Rumbelle, ROZMRVENÉ II. 17. kapitola

ROZMRVENÉ II

17. kapitola

 

     Mračila sa. To znamenalo, pravdepodobne, ak ho magické schopnosti z poznania, že ju má detailne, centimeter po centimetri zmapovanú, neklamú, že sa snaží spomenúť si, ale vôbec nič z mestečka, ani z jeho predmestských, či teraz už prímestských častí jej očividne  nič nehovoria. Nijaké poetické, ako by povedal básnik: ...  „a doma každý strom ťa vďačne víta.“  Mal si jej mapovať aj dušu, nielen telo, ty romantik!  

  Sondoval jej poryvy tváre, či sa v nich nebude dať vyčítať aj niečo viac, ako bezmocné „nič“.  Stále mal pocit, že pre ňu to všetko ide prirýchlo. Že oni, ľudia z jej okolia, na ňu idú prirýchlo s informáciami. Tlačia na ňu a výsledok si nechcel ani domyslieť. Spätí sa? Zabrzdí úplne alebo vyštartuje do protiútoku? Jeden katastrofickejší scenár nad druhý. Treba spomaliť. No, ty budeš ten pravý retardér, len, čo je pravda...

  - Spomaľte, prosím. Alebo... stojte! – potľapkal taxikára po pleci tesne po tom, ako zabočil na lesnú cestu.

  - Čo by si povedala, keby sme sa trochu prešli? – usmial sa placho a mykol bradou na cestu lemovanú stromami a voľne rastúcimi kríkmi, čo sa im otvárala pred očami. Nenápadne pozývala nejasným šumením, kadejakým drzým štebotom a neidentifikovateľnými vôňami, kde sa miešala minuloročná hniloba s tohtoročnými zárodkami nových zelených životov. Cesta trochu zarastená a neudržiavaná, ale jasne vymedzená kríkmi, čo sa stiahli krok dozadu, aby im konáriky neosekalo až na kôru.

  - Chceš ísť peši? Veď je to vyše kilometer a pol! – potriasla neveriacky hlavou, ale vystúpila a narovnávala si šaty. Potom samú seba. Následne zmätok v hlave,  z toho, čo jej práve vypadlo z úst... Zostala mu stáť chrbtom uprostred vstupu na lesnú cestičku.

  Spomalene vystúpil tiež. Spomalene nahol hlavu k plecu, či dobre počul. Spomalenie zaberá?!

 - Ticho! Ticho! – vytrčila do boku prázdne dlane a roztiahla na nich prsty ako slnká. - Viem, čo sa chceš spýtať... – natrčila výstražné ukázováky. - Odkiaľ to viem. Mlč! – opäť slnká a potom jej ruky bezmocne klesli k bokom. - Nepýtaj sa nič! Aj tak by som ti musela povedať, že... netuším. Len, len mi to tak nejak... vykĺzlo z úst. – dívala sa na cestu, ale nijaký zo stromov k nej neotváral náruč, žiaden krík ju nevítal. A „ako doma“ už vôbec nie.

  - To je úplne v poriadku, Belle... – zahryzol si do jazyka. Mal by skákať od radosti, že... Prečo? ...že jej svitá? ...že si spomína? ...že možno o chvíľu jej svitne úplne?! A? To ti vadí?! To sa ti nepáči? To ti je nepríjemné? Nechcete teraz, ako tvrdíte všetci dookola, že chcete práve toto?! A ty nie si výnimka, Adam. Adam... ty si výnimka. Konečne si to priznaj...

  - Nič nie je v poriadku, – pozrela na neho smutne a potom do uvravenej húštiny.

  Postavil sa vedľa nej a hľadel jej smerom. Cesta bola tam. Belle bola tam. On bol tam. Už len vykročiť. Vyhľadal jej ruku a jemne nabral do svojej. Stisla mu ju z celej sily.

  - Bojím sa. – zašepkala.

  - To je úplne v poriadku. Som s tebou. Teraz, aj... dokedy bude treba. – chcel povedať navždy, ale netrúfol si.

  Medzi listami prebleskovalo ešte poobedné slnko. Čo chvíľa začne umierať. 

    - Pamätáš sa na náš prvý spoločný západ slnka? – prižmúrila oči smerom, kde sa oranžové preblesky tlačili do škár pomedzi konáre, akoby sa snažili osvietiť trasu, ale vopred tušili, že už dnes nemajú šancu.

   Pohol sa rýchlo za jaskyňu, predral sa hustým krovím, nešetrne jej ho nepridržiac, hoci mala holé nohy. Obratne sa vyštveral na skalu, čo sa osamotene týčila do priestoru.

  Opäť jej ponúkol dlaň a musela ju prijať. Hore by sa sama nedostala.

  Na skale bolo málo miesta.

  Rozochvelo ju to.

  Pocítil tú neistotu. Stal si za ňu, nahol tvár až cez jej rameno a rukou nad druhým ukázal na horizont.

  Mala strach, že z toho dostane závrat. Jeho blízkosť, vôňa, vpredu západ slnka. To zas bude polepených zaslintaných stránok v denníčku...

  - Videl som smrť veľakrát. Nie je to pekný pohľad, ale toto každodenné umieranie slnka ma neprestáva fascinovať. To množstvo krvi, posledné záchvevy agónie, zrak zakaľujúci sa beľmom a šupinami temných mrakov a strach. Nekonečný strach. Vidíš ten strach v očiach božského slnka, ako nemý výkrik topiaceho  sa v močiaroch? – šepkal jej pri uchu.

