Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 10. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

10. kapitola

 

   Dívala sa do zrkadla a skúšala Emmine šminky. Nič moc. Emma za zamestnávala vo vnútri skrine. Pridlho hľadala nejaké zvršky, aj s odpoveďami na zatiaľ nepoložené otázky. Bála sa ich lavíny.

  Belle sa už točila na stoličke a nenápadne pátrala pohľadom, čo všetko ešte z vily zostalo po Emminej a Hookovej prerábke. V podstate skoro všetko.

  - Rozprávaj mi o sebe, Emma. Ako to, že si zas s Killianom? A kde teraz vlastne je? Bývate tu? Prenajali sme vám našu vilu? No, daj, žerie ma zvedavosť. – našpúlila zas pery do zrkadla hľadajúc v ňom niekde v pozadí Emmu.

  S náručou kadečoho vystúpila zo skrine. Zrazu sa jej zdalo, že rozprávať o sebe bude rovnako ťažké, ako povedať jej o nej samej. Veď je to všetko poprepájané... Ako jej má povedať, že Hook je na nútenej prechádzke s dcérou, čo má so synom jej právoplatného manžela, ktorý ich opustil skôr, ako sa narodila? ...že jej vilu prepísala po predpokladanej smrti Adama Golda, kvôli Henrymu... a spomienkam, ktorých sa potrebovala vtedy zbaviť?!

   - S Hookom sme sa vzali. Tajne, hnevala si sa, že sme ťa nepozvali na svadbu, ale nepozvali sme nikoho. Je dobrý. Pomáha mi vychovávať naše deti. -

  - Deti? Niečo som začula, že okrem Henryho... Máte spolu dieťa? Hook a ty? Bože, Emma, to je aké romantické! Ty máš bábätko s naším triednym profesorom skôr, ako ja so svojím profesorom... ty si ma teda predbehla! Ale ja sa nehnevám. Aj my dvaja s Adamom raz budeme mať...nejakého malého Oliverka alebo tak nejak... – žmúrila oči a točila sa vo vlastnej cukrovej vate, čo predstavovala jej polepenú budúcnosť.

  Emma preglgla horkú slinu.

  - Je to komplikovanejšie, Belle. Killian nie je biologickým otcom...len mi pomáha s malou... na, tu máš, skús si niečo! Potom sa pozhovárame. – položila jej do lona kopu vecí a radšej sa otočila chrbtom.

  Belle vstala, odložila veci na posteľ a položila jej ruku na plece.

  - To ma mrzí. Ale...chcem sa ťa niečo spýtať. Niečo iné...–

  Bum! A je to tu. Emma, priprav sa. Ide do tuhého.

  - Manžel, dieťa a hrob. Čo o tom vieš, Emma? Stratila som posledné tri roky života, ale dúfam, že som nestratila dobrú priateľku, - povedala vážne. Najvážnejšie ako vedela.

  - Nevydieraj, ty trapka! – zobrala jej ruku z pleca a stisla vo svojich. – Čo chceš počuť, Belle? Že to všetko, čo sa ti snažia povedať, nie je pravda?  Alebo naopak, že to všetko pravda je? – pozrela jej priamo do očí.

  - Nechcú mi povedať vôbec nič. Ukazujú mi desiatky fotiek, ale ja si väčšinu z tých ľudí na nich fakt nepamätám. Len raz som náhodou začula Adama, ako sa za dverami baví s mojím cvokárom a kričí na neho, že mi nebude klamať...o manželovi, dieťati ani o nejakom hrobe na cintoríne. Stále mi to vŕta v hlave... A to vravia, že tam nemám nič. – uškrnula sa a zrazu, akoby ju zasiahol blesk s nápadom, zrýchlila reč. -  Však sa so mnou pôjdeš prejsť? Na cintorín! Ako za starých čias! Keď som bývala v depke... z nešťastnej lásky. Chodili sme si vyhliadať parcely. Pamätáš sa?! – zachichotala sa ako pubertiačka. Ale do smiechu jej nebolo. Čo ak... Blesk s blbým nápadom? Asi ani nie, Emma sa chytila...

   - Nechodili sme kvôli tomu. Mávali ste tam s Adamom nenápadné rande. Sama som to tak neraz narafičila, - preletel aj Emme  šibalský ohníček očami a zas zhasol.  -  Nedovolí ti ísť tam. Samej. Len so mnou. Už teraz iste sedí dolu v kuchyni a nechcem vidieť jeho konšpiračné teórie, čo všetko ti tu asi rozprávam. Musíme ho vziať so sebou. Ako za starých čias... – povedala takmer tajomne.

 

- Čo sa toľko vlečieš ? Prídem neskoro. – ťahala slovami Bellu hore kopcom k cintorínskej bráne.

  Tej dopínalo. Robí tu garde. Len dúfa, že nie...

  - Ty...sa tu máš s niekým stretnúť? Na cintoríne?!...Rande ?...- zastala s každou vetou.

  - A čo má byť ? Je tu ticho, závetrie, kopa stromov, žiadni svedkovia, nijaké priblblé pohľady, samé mĺkve sochy, holúbky, anjeliky... kde nájdeš lepšiu romantiku?! - hľadala argumenty praktická Emma  a spod okuliarov sa mračila na kamarátku. Užívala si doberanie.

  - A ja sa budem pri vás tváriť, že som si prišla natrhať trochu toho „hřbitovního kvítí, tatínku“?!... – použila frázu z filmu teraz už znechutená a trochu aj vystrašená Bella, už tušiac, kto bude tretí do partie.

  Zámerne  spomalila.

