte aj toto? – ukázala na väčšinu sortimentu v predajni, očividne orientovanej na tínedžerov.

  - Nepreháňaj! Zavolal som ťa, aby si mi poradila, nie aby si mi tu robila kázeň! Do kostola som nemal v úmysle ísť vôbec! A s tou posilkou si to prehnala! Chcel som len sprostú obyčajnú permanentku a ten debil mi ponúkal dôchodcovskú zľavu! To bola do neba volajúca drzosť! – vyprskol a konečne sa mu podarilo vyrvať gombík z tesnej dierky. Zostal mu v rukách.

  Amen. Ema sotva zadržiavala úškrn. Prikročila a vyhrnula mu rukávy na bunde, potiahla trochu vyššie na predlaktie a natočila ho späť k zrkadlu.

  No, prosím, takto to vyzerá o trochu lepšie. Pochválil sa a hrdo dvihol bradu. Lepšie len spredu. Zboku trčí brucho? Nie, netrčí. Keď ho zatiahneš. Zapravíme košeľu do nohavíc, pritiahneme opasok...

  - Hmmm, super, peceň chleba s opaskom. – ohodnotila Ema a už sa zasmiala aj nahlas.

  - Čo?! Čo zas rýpeš?! Pevné svaly! Pozri! Tvrdé ako kameň! – pobúchal si po bruchu nad opaskom, pod ním si netrúfol, hoci si nie celkom správne vysvetlil prirovnanie tej drzej zmije, čo si ju povolal ako módnu konzultantku a o ktorej si naivne myslel, že je priateľka. A navyše priateľka jeho priateľky. A tá, ktorá mu bude vedieť dobre poradiť.

  Ema rozplietla zas zapletené ruky.

  - Rifle si kúp o dve čísla väčšie než je tvoja konfekčná veľkosť, drahý. Budú trochu visieť, ale bude to pôsobiť ležérne a uvoľnene. Potom toľko nemusíš zaťahovať opasok, tiež ho nechaj o jednu dve dierky voľnejší. To prekysnuté a vykysnuté nad ním a pod ním, je fakt trapas. Košeľa sa nezapravuje napnutá, tiež musí zostať voľná... Správne si pochopil, že vrchné dva gombíky sú lepšie rozopnuté... – nakukla mu poza ne a potiahla nosom tesne pri holej hrudi. – Áno, presne pre túto príležitosť... – žmurkla na neho. – Na parfumy si bol vždy macher, to sa musí nechať. – potľapkala ho po pleciach a vyhrnula trochu límec na bunde. – Ešte niečo, Adam Gold? Alebo sa budeme strápňovať ešte v ďalších prevádzkach, obchodoch a zariadeniach len preto, aby si navodil ilúziu, že si... večne mladý?! Je libo tesné slipy s obrázkami? Kotníkové ponožky? Zopár reťazí na krk? Nedáš si prepichnúť aj ucho? – už preháňala, ale o to viac rozprávala vážne.

  Pochopil. Plecia aj nálada mu klesli. Poznala ho príliš dobre, aby vyhodnotila jeho... márne úsilie.

  - Myslíš si o mne, že... -

  - ...to preháňaš! – doplnila a rukou naznačila chuderke predavačke, že s tou kopou lacných tričiek a podobných blbostí  si má dať odpich. Tu sa idú vážne zhovárať dvaja dospelí ľudia.

  - Uvedomuješ si, Adam Gold, že ťa miluje takého, aký si, však?! Chcela od teba Belle niekedy, aby si zmenil image? Zmenil štýl obliekania? Trapošil vo fitku a jedol len raw hlušiny?  Tak prečo to robíš?!  Ty v ňu... a jej lásku k tebe neveríš? – pozrela mu vážne do očí, či to stačí takto, alebo ho bude treba prefackať, opiť a prefackať, vynadať mu a prefackať...

  - Nechcem ju stratiť, Ema. Bojím sa, že... jej nemám čo ponúknuť. Už čo ponúknuť... Môj vek, môj zdravotný stav, môj pokafraný život a nulové vyhliadky... – motal sa pohľadom kade-tade, len aby jej nemusel pozerať priamo do tváre.

