Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 26. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

26. kapitola

 

     Mlčanie im pristalo. Ak bolo len pár centimetrov medzi nimi, prípadne žiadne centimetre. Lenže teraz šlo o dobrý meter. A tento ležérny, nepriliehavý strih vyvolával skôr ošívanie sa a nepokoj. Neboli vo svojej koži. Kráčali spolu alejou od nemocnice. Vedľa seba, každý sám.

  Stromy nad hlavami boli staré, obrovské, človek musel prižmúriť oči, aby im dovidel do korún. Jedno však videl presne. Rozložité konáre sa nikde nepreplietali. Každý narástol len potiaľ, pokiaľ neuvidel iný konár. Ďalej už nie. Takto zospodu to tvorilo akúsi sieť natiahnutú pod nebom. Sieť, v ktorej sa zachytí všetko, čo bude padať z neba. Alebo tou sieťou prepadne... a rozbije si to na zemi hubu. Huby...

  Krkvala v ruke papierik z cukríka, čo potiahla ešte v ambulancii. Bol kyslý, asi preto, aby ich druhýkrát nikto z malých pacientov nebral. Ani po ponúknutí. Veľkým už nikto nič neponúka, tak si vzala sama. Oľutovala.

  Ponúkol jej pažu ešte na schodoch sanatória.  Len kmitla perami na znak úsmevu, ale odmietla. Dala sa zostupovať dolu po schodoch sama.  Akceptoval. 

  Oľutovala. Videla mu z tváre, keď sa obzrela, či ju nasleduje, jej smerom pozerať smútok.

  Stačilo mu, že sa obzrela, bral to ako pokynutie, aby šiel. Za ňou kedykoľvek. Za ňou kdekoľvek. 

  Šiel vedľa nej. A to bolo ešte krajšie.

  -  Nemlč na mňa týmto tónom, prosím... – začala po chvíli a zastala. 

  Zaošívala sa. Šušťanie papierika prestalo plniť antistresovú pomôcku, strčila ho do vrecka, aby mohla voľne rozhadzovať rukami. 

  - Musím to zo seba dostať! Musím ti to povedať. Povedať to nahlas a priznať sa a... Zdám sa ti detinská. Hlúpa. Paranoidná. Nedospelá a čo ja viem, čo všetko ešte ti vidím v tvári, keď sa správam... tak, ako ...sa správam. Však? - nedala mu možnosť sa napojiť, hoci videla, ako sa nadychuje, rýchlo pokračovala. -  Myslela som si, že čím menej budem na to myslieť, čím menej budeme o tom hovoriť a vracať sa k tomu, tým... lepšie to bude pre mňa. Pre nás dvoch. Mysli si o mne, čo chceš, že som zbabelá, že sa bojím, že... -

 - ...že ťa budem ľúbiť stále rovnako, – usmial sa naozaj.

  Priložil jej prsty jemne pod bradu a prinútil ju pozrieť sa mu najskôr do očí. Ale tlak pokračoval. On už hľadel dohora, do korún stromov. Ona ho nasledovala.

  - Počula si už o hanblivosti korún? Je to úžasný prírodný fenomén. Vieš, tak ako každý človek má svoj intímny priestor, do ktorého nerád púšťa iných ľudí, tak ho majú aj stromy. Vidíš? Nikto nevie, prečo sa niektoré stromy nechcú dotýkať iných svojimi konármi. Možno sa boja, že sa niečím nakazia od toho druhého, budú pod vplyvom jeho škodlivého pôsobenia a možno, len nechávajú slnko, aby presvietilo všetko rovnako optimálne. Nechcú kradnúť všetko slnečné žiarenie len a len pre seba... – usmial a s úľubou pozoroval, ako prechádza po cestičkách, čo hore pod oblohou nechali konáre ako hráči tetrisu. - Ale hanblivosť nie je vlastná všetkým stromom, - vztiahol dlane k jej tvári a opatrne prešiel bruškami prstov po  jej obvode od spánkovej kosti, cez sánku až k brade.

  Prižmúrila oči. „Ešte“, zapriala si v duchu, hoci ňou prešli zimomriavky. Zo vzrušenia. Z jeho pritajeného šepkajúceho hlasu. Z jeho dotykov. Z celej jeho prítomnosti. Nevedela sa jej nasýtiť....

  Zložila pohľad z ostýchavých konárov do jeho neostýchavých očí.

  A prstov...

  A dlaní...

  A pier... čo sa nežne dotkli tých jej. A dotýkali sa znova a znova. Nevedel sa jej nasýtiť.

  Nerád, ale odtiahol sa, len si jej krásnu tvár podržal v dlaniach.

  - Belle, ak nechceš, aby som sa ti miešal do života... toho, na ktorý si nevieš spomenúť, budem to akceptovať. Budem ako tie hanblivé konáre. Medzi mnou a tebou v tomto prípade zostane hrubá biela čiara a ja ju nebudem prekračovať. Nemusíme chodiť na kontroly, ani sa nebudeme vracať na miesta, ktoré s tým obdobím boli spojené. Nebudeme sa o tom zhovárať, ani na to spomínať. Necháme tam skrátka voľné... prázdne... biele miesta. Ak.... si to praješ.... Budem si držať odstup a budem si bahniť len v prítomnosti. Budeme... – pozrel trochu zospodu, nakloniac hlavu k plecu.

  - Ale...? – naklonila hlavu na druhú stranu, – Vždy príde nejaké ale... Čakám na to tvoje. Ale... príbeh to bol pekný. - žmurkla. -  To o tej hanblivosti stromov, – uznala aj prikývnutím a zošpúlila pery, či jej neostýchavosť tých svojich nepredvedie zas.

  Usmial sa ešte trochu viac. Prekukla ho. Predviedol.

  - Áno, máš pravdu. Ja nie som z tých prvých stromov, – jemne jej prikladal pery na čelo, lícne kosti, prižmúrené chvejúce sa viečka.

   Nehanbil  sa dotýkať sa. Na okamih ale urobil pauzu... Počkal si, kým sa zas žmurkaním prebudí a spýtavo sa očami spýta, prečo prestal...  

  - Nie, že by som nechcel... akceptovať tvoj osobný priestor, nie že by som ti nedovolil voľne dýchať a sa slobodne rozhodovať, to nie. Ale... nedokážem ťa nechať ísť... inou cestou. Niekam, kde ja nemôžem a nesmiem. Prosím, dovoľ mi stáť vedľa teba. Nech ťa smiem držať za ruku, nech sa ťa smiem sebecky dotýkať a ak už má na náš ďalší život svietiť slnko, nech svieti na jedno jediné miesto, nie na každého osobitne... – už sa usmial len letmo. Tak trochu s obavami.

   Musela sa mu hodiť do náručia. Oviť sa mu okolo krku, pritiahnuť sa a nedbať na to, že ho vlastne dusí.

  Vrátil jej objatie. Rovnako sebecky a mocne.

  Možno prepadli tou sieťou rovno z neba. Ale práve v tomto okamihu mali úplne opačný pocit. Akoby sa odrazili od siete. A tá ich vystrelila k nebu.