Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 12. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

12. kapitola

 

       Spala. Ako aj všetko okolo. V tomto ospalom mestečku nemusela byť ani noc. Bolo mu ľúto ju budiť, ale znervóznievajúci taxikár mal zrejme chuť na cigaretku. So zastoknutou medzi ukazovák a prostredník, palcom v rytme poklopkával po volante a nenápadne sa díval do spätného zrkadla. Ešte chvíľu a začne si pohmkávať nejakú drbnutú odrhovačku.

  - Vstávaj, kráska, ideme spať... – zašepkal trápne, až aj muž za volantom prekrútil oči nad jeho infantilnou nežnosťou a vystrčil ich radšej do tmy ulice, v ktorej už hodnú chvíľu parkovali. Kým zaspala, sa skoro vadili a teraz by sa pánko asi chcel udobrovať. Skôr vyzerá, že to, čo povedal, myslel doslovne a vážne, než ako dvojzmyselnú narážku.

  Nevedel čítať myšlienky, ale z pohľadu v zrkadielku vycítil, na čo asi ten iste závistlivý magor so zažltnutými prstami aj bielkami vpredu myslí. Čím skôr preč odtiaľto. Antipatia na ľudí sa vracia. Nešetrne si ju odlepil z pleca a posunul trochu bokom. Vystúpil, obišiel auto, ale márne otvoril dvere na jej strane, ignorovala ponuku, spala ďalej. Tak s naložením do náručia to nedá ani vo sne a zaslintanému taxikárovi nedovolí, aby sa jej dotkol. Bozk by bol kontraproduktívny, skúsi iný budiaci manéver.

  - Nikam nechoďte. Ani sa nepohnite, ja som hneď späť...-  dvihol výhražne k taxikárovi prst, potom si to rozmyslel a pridal aj pár bankoviek, aby si ho zazichroval.

  Na okamih zmizol v tme. Objavil sa s rozhojdaným papierovým vreckom a niečím v kelímku.

   -   Tá káva je vaša. Kakao, žiaľ, nemali. Všimli ste si, koľko málo nočných podnikov ponúka kakao?! Obyčajné sprosté kakao? So štipkou škorice... - spomínal na ingrediencie tých pár spoločných rán, ktoré mu utkveli v pamäti.

  

   Znechutene sa dívala na kožku, čo sa jej vytvorila na kakae. Čaj už neriskovali.

  Ponaháňala ju prstom po hladine a po kúskoch, ako na škripce povyťahovala a poprehadzovala cez okraje šálky.

  Zhrozene sa na ňu díval. Na šálku, ktorú si predstavil o pár hodín, keď sa ju v dreze bude snažiť zbaviť prischnutého, zrazeného povlaku. Už vie, prečo niektoré gazdinky považujú umývačky riadu za druhý najlepší vynález po žiarovke. Prvenstvo hlúpej žiarovky tiež celkom nepochopil, ale nemal čas sa vážnejšie zamyslieť, vidiac ju, ako sa ukazovákom snaží zo dna vypitej šálky vydolovať nerozpustený kryštálový cukor.

  Po prstoch jej stekajú posledné, už trochu topením zaoblené kryštáliky,  zafarbené na hnedo, nestíha ho olizovať. Natŕča prajne dobrôtku  aj pred neho.

  - To je z celého toho najlepšie!...- vyplazí naň nadôvažok mlsný jazyk.

  Ako málo stačí k detskej radosti. Zvedavo nakukol do jej šálky, či sa s ňou bude ešte dlho babrať, alebo vymyslia kultúrnejší program na nedeľu.

  - Chceš mi veštiť z dna?  Myslela som, že sa to robí len z kávovej usadeniny. – pritlačila k nemu svoju ubrýzganú šálku ešte bližšie a čakala odpoveď. Chytil sa.

  - Podľa tohto, čo  tu vidím, srdiečko, sa aj ty o chvíľu usadíš...-  začal vážne.

  - Figu vidíš! – vymotala dlhé nohy spod seba a šmátrajúc za mikrovlnkou vydolovala odtiaľ jeho okuliare a s láskou mu ich nasadila, prejdúc zámerne prstami po celej tvári.

  Rýchlo si ju prichytil a usadil na kolená, pretlačiac pred ňu paže, nadvihol šálku a s odporom si obaja prezerali mazance na nej.

  - Usadená už som. Čo ďalej? – zamotávala sa mu pomaly do prameňa vlasov za jeho uchom.

