Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 21. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

21. kapitola

 

     Do umývadla ticho tiekla voda. Iba stredný prúd, aby ju náhodou nezobudil. Vylizovala tmavé bodky a v po polkruhoch ich chvíľu niesla na vlne, kým spolu nezmizli v odtoku. Poslednýkrát oklepal holiacu britvu. Uterákom stiahnutým z rebríkového radiátora zotieral z tváre zabudnuté tenké biele čmuhy peny na holenie. Mikáda na nebi tváre. Tieto sa ešte dajú zotrieť, tie na pohľad vyprchané, o to však hlbšie, už nikdy... Zaboril tvár do tepla tkaniny. Akoby sa v ňom chcel skryť. Svoj vek a vrásky? Nebuď smiešny, Adam Gold.

  Zhlboka sa nadýchol radiátorového tepla zachovaného ešte na okamih v uteráku. Nielen tepla... Bola v ňom zapísaná tiež. Jej nevyprchaná prirodzená vôňa. Cítil ju všade. Zase všade. Konečne zase všade. Vôkol seba, v predmetoch, ktorých sa dotkla, aj v tých, ktorých ešte nie a hlavne v sebe. Bol jej zas plný až po poslednú bunku.  Ale chcel viac. Zhlboka sa nadýchol tepla a jej vône. Lacey si svoje veci zbalila, iný, ako jeho uterák tu nebol. Nerozpakovala sa používať jeho veci. Ich spolupatričnosť pokračovala v týchto maličkostiach. Vykukol z neho nerád a pohľad z očí do vlastných očí v oprskanom zrkadle ho zamrzel. 

  Iste, iste, Lacey rýchlo vytušila, ako sa veci majú aj sama, ale nebýval si zbabelec, Adam Gold. Dokázal si veci pomenúvať aj vtedy, keď rezali do živého. Prečo zrazu to mlčanie. Prečo si ju nechal odísť a nepovedal jej to. Rovno do očí. A nebola prvá... Nepovedal čo? Opatrne pootvoril dvere kúpeľne a nakukol do chodby. Do spálne aj tak nedovidel. Ešte raz priložil nos k uteráku. Už bola cítiť len pena. Ako rýchlo ženy vyprchávajú z tvojho života? Zamračil sa na vlastnú myšlienku. Všetky nie!

 

   - Nemá tamtá tvoja susedka teplú posteľ navyše? ...pre teba, prípadne pre mňa, rád sa obetujem, keby bolo treba...-  zaškeril sa, dívajúc sa hrdlom fľašky ako do ďalekohľadu smerom k dverám, ktoré práve pribuchol jeho zákonný zástupca nejakej milej žienke pred nosom, ani si ju nevypočujúc. 

  Nasal vzduch zdola a prudko sa otočil na drzého chlapíka. Zaprel sa o palicu, potom ju vystrelil smerom k nemu ako kord.

-  Neočakával som od teba nejakú zmenu. Popravde, Neal, neočakával som vôbec nič, ale vyprosujem si, aby si sa správal ako totálny kretén! Komu tu čo chceš dokazovať? Pred kým sa tu ideš hrať na hrdinu?! - potriasal rozhnevane palicou smerom k svojmu potomkovi, ktorý mu už pár dní dvíha adrenalín. A to riadne. Už len svojou prítomnosťou na tomto vyhnanisku, kde ho kvôli nemu poslali a usadili. 

   Kým bol vo väzbe a ťahalo sa celé vyšetrovanie, mal dosť času usporiadať si svoj terajší svet a ukotviť sa v ňom aspoň provizórne. Ale vedel, že tento deň, deň, kedy korunný svedok odsvedčí a bude v podstate voľný, raz príde. Prišiel. Prišiel s Nealom, ktorý svoju cestu ukotvovania sa ešte len začínal a očividne vôbec sa mu do nej nechcelo. Prvé dni si predsavzal, že ich jednoducho prepije. Na zdravie, na šťastie, na slobodu, na zlosť otcovi, u ktorého sa ráčil ubytovať a prevracať mu jeho "ukotvovanie" naruby. 

