Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 23. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

23. kapitola

 

     Vrátila sa ku gauču a sadla si. Z okna, pri ktorom doteraz stála, bol vidno len nič už nehovoriaci les. Tak to má byť. Tak je to dobre. Tak je to lepšie. Pretrela si čelo, líce a spustila obe ruky medzi roztiahnuté kolená. Po jednom brala každý z prstov, počítala, či má všetkých pokope. Na to by sa ale mala pýtať niekoho iného. Alebo on by sa to mal pýtať sám seba. Ten „iný“ stále nevyšiel z kuchyne. Nechápala jeho doterajšie pohnútky, nepýta sa ani na ich pokračovanie.

  Pod ošumelým paravanom sa mykal ešte ošumelejší kočík. Našťastie nevrieskal, ako obyčajne. Môže aspoň chvíľku pokojne sedieť. Nie, nemôže. Nedá jej to...

  - Ako môžeš byť taký pokojný?! – zvrieskla nakoniec predsa len smerom ku kuchyni.

  Kočík sa rozvrieskal. Tak, toto akurát nepotrebovala! 

  Dvere na kuchyni sa ale konečne pootvorili. S veľavravným pohľadom zhmotňujúcim opovrhnutie liznuté nevôľou z jej prítomnosti ju dlhými krokmi obišiel a naklonil sa nad kočík. Ruky zabodnuté v rifliach sa ani nenamáhal vydolovať, ich použitie vopred nenaprogramoval a ani to nemienil napraviť. Zagánil na ňu znova.

  Vstala a drsne mykla kočík za rúčku smerom k sebe. Dala sa ním kymácať a zároveň ho posúvala dopredu, dozadu. Teleso vŕzgalo, škripotalo, bránilo sa násilným, trhaným traseniciam. Potriasol strapatou hlavou a stopol ju. Chňapol jej drsne po ruke a zastavil všetok pohyb. Aj dieťa akoby porozumelo tomu ťahu. Stíchlo.

  - Do môjho pokoja ťa je nič! Si tu, aby si sa starala o pokoj v dome, do iného sa nestaraj! Zvlášť nie do toho môjho! – precedil nevrelo a pustil jej zápästie, akoby ho pálilo. Vrátil sa do kuchyne, vyniesol odtiaľ šálku s nápojom a sadol si s ňou k stolu. Zo šálky sa parilo, ale zacítila alkohol.

  - Nemal by si piť. Staráš sa predsa o dieťa. Dnes tu boli tamtí, ledva som to všetko stihla popratať, kým vošli... ale zajtra tu môže byť sociálka... kedykoľvek sem môže prísť ktokoľvek...  a malého nám vezmú. To chceš?! To, naozaj, chceš?! – zarypla s dieťaťom už v náručí.

  Rozgajdané, s košieľkou vyhrnutou nad bruchom, plienkou skrkvanou hlboko pod ním. Z malej rúčky mu visela hračka. Svetlomodrá chobotnička. Mykalo ňou, nekoordinovane máchajúc pažou, snažilo sa uchopeným chápadlom trafiť ústočká a natlačiť modrý konček tam. Márne. Pohyby chlapčiatko ešte neposlúchali.

  Díval sa na neho. Smutne. Tvár mu trochu zmäkla, ale nie dosť, aby sa správal prístupnejšie.

  - Do môjho pitia...ťa je nič! – poriadne si uchlipol z nápoja. Pozabudol, že je vriaci. S hlavou medzi ramenami, bradou pritlačenou pod krkom spustil znôšku sprostých nadávok.

  Pritlačila dieťa o hruď zatlačením maličkého ucha o ňu, ale zbytočne. Ešte nie je čas na edukáciu tohto tvorčeka. Našťastie si nebude nič pamätať. Vďaka za nemo-slepo-hluché prvé  roky života. Dúfa, že sa lekári nemýlia. Čo ak hej?!