  Nadšený dvakrát nebol, onen prst umučil už kožku na kakae a vybrakoval dno od skrytých zásob cukru, teraz sú na rade zrejme jeho posledné zvyšky nešedivých vlasov.

  „Odvahu, korienky, moje. Odvahu. Budeme sa brániť... Ani sa nepohnem!"

  - Nuž, milá moja "usadenina", vidím to tu jasne. Myslel som tým, že sa budeš musieť rýchlo vydať... Aúuuu!!! ...to boli moje vlasy! Živé! – odtiahol od nej hlavu a zatlačil dlaň o skalpovanú kožu.

  S pootvorenými perami hľadela na neho, nevediac, o čom točí. Niekoľkokrát otočené nechtiac v tom šoku vyšklbnuté vlasy videla omotané okolo svojho ukazováka, ale...

  - Sľúbili sme Ashley, že jej pôjdeme za krstných rodičov malému, či nie? A rodičia, to je muž a žena, čiže manželia...- mračil sa, lebo bolesť za uchom nepoľavovala.

  - Manželia?! ...Ty mne ideš niečo hovoriť, že nie som dnešná?! – vychŕlila na jeden dych, zaprela sa o stôl, vstala a presadla si do dostatočnej vzdialenosti od neho, ako do azylu.

  Tak, pravdupovediac... ako očakával úplne inú reakciu. Skôr, že zmäkne, roznežní sa... dojme ju to... vyhŕknu slzy... bude sa  po ňom siapať a šemotiť kadejaké romantické kravinky... a on bude mať robotu jej svoj nie vážne myslený žartík s ponukou na sobáš diplomaticky vytĺcť z tej peknej hlávky.

  Vyšklbávala zo stojanu kuchynské utierky s takou vervou, že sa chudák nestačil otáčať na svojej štíhlej drôtenej nožičke. Vyložila, čo našla v nose, hodila to na stôl a pritlačila roztvorenou dlaňou.

  „Boh ochraňuj moje vlasy, ak sa v nich zas bude chcieť pohrabať...“ zazúfal si.

  - Asi si dlho nebol na nedeľnej hitparáde v našom kostole?! Však?! - nahla sa k nemu. -  Krstný rodič musí mať všetky náležitosti ohľadom vlastného krstu, svätého prijímania a birmovky na poriadku, ale nikde sa nepíše, že musí byť ženatý a vydatá...-

  - Ale môžu...- pokúsil sa znova navodiť romantickú atmosféru.

  - Mám osemnásť! – preľakla sa.

  - Na dieťa ti je to dosť a na manželstvo nie?! – vstal, odniesol šálky do dresu, vrátil sa k stolu, nadvihol jej dlaň a medzi dva nechty nadvihol polepený provizórny kapesník, odložiac ho do smetného koša. Jedovato zaklapol dekel.

  Viac nepovedal nič. Odišiel.

 

   S kakaom to nevyšlo. Skúsime iný doping.

   - Ešteže mám pekáreň rovno pod barákom. – žmurkol nechtiac na taxikára.

  Otvoril vrecko.

  Taxíkom sa rozniesla vanilková vôňa čerstvých croissantov. Zabralo.

  S úsmevom sa nadýchla.

  - Nemôžem, držím diétu... – chňapla po vrecku a strčila doň nielen nos, ale skoro polku tváre. Vyliezla s čokoládovou čmuhou na brade obsypaná omrvinkami. Zamliaskala, zažmurkala. – Kde to sme? Toto bude isto raj...- usmiala sa a kúsky jedla medzi zubami zapôsobili antikoncepčne aj na otrlého taxikára.

  - Obávam sa, že ako pre koho...- odvetil len tak sám pre seba, opäť naplno otvárajúc dvere na aute, aby konečne ráčila vyliezť. Ráčila.

  Jeden pohľad venovala neznámemu obytnému domu a zvyšok zvyškom vo vrecku. Správala sa, akoby tu bola sama doma. Ale v tomto si bol úplne istý. Zo všetkých miest na svete, tu nikdy nebola. Tu si na nič nemôže spomenúť. Tu si vie spomínať len on, ako smutno sa tu žilo bez nej...

 

  Až po niekoľkých desiatkach schodov sa začala zaujímať.

  - Nevyzerá to na hotel, – skladala indície len z videného. Vynechajúc jeho tmavý chrbát pred sebou.

  - Prečo by som mal bývať v hoteli? – vôbec jej nepomáhal.