  Škeril sa mu do tváre, v pripitosti vedomý si svojej bohorovnosti. Teraz je už voľný. Splnil si svoju povinnosť, je omilostený a štát sa o neho postará. Mohol by sa aj ocinko, ale ak nechce... Aj tak vstal a podišiel k nemu. Prevyšoval ho o pol hlavy. 

  - Zato ty sa cítiš ako hrdina, čo?! Tá malá chudera, čo si nechal vo svojej honosnej vilke, doma, tam ešte reve za tebou do vankúša a ty už máš rozrobenú prvú susedku, čo sa namanula?!  Hľa, rytier bez bázne a hany. Kto z nás dvoch sa tu hrá na hrdinu?! - dvihol prázdnu fľašku, akoby mu pripíjal.

  Muž pod ním zaťal ruku do palice, o ktorú sa zas opieral. Druhou však rázne chmatol spolubesedníka za kus pyžama a pritiahol si ho k tvári.

  - Toto bolo naposledy, čo si Belle spomenul, chlapče! - zasyčal jedinú vetu a odsunul muža, koľko mu zvyšok síl dovolil.

  Opatrne pozrel k svojmu stolíku pri posteli. Všetko bolo na svojom mieste. Sviečka i fotka. Nedotknuté. Nedotknuteľné.

  Nech bol Neal aký chcel, vedel, že toto musí otcovi tolerovať a považovať jeho právo na súkromie za posvätné. Vedel o jeho obeti. Vedel aj to, že to práve prepískol a hoci mu alkohol rozpíjal posledné inteligentné bunky, zamrzelo ho, že ho práve asi zranil.

  Opatrne mu položil ruku na rameno. Cítil, ako sa trasie.

  - Prepáč mi to, otec. -

  Muž s očami zmäknutými nehou, lebo sa díval na "ňu",  zhmotnenú iba v plochej fotke pri jeho posteli, ale o to viac v jeho vnútri, iba potriasol hlavou na znak súhlasu. V živote miloval len dve osoby. Ju a svojho jediného syna. Pre ne by urobil čokoľvek... pre ňu a seba už nemôže urobiť nič, ale...

  - Neal, povedz mi úprimne, povedz mi rovno do očí, že robím správnu vec! Že som urobil správnu vec! Že ty a ja budeme konečne otec so synom, nie dvaja cudzí ľudia utápajúci svoje posraté životy v alkohole a vzájomných hádkach a výčitkách a... Povedz mi, že odteraz budeme žiť šťastne. Ty a ja. Otec a syn. Spolu a šťastne! Niekam odídeme a začneme nový život. Nový život... - s nádejou sa otočil na syna.

  Neal sa ošíval, cítil sa nesvoj, cítil sa ako hajzlík, ale pritakal.

  - Dúfam, že ona s nami...nepôjde, - neistý kývol smerom k dverám.

  - Je to len suseda. - dosvedčil mu bez emócií.

 

  V živote miloval len dve osoby. Ju a svojho jediného syna. Pre ne by urobil čokoľvek... pre neho a seba už nemôže urobiť nič, ale...

  Bytom sa ozval prenikavý výkrik.

  Odhodil uterák a vybehol smerom k nemu. Stála pri okne. Dlane s čelom nalepené na skle, telo sa jej kývalo spredu-dozadu. Pery sa triasli a vypúšťali nezrozumiteľné zvuky.

  Striaslo ju, keď sa jej opatrne dotkol. Striasla sa. Striaslo aj jeho z nedobrej predtuchy.

  - ...sú úplne všade. Nedá sa pred nimi ujsť! Prepadávam slučkami a nedokážem sa ani jednej z nich zachytiť... nemám sa ako zachrániť... sú veľké...a škriabu. Smejú sa mi...vysmievajú sa... bojím sa ich... – šepkala vystrašene.