  - A nemal by si ani sprosto nadávať! Čo sa od teba to dieťa učí?! Há? Čo?! Ako to na neho pôsobíš?! Ako ho to vychovávaš?! To si hovoríš otec?! Pf! Ty máš od Boha šťastie, že ma tu máš... že ja jediná som to tu s tebou ešte nevzdala!  – blížila sa pomaly k nemu, neustále mrnčiac svoje ponosy. Oprávnené.

  Už jej nepapuľoval. Oči mal zabodnuté do bieleho, novo navitého hárka papiera v stroji. Stíkrát čítal tých pár naťukaných slov.

   „Ľúbim ťa, Adam Gold!“

  Ako pekne to znelo. Aké krásne by to bolo, keby to bola aj pravda. To je pravda! Ale aká pravda?! Koho pravda?! 

  Videl ju, ako ťuká, netušil čo. 

  Vidí, čo naťukala, netuší prečo.  

  Vie... pre KOHO!

  Pozerala mu ponad plece, točiac sa do strán s tikom, ktorý mal podľa nej upokojovať dieťa. Asi kontraproduktívne. Nedarilo sa mu kvôli tomu trafiť sa s chápadlom do tlamy. Ale nevzdával to. Gideonko je bojovník. Nič nevzdáva...

  - ...si myslíš, že to napísala tebe?! Trpák úbohý! ...si nevidel?! Je to blázon! Šľahnutá na hlavu! Je to ešte horšie, ako som predpokladala. Veď jej úplne preplo! Ona si nespoznala ani vlastného syna! Nieto teba, aj keby si sa nebol schovával! Nepriznala by sa k tebe, na to dám krk! Správala sa totálne mešuge! Hovorím, blázon. Čistý blázon... – vyprskovala bradou po každej vete dopredu, akoby vyjadrenia odhadzovala od seba.

  Odvrátil sa od hárka a pozrel sa opäť na ňu. Neveril jej ani pol slova.

  Prižmúril viečka.

  Videl ju. Belle. Videl, ako mala malého v náručí, ako sa k nemu skláňala, ako si šemotili, ako sa... láskali, nežne dotýkali, ako... je to jeho mama! Nie, Belle nie je blázon. Videl, čo videl. Aká bola v tej jedinečnej chvíli nádherná s dieťatkom v náručí. Jemná, nežná, mäkká, presne taká, ako si ju pamätal...

 

   Prsty sa im popreplietali, vťahovali vzájomne do dlaní, ukladali sa a nadychovali pokoja, prepĺňajúceho sa šumením.

  Potreboval jej vidieť do očí. Pomaličky vnoril ruky do vlasov, prešiel jej trasúcim sa malíčkom vzadu po krku ako po strune, či je napnutá, či bude ladiť... a počkal si, kým nadvihne tvár i viečka. Naladená...

  V šere mala výzor preludu a výraz neuchopiteľnej snovej vízie. A predsa ju drží v náručí... Pôsobila tak krehko a zraniteľne, až mal strach sa jej ďalej dotýkať a ruky mu samé opúšťali les prameňov, oslobodzujúc ich pás po páse, kým mu zachytené o prsty nezostali rozlietané posledné vlasy, aj tie sa rozvlneným pohybom vrátili  k jej  tvári a prázdne ruky cúvali späť k nemu, nehodnému, nemožnému, nepripravenému... akceptujúcemu jej slobodu pred vlastnou vôľou - zmocniť sa jej.

  Pritiahla k sebe pootvorené pery a stláčala ich viac a viac dovnútra. Trochu sklamaná, trochu nevyrovnaná. Pohľad sa stával boľavejším...

  Musel sa vrátiť. Najskôr jedna ruka dezertérka pristála jej na líci, ešte chvíľu zotrvačnosťou putujúc bruškami po sluchách, ale  pocítiac zemskú príťažlivosť jej k dlani nečakane pripojenej tváre, pristála i druhá ruka, nerozpakujúc sa už pritiahnuť si celú tú práve novo objavenú galaxiu gravitačnou silou túžby k sebe.