  Obávala sa, že sa tým fackám nevyhne. Toto predsa nie je on...Hej, pán profesor! Takéhoto ťa nespoznávam! Ty sa sťažuješ?! Ty máš mindráky? Depku?! Héééj! Treba zacrngať budíčkom.

 - Ako dlho sa už poznáme? Ja som nestratila pamäť a viem o tebe možno viac, ako Belle. Nie so všetkým, čo si popáchal vo svojom pohnutom živote súhlasím a som s tým stotožnená, ale ten život z teba spravil to, čím si! Adam Gold! Muža na pravom mieste. Muža, čo stojí na vlastných nohách a ide si priamo za tým, čo od života ešte chce. Muža, ktorý vie, čo je to milovať a práve preto tu nebude robiť tieto psie kúsky, ale zostane presne tým istým MUŽOM! Aj s tými presvitajúcimi šedinami, trochou vrások a mal by si trochu schudnúť, to nepopieram... – uštipla ho na boku, ale tukový vankúšik nenašla, čo ju dosť prekvapilo, preto radšej pokračovala v preslove, aby ju náhodou nenapadlo lustrovať ho ďalej. Bývalá policajtka sa nezaprie. - A viem celkom určite, že Belle to s tebou myslí, myslela a bude myslieť vážne stále rovnako. Ja osobne nechápem, čo na tebe vidí, ale drží ju to už poriadne dlho a keď ani rany, čo si jej uštedril, ju nepresvedčili, že má dať ruky od teba preč, tak to... je láska, Adam Gold! – usmiala sa jemne a spomenula si na muža, čo ju doma čaká s dvoma deckami zavesenými na krku. Aj to je láska.

  Neodpovedal, ale bol jej vďačný za každé jedno slovo.  Vedel, koho pozvať na konzultácie. Ema nikdy nesklame.  Dúfa, že ani neklame. No, trošku mu klame, ale účel svätí prostriedky.

  - Slečna, tie rifle o dve čísla väčšie. Ostatné beriem tak, ako mám na sebe. A ďakujem, boli ste naozaj, milá a profesionálna. Pochválim vás vedúcej. – kývol na predavačku.

  - Há? A čo ja?! Minula som celomesačnú dávku asertivity a empatie a mne nikto nepoďakuje?!  - natrčila prázdne dlane Ema.

  - Nie, teba pozývam rovno na panáka!  Budeš počítať, koľko nadržaných pubertiačok sa za mnou otočí, keď do baru napochodujem v tomto outfite. Ako za starých čias v Králičej nore. -  pomrvil sa pyšne. S trápnym tančekom.

  Emma sa zhrozila.

  - Čo z môjho preslovu ťa primälo k tejto reakcii, pán nevycválaný casanova?! – zvolala do zastretého závesu, odhodlaná predsa len fackať, lebo po dobrotky to asi nevyšlo.

  Odhrnul ho, aj keď ešte zďaleka nebol doobliekaný. A vôbec ho to netankovalo. Naťahoval si ponožku už kdesi do polovice lýtka.

  - To vieš, teba aj Belle mám zrejme na doživotie, už sa vás nezbavím. Nemôžem za to, aký som dokonalý a neodolateľný. Musím si ešte dobiť niekde batériu, reštartovať sa, chuti nabrať a... vymeniť olej. To hlavne! Nevieš, kde mám druhú ponožku?! Bez okuliarov nič neviem nájsť... alebo to bude Alzhaimerom? Moja prostata to už tiež dlhšie nevydrží... plienky som si v lekárni tento týždeň nebol vybrať... dočerta! ... a barlu som nechal v tej sprepadenej posilke! – zúfalo sa obzeral okolo seba držiac sa za kríže, čo mu nedovoľovali sa ohnúť hlbšie.  

  Úbohá predavačka hľadala, kam sa skryje.

  Ema bola doma. Konečne zas ON! Veľkohubý a prebudený! Vitaj späť starý pán profesor! ... To mu radšej nahlas nepovie. Slovo "starý" by mohlo aktivovať predchádzajúce nastavenia. 

   - Myslíš si, že keby si dám prepichnúť ucho, zlepší sa mi sluch? -  žmurkol na ňu. Očividne v dobrej nálade. 

  Mala chuť spýtať sa predavačky, čo pridávajú do osviežovača vzduchu v predajni. Ale nebolo jej.