 - Jaj, pán Gold predsa má na vlastné bývanie, keď ho môže aj rozdávať, – popohla si, stala vedľa neho, ponúkla mu konček z croissantu a možnosť nevrelo odvrknúť. Odvrkol. Vrelo.

 - Tu niekto naráža na našu krásnu vilu vilôčku, ale rád by som zdôraznil, a pripomenul pani žalobkyni, že to niekto iný ju veľkoryso daroval. Jej právoplatná majiteľka sa rozhodla takto necitlivo zaobchádzať s nehnuteľnosťou, ktorá, ako som sa mylne domnieval, mala byť čímsi viac ako... obťažujúcim vecným bremenom.  Zíde z očí, zíde z mysle, zíde sa aj dedičstvo. Nuž, citové puto nevytvoríš len tak na prvý pohľad...- zatiahol vyčítavo a aj trochu smutne.

  - Náhodou, ja som sa do teba zamilovala hneď na prvý pohľad. Na rozdiel od teba.  -  skúsila, či má navrch.

  - Tárajka... – uškrnul sa a siahol jej na špičku nosa. – Mäkký! Nielen tárajka,  ty si rovno klamárka! –

  - Ako to môžeš vedieť? Nemohol si vidieť do môjho vnútra, keď si k nám nastúpil na školu. –

  Do tvojho vnútra možno priamo nie, ale dovnútra jedného malého zapatlaného denníčka hej. A že som v tebe zapísaný mi potvrdil... Žiaľ, nie na prvý pohľad.  Prižmúril trochu škodoradostne jedno oko, ale ústam dal príkaz zatiaľ mlčať.

 

  ...a máme aj nového triedneho. Pošuškáva sa kadečo, leto muselo byť pre nášho úbohého Háčika perné. Vraj je (po nejakej brutálnej bitke) stále v hlavnom meste na intenzívke a prišiel o ruku. Tá ťapa Ruby sa rehotala ako kobola, či sa aj chlapi žiadajú o ruku, a ktorá bude tá nešťastná, ale potom vysvitlo, že šlo o skutočnú amputáciu. Au! Ruby sme najprv vysvetlili cudzie slovo a potom žičali vreckovky. Niekde v nej bude asi kus srdca...som si pôvodne myslela, ale potom vysvitlo, že ju dojala predstava, ako jej jeho prípadná protéza rozdriape drahé pančušky. Je to skrátka: Ruby!

              A ten nový sa mi nepáči...

                Pousmial sa. Trpko. Spomienky mu zabehli kdesi do prenatálnej minulosti jeho začiatkov na miestnom gympli. Ako to tam všetko a všetkých nenávidel. Smradľavý  kabinet chémie, stôl, ktorý po predchodcovi nemal kto vyderatizovať od zažltnutých papierov, temné chodby plné oplieskaných skriniek a kopa miniatúrnych, nič neznamenajúcich záškodníkov a záškodníčok za každými dvierkami. A drsná Regina, ktorá sa tvárila, že to tu má pod palcom a ktorej v slabej chvíli sľúbil záskok za kolegu. Nie je kolega ako kolega...

  ...ešte ho nikto nevidel sa usmievať, alebo rozprávať príjemným hlasom. Buď vrieska na sopliakov, alebo gáni. Lieta ako duch, večne v čiernej košeli a po víkende býva vyblednutý a skrkvaný viac, ako my, keď ide skúšať z tej svojej blbej chémie. Aj keď metanol a etanol, či ako sa to tí dvaja promilový bratia volajú, tiahne pravidelne skôr z neho ako z našich hláv. A šéfka mu to toleruje. Je to nefér!

  Ale keď Ruby naložila gumových mackov do vodky, aby sa nacicali a napchávali sme sa nimi cez veľkú prestávku, dostala Mulan zápis a hrozí jej dvojec na pol roka. Chudera. Bola pažravá a zabehlo jej a psychopat Archie jej dal na Reginin príkaz  fúkať. Najradšej by som ho bonzla ( ...ále... Zoro pomstiteľ, Belle – pomstiteľ...), ale vtedy sa na chodbe, opretý o veraje svojho kamrlíka, v tej istej čiernej košeli... on v nej hádam aj spáva (...keby si tušila, že občas aj hej...), prvýkrát tak čudne nesmelo usmial. Aj oči mu zmäkli. A ja neviem prečo ma zrazu preskočila smrtka. Fakt ma tak striaslo, tak čudne...