  Nevidela strach. Mala strach.

  Všetko okolo v okamihu potemnelo.

  - Slnko je mŕtve. Odchádzame. Ráno nás čakajú v pôrodnici...Príde na svet nové slnko. Niečo pre teba, ty romantička. – usmial sa a skôr ako sa stihla spamätať, zoskočil zo skaly a dolu pod ňou ho nebolo vôbec vidno.

  Hej, teraz ten strach aj videla. Bol čierny. Mal farbu noci a tmy, tvar malého priestoru na skale a navyše bol problémom, ako sa z nej dostať dolu.

  - Tak skoč ! Na čo tam čakáš?! Som tu. Možno ťa aj zachytím. – ozýval sa zdola ironický hlas.

  Váhala.

  Skočila.

  Nezachytil ju.

  Vymotávajúc sa z kríkov za zvuku nadávok a achkania s ochkaním, kontrolovali si, či zostali kompletní.

  - To vás ten Krasoň na telocviku neučil, ako sa správne padá?! – sŕkal medzi zuby, odliepajúc zo seba konáriky a suché listy.

  Nocou sa rozľahol jej smiech.

  - Čo sa furt rehoceš ako kobola ?! – prestával sa ovládať nahmatajúc dieru na kolene.

  - Prepáčte, prepáčte...ale my nemáme žiadneho telocvikára Krasoňa...to len...to len ho tak všetci voláme, lebo je fešáčik......Inak je to p.p.David Nolan...náš Charming - Krasoň!...- smiala sa, až sa zadúšala.

 - Ahá, takže to je ten típek, čo keď minule vošiel nabubralo -  bokom, kvôli nafúknutým bicepsom, do triedy, všetkým babám vám spadli sánky a rozblikali sa kontrolky v očiach?!... To ja keď vojdem, tak sa všetky rýchlo vypýtate na WC... Asi budem mať na vás močopudné vplyvy... - jedoval sa s konárikom v ofine.

   Pomohla mu ho vytiahnuť...  Konárik... A usmiala sa.

  - Ja vždy zostávam... Mám sánku dolu...a blikajú mi oči. – usmiala sa ešte viac a odbehla.

  Chvíľu nenašiel... rozum.

  - Bože môj ! Toľko žien som už v živote mal a stále som blbý ako Vianoce ! – zdvihol zrak k nebu.

  - To bola dosť nevydarená parafráza, pán profesor... – ozvalo sa z tmy. – V tom filme to vravela žena, majiteľka vykričaného domu... s opačnými osobami v replike...- dodala už spred jaskyne kontrolujúc Ashley.

  „Takže ono nám to pozná aj klasickú zahraničnú filmografiu...“ zadíval sa na ňu s o niečo väčším rešpektom.

 

    Díval sa na ňu s rešpektom. Vedľa neho kráča žena. Nie iba malá roztekaná študentka, čo má občas navrch a papuľuje svojmu profesorovi, šuchorí si sotva vyrašené perie, vyskakuje a prieči sa konvenciám, aby si ju vôbec všimol.

  Teraz kráča po jeho boku tajomná a nepriznaná, dospelá a ženskejšia ako kedykoľvek predtým, zaoblená materstvom, o ktorom netuší, vzduch vlní  telom, do ktorého sa vpísali milenci, na ktorých veľkoryso zabúda a v jej prižmúrených očiach blikajú iskierky nádeje.

  Tie jeho hasnú každým ďalším krokom.

  - Lacey vravela, že sme ...boli spolu niekde... na výlete... Niekedy v tých troch zabudnutých rokoch. Nespomínam si...  Mrzí ma, že som aj na to zabudla. Myslela som si, že na nič, čo sa týka teba sa nedá zabudnúť. Ja... by som nikdy nebola zabudla. Veríš mi? A vidíš... – zastala a donútila aj jeho pribrzdiť.

  Povzdychol si. Mali by hľadať jej minulosť, nie sa zas rýpať v tej jeho. Ale, ktovie, aká cestička povedie k jej pamäti. Zahla na túto... dobre, chvíľu môžu po nej ísť.

  - Zobral som ťa vtedy na výlet do svojej minulosti. Ukázať ti niečo z nej, o čom si ani len netušila, že kedysi v prenatálnych časoch môjho bytia bolo... A ani si tušiť nechcela. Nečudujem sa. Nie som hrdý na svoj pobyt v protialkoholickej liečebni. Kto by aj bol. Aby som tam prežil, vymyslel som si fatamorgánu. Zhmotnil som ju do ženy, ktorá ma cestou z dna celý čas sprevádzala. Nechal som ju potom za bránami tej inštitúcie, postavil sa opäť na nohy, dospel, dozrel, začal odznova... ale až vtedy, keď som úplnou náhodou nastúpil ako učiteľ na jednu strednú. A tam... tam som tú ženu stretol opäť. Už to nebola fatamorgána. Bola živá a... ja som sa rozhodol, že už ju nikdy za nijakými dverami nenechám... -

  - A predsa ste ma pred tie dvere zopárkrát pomerne nešetrne vysotili, pán profesor. – začervenala sa ako mladá žaba.

  - Kto mohol tušiť, že to so mnou myslíš vážne... -