  Prsty sa jej pokúšali o úchop, ale klzké sklo okna sa priečilo. Bolo iba sklom. Sklo nevezmeš do hrsti a ak, bolelo by to...

  Objal ju odzadu jednou rukou, druhou odtiahol hlavu od skla a oprel si ju o rameno. Opatrne cúval smerom k posteli. Keď narazil na pelesť, stiahol ju so sebou do sedu. Cítiac jeho ochranné ruky automaticky stiahla nohy z podlahy, natočila sa k nemu a schúlila sa mu v náručí s tvárou zaborenou kdesi pri krku. Vzlykala.

  Tíšil ju chvíľu bez slov, len letmými pohladeniami, netušiac z jej chaotických slov, v čom tkvie podstata jej strachu.

  - Pšššt, pssst... tichúčko, srdiečko... to bola len nočná mora... nič viac, len nočná mora... – šemotil medzi dotykmi pier v okolí jej ucha.

  - Ty si ich nevidel! Boli strašidelné... nemohla som sa...nedalo sa mi nadýchnuť sa... nebola tam voda a ja som sa predsa topila... vo vzduchu... naťahovali ku mne chápadlá... – zakvačovala sa mu o rameno po celej jeho dĺžke, kam trhane dočiahla.  Nebránil sa, hoci to nebolo vôbec nežné.

  - Kto? – pošúchal ju oholeným lícom po spánkoch. Napadla ho mafia akéhokoľvek druhu, ale prečo by ohrozovala práve túto ženu...

  - Chobotnice!... choboničky... malé modré... s dlhými chápadlami... pokrútenými...boli tak milučké, bledučkomodré na pohľad nevinné, ale... škerila sa... svojimi vyšitými červenými ústočkami s niťovou čiarkou namiesto očí, ale... tie chápadlá... ťahali sa ku mne, chceli ma chytiť! Udusia ma, Adam!  – s hrôzou nesúvisle vysvetľovala.

  Mal, čo robiť, aby to ustál a nemykol ani kútikom úst. Čakal všetko možné – lavínu, výbuch sopky, vojnu, útok indiánov...ale „chobotničky“?! Modré s vyšitou papuľou? Omyl, „ústočkami“, usmievavé chobotnice?! To už panáčik Michelin by pôsobil hrôzostrašnejšie. Aspoň v Krotiteľoch duchov. Kroť svojho ducha, Adam. Táto žena má strach. Zbytočne ju tíšiš, stále sa trasie.

  Natiahol sa dozadu a pritiahol prikrývku. Obalil ju a objal obriu kuklu, čo najpevnejšie.

  - Pôjdeme si ľahnúť. Musíš sa dobre vyspať. Ráno nebudeš vedieť o ničom... To pominie. Bude to preč... – sľuboval a pokúšal sa vstať aj s nákladom v náručí. Náklad sa však priečil.

  - Nie, nejdem spať! V nijakom prípade! Už nikdy nepôjdem spať! ... – roztriasla sa ešte viac.

  Chvíľu trvalo, kým nedodržala svoje odhodlanie. Ruka z jeho pleca sa jej zošmykla a zmizla v teple tulivaku, ktorý pre ňu urobil. Trochu sa ešte poošívala na uchu a bolo počuť, ako spokojne dýcha. V jeho náručí, i v náručí Morfeovom.  Chobotničky boli preč... aspoň na chvíľu. 

  Povzdychol. Začínal tušiť. Spomenul si na slová psychiatra. Nočné mory...

  Už sa nepokúšal vstať. Len sa pootočil a opatrne ju uložil na kraji postele. Zostane na stráži. Nie pred útokom tých bledomodrých beštií, ale aby z tej postele náhodou nespadla. Zas na hlavu. Aj keď... na chvíľu zaváhal, či by to nebolo riešenie na jej amnéziu.   

  Drbe ti, Adam Gold?!

 

Úryvok je z FF OUAT, Pristrihnuté krídla V., 19. kapitola, https://anazuz1.blogspot.com/2020/05/