 

  - Mám dôkaz. Čierne na bielom! Sľúbil som ti predsa darček. Tak sa neflákaj, prestaň sa napchávať a pohni, inak si to rozmyslím a možno ti ho... asi ani... nakoniec... nedám. – vážne začal premýšľať nad tým, či to, čo chce urobiť, je stále dobrý nápad, ako si pôvodne o ňom myslel.

  Predstava darčeka ju presvedčila, že je načase prestať rýpať a prehrať kontumačne, hoci sa chcela ešte spýtať, čo za teľa môže darovať takú krásnu vilu a ktorej krave a prečo vlastne to ráčil on kedysi vôbec predať ich vilku. Čo to bolo za nápad, zbavovať sa takej krásnej vilky? A kúpiť barák, čo má tisíc schodov a smrdí potuchlinou ako všetky historyše budovy na námestiach.

  Odomkol. Zmizol v tme. Pozažínal, kde sa dalo. Objavil sa bez kabáta a pozýval ju ďalej. Na prenášanie cez prah to ani teraz nevidel.

  Opretá jednou rukou o veraje len opatrne nakúkala dnu. Len špička za špičkou vplávala kúsok do medzichodbičky. Ovil jej ruku okolo pása a vtiahol ju dnu celú.

  - Nemusia všetky susedy vedieť, že si sem v noci vediem ženskú návštevu. -  zašepkal jej do vlasov, ale rýchlo ju vypustil z objatia a zas zmizol v útrobách pre ňu neznámeho bytu.

  Zatvorila oči a nadýchla sa. Spokojne sa usmiala. Takto to tu pozná. Je cítiť, že je to jeho byt. Jeho vôňu by spoznala kedykoľvek a kdekoľvek. A tu je jej naakumulovanej plno.

  - Zase spíš? – načapal ju usmievajúcu sa, s viečkami prižmúrenými a nozdrami, čo sa chveli nádychmi. Skočiť či neskočiť po nej?! To je otázka! Básnická, Adam! Odpoveď poznáš, obíď ju veľkým oblúkom a nechaj, nech sama príde za tebou. A modli sa, nech už si zas vychladnutý. A potom spusti druhé kolo sebaovládania sa.

  - Máme nový byt? – otvorila oči sebavedomejšia o kus vykonštruovanej pravdy, že je asi „doma“. – To je to "čierne na bielom"? To je aké úžasné prekvapenie! Pripravil si ho tajne pre mňa? Pre nás? Také naše nové malé romantické hniezdočko lásky? Historický byt v centre mesta? Má vysoké stropy a garníže so záclonami, čo sa začnú chvieť a povievať, keď nočný vánok bude zvedavo nakúkať do našej spálne?  To je ten darček?! Nikdy si nebol lakomec, ale nepreháňaš to trochu s tým mojím rozmaznávaním? Výlety a byty... ozaj, nechceš mi náhodou kúpiť aj knižnicu? – sklopila zas oči, ale iskričky v nich nedokázala skryť.

  Tak, teraz buď múdry, pán profesor, keď je celá dedina sprostá! No, daj, odpovede na jej hniezdne teórie. Stropy sú znížené sadrokartónom kvôli úniku tepla a spálňové okno sa nedá otvoriť, idioti natierači ho zavreli skôr, než zaschol náter na rámoch. Navyše ústi do hlavnej ulice, čiže nakúkali by ak tak akurát výpary z neďalekej práčovne a tie z nákladiakov rozvážajúcich nadránom mlieko.

  - Byt mám len prenajatý. Ty jedna nenásytná zlatokopka. Bývam tu v podnájme. A  hoci sa tu premleli desiatky snov o žene, ktorá by ho zdieľala so mnou a prispievala polkou na nájomné, priznávam dobrovoľne, že som ani v tom najkrajšom nikdy nepredpokladal, že by si tu niekedy žila po mojom boku práve ty... srdiečko. – povzdychol a pritakal si sám sebe.

   Chŕŕŕ...ďalší kýbel studenej vody rovno do tváre. To bolííí!

  - ...tak...to bola...riadne...ľadová sprcha! Ja... idem si dať radšej tú normálnu... sprchu, kým odtiaľto... hrdo odídem! – zvrtla sa a začala búchať okolitými dverami, kým nenašla kúpeľňu a nezavrela sa v nej  rovno pritresknutím.

  Škrabal sa vo vlasoch. Bolo mu jasné, že to s otvorenosťou prehnal. Asi musí spomaliť. Musí ísť na ňu a na pravdu pomalšie... jemnejšie. Nežnejšie. Adam?!