  Kolená boli zrazu labilné, len nosom sa mu podarilo nasať vôňu zvrchu vlasov a skĺznuť sa po čele, smerom, ktorý ukazovala cestička vo vlasoch k jej, teraz už privretým viečkam a zanechať na nich stopy svojich pier. Letmé, takmer neviditeľné, a predsa pre ňu prudko vpálené do pritenkej kože, už chránenej iba pásom rozochvených mihalníc.

   Mäkla mu v objatí, neskryto už roznežnená, krehká, ale tvárna ako vosk. Na prstoch zanechávala horúci povlak nemého súhlasu, kým drzo objavoval jej teraz už polonahé telo, pátrajúc po prieniku k duši... a v kĺzavých kvapôčkach vystúpeného potu cítil príchuť akejsi clivej túžby, priam prosby, po tesnej blízkosti niekoho, kto ju prijme a nezradí. Vnímal to tak intenzívne, že o svojej teórii nepochyboval.

  Poddávala sa pokorne a zhovievavo  jeho čoraz nástojčivejším dotykom. Nepriečila sa, nebránila vášnivej túžbe, hoci videla, ako veľmi sa ju snaží potláčať, aby ju nevystrašil.

  A on mal pocit, že zlyháva, že ju nedokáže vytiahnuť na povrch. Netušil, ako priveľmi hlboko v nej je tá obranná  ulita uložená a vyrvať ju bude chcieť čas, nie iba jednu jedinú noc.

 

   Ako to, že je zas v nejakej hnusnej, tvrdej, nedostupnej ulite?! Prečo je tam?! Kto za to môže?! Nie, on, nie! On ju predsa bezmedzne miloval! Neverí, že to nevedela. Neverí, že to stále nevie.

   Len prečo... prečo to divadlo dnes? Bolo to len divadlo! Verí tomu!

  To ON! Len... ON! On ju má nejak v hrsti? On ju nejak preprogramoval?! Vydiera ju! On... Pozrel znovu na hárok. S jedom ho vytrhol zo stroja, skrkval a šmaril smerom ku krbu.

  Ako vždy... netrafil.

  Na zvuk drnčania stroja sa dieťa zas rozplakalo. Vstal a vytiahol jej ho z náručia. Čakal, že stíchne. Tak, ako stíchlo v jej náručí. Objal ho najjemnejšie ako vedel, skryl vo svojom  náručí, ale dieťa ďalej plakalo. Viac a viac. Prečo?! Veď je jeho otcom! V otcovom náručí by malo dieťa zmĺknuť! Stíšiť sa! Upokojiť. V matkinom. Aj v otcovom.

  Zhrozil sa. Tušil to. Teraz to už vie! Nie je jeho otcom! Ako to mohol doteraz prehliadať?! Toľko indícií! Toľko „nečakaných“ náhod! Toľko klamstva...

  Odtiahol umrmčané chlapča od tela.

  - Ber ho! Ber si ho! Hneď! – natrčil ho k nej.

  Obranne ho prebrala a stiahla sa do úzadia.

  - To ty si blázon! Zo dňa na deň to začína byť jasnejšie! To ty by si sa mal ísť liečiť, Adam Gold! - 

  Oprela si o dieťa hlavu a letmo ho pobozkala na hlavičku.

  - Dvaja blázni! A Boh im dal dieťa! A ja... A mne... Ako môže byť toľká nespravodlivosť na svete?! – túlila si malého k sebe a rovnako márne, ako on,  sa ho pokúšala utíšiť. – Úbohé dieťa! Ani sa ti nečudujem, Gideonko, že toľko vyšiluješ. Len si poplač, lebo toto je len do plaču... každý by sa rozplakal... Kto by chcel mať za rodičov takých čudákov, však, môj maličký, však... -

  Striaslo ho. Prešla ním elektrina, ale nenabila ho energiou. Chňapol po šálke, dopil ju na ex. Vrátil sa do kuchyne a vykráčal z domu s fľaškou. Dvere pritreskli. Dieťa na okamih stíchlo. Nabralo druhý dych a až teraz sa rozrevalo tak, ako sa patrí.

 

   Discaimer: Kathy Lamm