ROZMRVENÉ II
5. kapitola
V izbe bolo zase ticho. Ležala ticho, už v polosede na polohovateľnej posteli. Pozrel sa vážne na Frencha. Bolo mu jasné, že mu dáva prednosť. Je jej otcom. Má právo ísť prvý.
Starec sa triasol. Žmolil si gombík na košeli nad bruchom a v duchu sa dcére prihováral.
Akoby ho počula, pomaly nahla hlavu jeho smerom, ešte pomalšie otvárala oči.
- Ocko...- zašepkala takmer nečujne.
Starec sa rozplakal. Klesol dolu na kolená a mrmlal si niečo, čomu nikto nerozumel, ale každý chápal.
Ani Belle nerozumela, preto zahmleným pohľadom hľadala iný podnet, čo ju tu zas prebúdzal z polospánku. Uvidela jeho. Niečo sa jej nezdalo. Perami jej mrvilo, viečka žmurkali rýchlejšie, ale slová neprichádzali.
Zneistel. Hľadal odpoveď u lekára, u Frencha. U nej...
- Belle...- zašepkal s nádejou.
Prsty sa jej rozochveli, pery roztiahli do nepatrného úsmevu. Pokúsila sa nahnúť sa dopredu a natiahnuť ruky k nemu. Bol to len náznak, svaly ešte neposlúchali. Jemu to stačilo. Vykročil ráznejšie a natiahol tie svoje. Akosi automaticky. Prirodzene. Našli sa ich brušká, prsty, dlane. Cítil, aká je zoslabnutá, ako sa celá trasie. Ako niečo chce a nemôže...Dotýkal sa jej opatrne, ale už vedel, že ho spoznáva. Žiadna amnézia!
- Pani Goldová, som rád, že spoznávate svojich blízkych. – pristúpil aj lekár, ale viac sa zaujímal o prístroje, čo ju monitorovali. Frázy mal naučené.
- Slečna... stále slečna, - skôr vydychovala ako používala hlas. – Slečna French, kým ... ma niekto, však, Adam, nepožiada...o ruku. – pohýbala ňou tak, aby sa vytiahla z tej jeho a znova sa ovila okolo nej z opačnej strany.
French s lekárom sa na seba zvláštne pozreli.
Dvaja ďalší mali oči len jeden pre druhého.
Tlačil si ukazovákom s palcom na koreň nosa. Druhá ruka zapretá bok. Triasol hlavou, žmúril oči, ale vstrebať to, čo práve od lekára počul, nijako nedokázal. French odovzdane sedel v sterilnej, o tomto čase už potemnelej ordinácii bokom v kresle a prikyvoval.
- Ak vám smiem poradiť, netlačte na ňu. Nebolo by vhodné povedať jej teraz komplexnú pravdu. Neprijala by ju pravdepodobne za svoju, skôr za nejaký vonkajším svetom vnucovaný príbeh a mohlo by to spôsobiť len ďalšie komplikácie. Zdravotné aj psychické. Ľudia prebudení z umelého spánku sú často dezorientovaní v čase aj priestore, nespomínajú si na udalosti pred uspaním alebo nespoznávajú svojich najbližších. To posledné sa našťastie nepotvrdilo, ale fakt, že...si nepamätá posledné udalosti....je dôsledkom obranného systému organizmu. – vysvetľoval pokojne.
- Posledné udalosti?! Ona si nepamätá posledné roky! – odtrhol dlaň z tváre a natrčil ju na lekára, akoby mu malo na nej niečo pristáť. Vysvetlenie? Šťastena? Si vôl?
- Pravdepodobne sa vrátila do obdobia, ktoré... nebolo pre ňu také stresujúce. Podľa viacerých výskumov, ako sa píše aj v odborných publikáciách...akoby som to povedal... skrátka, staré dobré „čo si nepamätám, to sa nestalo“. Spánok dáva ľuďom čas sa spamätať bez zbytočného stresu, ktorý pre oslabený organizmus môže byť dosť nepríjemným spoluhráčom. Mozog sa síce počas spánku snaží poskladať si z utkvelých obrazov ucelený príbeh. Nie vždy sa to však podarí. Ale pripravený by som bol aj na variant postupného nadobúdania vedomia a aj postupného návratu pamäte. I to môže byť ťažké a traumatizujúce. U niektorých pacientov sa objavuje i posttraumatický stresový syndróm alebo ešte dlho sa vracajú nočné mory a halucinácie. Nechcem vás strašiť, ale najbližšie dni, týždne, možno mesiace budú kľúčové. Ak to urýchlime, budeme sa jej snažiť navrátiť pamäť hneď tu a teraz... výsledok môže byť opačný. – vykladal lekár pokojne, apaticky, hnusne profesionálne logicky.
Zhrozil sa, keď pochopil.
- To tu máme hrať divadlo?! – zaprel ruky o lekárov pracovný stôl, inzultujúc ho zatiaľ len slovne, z podtextu vydedukujúc, čo tým všetkým chce asi tak povedať a do čoho ich navliecť.
Starý Moe zareagoval optimistickejšie.
- Aké divadlo? Adam...aj slepý by videl, že mi ju stále ľúbiš. A...videl si ju? Všetci sme to videli..., však, však pán doktor... - odobroval si pripravenú teóriu u kompetentných. - Ak si Bellinka myslí, že práve zmaturovala, našla muža svojho života vo svojom obstarožnom profesorovi a peleší sa mi s ním v jeho vile a vlastného tatka si príde pozrieť tak na hodinku... dobre, ja som za. Ja to vydržím, aj prežijem. Len, nech sa uzdraví, dievčatko moje. Nech je zase spokojnučká a šťastná...-
Hodnotenie preglgol. Už pred rokmi, ale... sotva precieďal medzi zuby, ako nerád to konštatoval. Ale musel.
- Ona už muža svojho života dávno má, je za neho právoplatne vydatá a má s ním aj syna. To aj vy máte amnéziu, alebo čo?! Nie, do tohto ja nejdem! Ja... –
- Ty... Ty! Ty si ju sklamal už toľkokrát, že o jeden raz navyše ťa nezabije! Pán profesor Gold! – vstal French a zrazu akoby bol povyrástol, zosilnel a bol odhodlaný brániť si dcéru aj ručne-stručne, ako kedysi...
S hrôzou na neho pozeral. S hrôzou pozeral do očí pravde, čo sa mu vyhrážala z Frenchových hnevom sršiacich očí.
- Pán French má pravdu. Takto to bude pre ňu nateraz najlepšie. Postupne sa terapiou môžeme pokúšať dávkovať jej pravdu... nechajme jej zatiaľ tú jej. Aspoň, kým sa fyzicky neuzdraví. -
S hrôzou sa pozrel aj na primára.
- Belle nie je na hlavu padnutá, ona len padla na hlavu! Stačí sa jej pozrieť sa do kalendára, pustiť si telku a je v obraze...- argumentoval bezmocne, uvedomujúc si, aké kontraproduktívne to momentálne je. Dvaja na jedného. S ňou...traja!
- Obávam sa, že to nie je také ľahké, pán Gold. Amnézii nestačí vidieť v kalendári dátum, aby sa obnovili všetky predchádzajúce synopsy a s nimi aj spomienky. Ľudský mozog je nevyspytateľný. V tomto smere, ak sa rozhodne vytesniť niečo, tak lekárska veda je ešte prikrátka na to, aby ho presvedčila o opaku. – upokojoval ho lekár sám nevediac, ako to celé môže dopadnúť.
Zmĺkli všetci traja.
Hlavou sa im premieľali konšpiračné teórie od čo by bolo keby, až po čo bude keď...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára