Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 14. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

14. kapitola

 

         Ráno už očividne diétu nedržala. Pokiaľ jemu pamäť siahala, tak v jej prípade to vždy boli len prázdne frázy, aby upokojila kamošky, že je na tom rovnako biedne s kilami ako iné. Niektoré formy babskej škodoradostnosti sú nechutne, priam sofistikovane zákerné.  To sa niekto má, kráska. Počkal si, až si dooblizuje aj posledný z prstov a zvyšok strávi bok jeho košele, kým pozbiera omrvinky z výstrihu, s ktorými by jej aj ochotne pomohol, ale čo už, keď pažravo raňajkoval v kuchyni... a asi ho videla, keď neponúka.  Podal jej balíček s oblečením, čo priniesol v igelitke s raňajkami.

  - Len... nejaké základné veci, čo sa... ti možno zídu. Verím, že ťa mám stále v oku... - žmurkol. „Aj po tak dlhom čase“ radšej z preslovu preventívne vynechal. Je ráno. Deň je zbytočne dlhý. Ešte bude čas na konfrontáciu. Netušil však aký kratučký.

  - V oku? Si si istý?! Asi v tom privretom... pán profesor. Zrejme ste si ma málo naštudovali, keď ste mali príležitosť! – vypla sa, aby videl, aj čo nechce. Respektíve chce, ale nechce, aby chcel... -  Obávam sa, že zrak sa ti dosť zhoršil... Tie... veci... čo máš v druhej polke skrine v spálni... sú mi „trochu“ veľké. Trochu dosť! Alebo, zrejme sa ti so zhoršeným zrakom zmenili aj vkus a preferencie. Potrebuješ niečo hmatateľnejšie? Či?! Ale aby si nepovedal, ponúkla som sa. Drzo, bez opýtania.  Požičala som si  gumičku do vlasov, bola v skrinke nad umývadlom, aj s takými peknými štrasovými sponkami. Opäť bruneta, ak sa nemýlim. Gumičky sú svine klebetné. Ale tej fialovej zubnej kefky nežne pritúlenej v poháriku k tvojej, prepokladám tej sivej, som sa ani nedotkla... Jedine ešte... tie hosťovské papuče spod postele mi boli dobré, ale to si radšej nechám dorezať obe nohy od ďalších šálok, než si niečo z toho niekedy vziať na seba! – hodila s odporom veci späť jeho smerom, a prižmúrila oči. Pripomínali strieľne. Dúfal, že slovnú muníciu už ale minula. Aspoň na chvíľu.  Kým pozbiera úbohé za nič nemohúce zvršky.

  Po jednej bral rozhádzané veci, na každej našiel visačku a opatrne, ale ostentatívne viditeľne, ju pred tými strieľňami odtrhol, vec poskladal a položil na stolík. Spodná bielizeň, blúzka, sukňa, šaty, sako. Aha, aj nočná košeľa. So štítkom. V neďalekom supermarkete  nie je veľký výber, ale niečo sa našlo.  Štítky pozbieral, zarovnal a položil pomaly vedľa kôpky s vecami.

  Keď sem včera vtiahli, stihol len skontrolovať, či tu náhodou Lacey – osobne nie je. Mal by problém navyše. Kľúče stále má. Pozabudol trochu, že má nielen kľúče, ale aj zopár políc, vešiakov, poličku v kúpeľni a iné časom nenápadne prenajaté miesta v tomto jeho staromládeneckom byte. Ani ho nenapadlo ju vysťahovávať, kým... by si po veci osobne neprišla. Ale k tomu sa akosi nemala. A potom mal v úmysle ju aj tak prehovárať. Ani k tomu sa sám zas nemal. A už vôbec nepočítal  s touto návštevou... A teraz to má asi všetko spočítané. Ako ale radí odborník. Zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať. On to ešte inovuje. Mlčať. Mlčať. Mlčať.

  Poznala ho dosť dobre. Pokiaľ nevybuchne, bude mlčať. Teraz bola trochu na rozpakoch, či sa jej jeho stratégia páči. Vadiť sa, či nevadiť? Belle, si dospelá, zachovaj dekórum.

  - Dúfam, že ani toto nebol ten „darček“, čo pre mňa máš... – zašepkala potichu. Napriek odhodlaniu, že s tým na neho v žiadnom prípade nevyrukuje, predchádzajúci  útok musela zo seba dostať, inak by ju roztrhlo od zvedavosti, jedu a bezmocnosti. Ale nechce sa s ním hádať. Ľúbi ho. A bolelo, keď našla všetky tie veci. Nechcela si pripustiť, že... nie, nie, nie... ani nedomýšľaj, Belle. Čo si nepamätáme, to sa nestalo a ty si nepamätáš nič! Nič si nenašla. A už vôbec nie ženské tretky v jeho byte! To bol len omyl...

  - Máme na dnes nejaký spoločný plán? – skúsila dvojzmyselne s množným číslom.

  Vstal a zo sekretára zobral jednu z kníh. Chcel ju nahradiť tým špeciálne pre ňu ráno kúpeným oblečkom, nie drahým a štýlovým, ale mohol tušiť, že takto ju klamať, to nemôže vyjsť. Zas? Zas Adam Gold to skúšaš podfukmi?! Ty si nikdy nedáš povedať?! Stop, svedomie! Čo ak toto bude môj posledný hrdinský čin a skončím obhádzaný všetkými tými úbohými šálkami a riadom z kredenca? A keď sa jej minie munícia, všimol som si, že nechty si už neobhrýza.

   - Chceš, aby som si... čítala? – skoro si poklopkala na čelo vidiac, ako jej ponúka knihu. Namiesto samého seba. – V žiadnom prípade! Stratila som tri roky, ale maturitu si pamätám! Neosprostela som...- premýšľala vážne, že sa fakt urazí.

  -   Ani darček? Ver mi, toto ťa bude zaujímať... len mi sľúb, že ju po mne nehodíš a ani túto knižku nebudeš nijak inzultovať. Nemôže totiž za to... že existuje. – položil ju na veci a stiahol sa do úzadia. Preventívne. Dosadol do druhého kresla a čakal.

  Potriasla hlavou, povzdychla a neochotne sa načiahla. Ešte chvíľu. Malú chvíľočku...už to príde, už...už...

  A je to tu! Dokorán otvorené ústa aj oči, keď si pozrela ako prvý chrbát knihy. 

  Adam Gold ŠTVRTÁ.

  - Ty si napísal knižku?! – znelo takmer obdivne.

  - Ja nie... – dištancoval sa od obvinenia natrčenými prázdnymi dlaňami.

  - A kto?! – zagánila ešte raz na meno.

  - Nie ja, to ty... si napísala knižku. Ty a... – to už obdivne neznelo, ani keď to neodznelo.

  To sa už v knižke dosť nešetrne mrvila. Na budúcu vyštudovanú knihovníčku až priveľmi nešetrne. Takmer ho to fyzicky bolelo aj za ňu. A jej napospas vydané modré telo.

  - Adam Gold...tu je... všade len Adam Gold. V  titulku, v...úveroch... Adam Gold! Na klope...Adam Gold... Ale, ale ...počkať... - natrčila mu otvorenú knižku s prstami na prebale, kde svietila fotka muža. - ...ale, toto predsa nie si ty! Toto je niekto druhý!? Tak aký... tak prečo Adam Gold?! Kto je tento muž? Odpovedz, Adam Gold.  – odtiahla sa, ako tí, čo im už neslúži zrak a potrebujú sa zadívať sa z väčšej diaľky.

  - Adam Gold. Autor tej knižky. Respektíve spoluautor. Je smutné, že teba nikde neuvádza, ale domnievam sa, že bez teba by nebol schopný napísať nič... pán veľký spisovateľ, – skúsil nebyť odporný, ale nevydávalo.

  - Tvoj menovec? Ukradol ti meno? – zamračila sa na fotku, už teraz jej bol nesympatický, ale... niečo sa jej marilo...

  - Presne naopak, srdiečko. – povzdychol. – Napriek tomu, že som ťa tou históriou už raz previedol, utopila sa v tých troch rokoch. Ale teraz ti nechcem rozprávať, ako mi toto meno vybrala sestrička ...v sanatóriu, nie, popravde v protialkoholickej liečebni. Aby som mohol začať nový život. A ja som si za tie roky naň už zvykol. Nemohol som tušiť, ako sa mi karma, tá háveď neprajná, vysmeje po rokoch do očí.  – spojil ruky  a v strieške si ich priložil ku koreňu nosa.

  - Prepáč, Adam... nie som celkom v obraze, ale... mám si prečítať nejakú knižku len preto, že jej autor sa volá tak isto, ako muž môjho života? – povedala bezprostredne a úprimne a ani sa nerozpakovala, že mu takto otvorene lichotí.

  Pichlo ho pri srdci. Zalialo teplom. Zabolelo. Vrazilo dýku a párkrát ňou aj potočilo, aby nezabúdal, čo chcel a nenechal sa ukolísať jej vyznaniami, nech sú momentálne akokoľvek úprimné. Láskavo maj stále na očiach tie tri roky!

  -  Nie iba preto, Belle. Tá knižka... to sme my dvaja. Romantický, sladkastý príbeh starnúceho profesora a mladej maturantky. Príbeh, ktorý sme „písali“ my dvaja... v realite, ale nechali ho rozpísaný, otvorený... áno, áno, ja som ho nechal... nedokončený. – pozrel sa na ňu smutne.

  Mračila sa viac. Potriasala hlavou, listovala, ale nedokázala sa začítať hneď. Chvíľku to trvalo. Prehadzovala stránky, čítala, prehadzovala, čítala... útržky, vety, kúsok tu a kúsok o pár strán ďalej, zo začiatku niečo, z konca, zase späť... Naprázdno otvárala a zas zatvárala ústa a on presne vedel, že kričí. Nemo, ale kričí. Prekvapením? Hrôzou? Obojím?

  - Veď to...to je, naozaj, náš príbeh! Toto tu je, naozaj, o nás! To...ako je to možné? Aj mená... aj miesta... aj všetko je to, všetko je tu... každý detail! Adam! – bolo vidno, že jej to začína prerastať cez hlavu a patrične naháňať hrôzu.

  Jemu o to viac. Cítil, ako to v ňom vrie. Výbuch na okraji sopky. Okraje sú preč...

     -   Tak, asi sa našiel niekto prajný, kto to pánovi spisovateľovi ráčil vyrozprávať, prípadne rovno napísať ako románik pre mladé žaby! Lebo úroveň, pri všetkej úcte k beletrii, nie je veľmi valná! – skríkol už v stoji.

  - Kto by si to bol dovolil?! ...a ...ako by sa bol k tým informáciám o nás dvoch vôbec dostal?! – vymotala nohy z kresla a stala si tiež.

  Stál on, ona a medzi nimi modrá kniha. Tu a teraz a on vedel, že aj v reálnom živote.

  - Ja by som také nič nikdy neurobil, srdiečko... – ďobol do knihy, až ňou heglo.

  Uškrnul sa sarkasticky, čakajúc, že jej dopne. Doplo.

  - Chceš povedať, že... ja?! Ja som nejakému neznámemu típkovi len tak z ničoho nič porozprávala o našom súkromí? O našich intímnych veciach?! Ja?! -

  „JA“ nečakala,  že bude hlboko prikyvovať.

  - Ty! A neboj sa, ak ťa to upokojí, nebol to pre teba neznámy típek. Poznala si ho ...dobre. Priveľmi dobre. –

-         Čo znamená tá tvoja irónia v hlase, Adam? –

  Adam teraz, alebo nikdy. Teraz a môže to byť to posledné, na čo sa zmôžeš, alebo... Obávam sa, že už neexistuje žiadne alebo. Niekto nadvihol hrádzu. Valí sa to! Prevalilo sa to.

  Vzal jej knižku z rúk a znovu otočil na prebal. Ďobol do fotky.

  - Naozaj si myslíš, že je to neznámy típek? Naozaj? Pozri sa dobre! Pozri sa lepšie! Najlepšie ako len vieš! Pozeraj sa,  Belle! Dívaj sa! Pani Belle Goldová! – neodpustil si.

  Dívala sa. Na neho. Zhrozene. O čom to tu točí. Prečo jej tieto veci vraví a opakuje stále dookola. Dosť! Stop! Pokoj, Belle, pokoj, len zachovaj chladnú hlavu. Cítila skôr naopak, že ju zaplavuje horúčosť.

  - Neviem..., kto... je... ten... chlap... na... fotke! V živote... som... ho... nevidela! Nie to, aby som mu rozprávala náš príbeh...-

  - A predsa si to urobila, – precedil cez zuby už tichšie. Zaklapol knižku a hodil ju do kresla, akoby ho popálila. Pálila ho.  Zahrabol si oboma rukami do vlasov, potriasol hlavou a vrátil sa k nej pohľadom, ale ruky radšej zaťal za chrbtom. Vyzerala, že jej je na omdletie. Aj bolo. Zacúvala ku kreslu, dosadla, spod zadku vytiahla knižku a odložila ju na stôl. Odtiahla sa.

  - Ak je pravda, že som si myslela, že si mŕtvy... možno som to aj urobila. Možno som sa chcela vyrozprávať. Možno si tým zachovať krásne spomienky na nás, kým nevyblednú a nestratia sa a... –

  - ...a to ťa má akože ospravedlniť?! – zas kričal.

  Už neodpovedala. Stiahla sa do seba ešte viac.

  Adam, Adam, zase si sa neovládol. Akým právom jej to vyčítaš. Pozri sa na ňu. Pozri, čo si spôsobil! Veď je to Belle. Tvoja Belle! Belle!

  - Belle! -

  Neovládol sa. Prikročil rýchlo k nej, dosadol ku kolenám, opatrne ich objal, zložil si hlavu na ne. Viac sa neodvážil. Položila mu dlaň na vlasy.

  - Čo sa nám to stalo, Adam? Kto nám to urobil? – spýtala sa nešťastne.

  Ako jej teraz povedať, že toto všetko je iba začiatok. To najhoršie ich, obával sa, ešte len čaká.

  - Prečo... prečo si ma nazval Belle Goldová? -

   Už nečaká.  Je to tu...