  Emma musela pohnúť. Musela prestať provokovať a robiť si z kamky srandičky. Nemala dnes chuť na jeho držkovú polievku za stratu času.

  Všimol si ju. Všimol si obe.

  Strčiac nahnevaný medajlón len tak ledabolo na vrecka na kabáte nezaregistroval, že mu aj tak  vypadol.

Pohol sa Emme naproti. Dostihol ju, zúrivo schytil za lakeť, zvrtol, pritiahol k sebe  a zasyčal jej rovno do tváre.

  - Prečo si ju sem dovliekla?! -

  - Bojím sa chodiť sama na cintoríny, pán Gold! A okamžite ma prestaňte fyzicky inzultovať, nemusela by to dobre pochopiť, – mykla hlavou dozadu na prekvapenú Belle.

  Mala pravdu. Tá videla len ich tváre priveľmi blízko vedľa seba a niečo ako, že ju drží pod pažu, za ruku... za rameno... skrátka drží. Ohmatáva. Dotýka sa jej... Moment akurát tak na obrátenie sa a galup z cintorína.

  - To je jej problém... Nemá tu čo robiť!... Nemala si ju sem vôbec ťahať! – hneval sa bezmocne ďalej.

  - Má depku. Rada by spáchala samovraždu, tak som jej prišla ukázať nejaké tie voľné parcely, nech si vyberie. Pre dnešných mladých je vonkajší dojem dosť dôležitý. Nemôžu ležať hocikde...- ironicky komentovala Emma šúchajúc si boľavý lakeť.

  - To má byť akože humor, slečna Swanová? –

  - Vy sa radšej pýtajte, na príčinu tej depky, pán Gold! Oná príčina je jedovatá, uštekaná, premrznutá a nemá šál! – siahla mu na krk a preložila klopy kabátového límca... – usmejúc sa na svoj priodvážny ťah.

  - Dúfam, že si jej pred odchodom sem ostrihala nechty, lebo po tomto tvojom familiárnom geste ich asi použije na niekom z nás troch. Hádaj, koho jej mienim podstrčiť... – pozrel sa Emme priamo do očí a potom obaja na Belle.

  Iba stála. Ústa klasicky pootvorené, plač na krajíčku.

  - Mienil som ťa zaškrtiť, Emma. Myslím si, že to aj urobím...Už včera bolo neskoro,- precedil pomedzi zuby.

  - Ako za starých čias! – stisla Emme s vďakou ruky. – Ja už sa od neho nepohnem ani na krok! Aj keď sa mi snaží sa vyhýbať!  Stále ma len ofukuje a pripomína mi môj stav... tak a čo, tak som padla na hlavu! Ale neosprostela som, fakt, nie... mám to v hlave úplne normálne, v poriadku! Ty mi veríš, Ema, však? Však? -

  Naozaj sedel za stolom v kuchyni, ešte stále v kabáte a miešal nejakú raňajšiu kávu, čo ani nebola jeho. Vidiac ich usmiate, prezlečené schádzať dolu schodmi, odpadol mu kameň z hrude. Ale len do chvíle, kým nezadreli.

  - Ideme sa prejsť. Všetci spolu. Na cintorín. -

  Plesk! Kameň rovno v strede čela.

 

  - Kamže, kam, takí veselí? – nedalo susedke vo vystátej jame, ale odísť z dobrého miesta na státie bolo dnes ťažšie ako inokedy. Už idú! Už idú. Dve rozchichotané ženy, spomínajúce na pubertiacke trapasy a vážny muž. Zhrozený vážny muž.

  - Ideme na cintorín, teta. Pozrieme nejaké pekné miestečko aj pre vás. Je jar, treba presádzať...sa...Čo si nevynesiete nejakú stoličku. Musí vám byť dlho stáť tu toľko. Tak čo, tetula, presadíme vás?  - neodpustila si Emma.

  Ignorovala ju. Ignorovala obe šťandy drzé. Jeho nemohla.

  - Pán profesor, čo nebodaj idete na pohreb nejakého svojho spolužiaka? Nuž, už rúbajú vo vašom lese, mali by ste si dať pozor na seba... - zalomila zbožne rukami.

  Vážne sa na neho pozreli a vyprskli svorne do takého rehotu, až susedu odtlačilo od plota.

  - Háveď nevychovaná! Len očkovať vás! Drzane drzé! – odpovedala im stroho.

  - To viete, pani suseda, v dnešnej dobe byť len krásne už nestačí... -

 

  Pozerala sa na náhrobok, ktorý už poznala. Emma jej kedysi, v rámci vytriezvievacej terapie z lásky k istému chemikárovi, ukazovala hrob jeho prvej ženy Milah. Teraz pod jej menom svietilo zlatým, pomerne čerstvo nafarbeným písmom to jeho s dátumom úmrtia... na ktorý si nepamätala. Jeden z troch zakliatych rokov.

  Pozrela na neho, premerala si ho zhora-dolu, potom zas na náhrobok. A zas na neho. Zdola-hore. Zas náhrobok.

  - Vravel som ti, že toto nebude dobrý nápad. Ak nám tu skolabuje, máš v kabelke aspoň lekárničku? – nahol sa k Emme a šepkal cez zuby, aby ich nepočula.

  - Prečo si umrel? – obrátila sa nakoniec na oboch.

  Pohľadmi si dávali prednosť. Kto začne. Vedel, že jej o tom celom už raz rozprával, v nemocnici, pred pár týždňami, ale... jeden z troch zakliatych rokov. Tri zakliate roky. Toto bude ich odterajší názov akcie. Henry by ich vysmial, že je príliš rozprávkový.

  - Neal...- odpovedala za neho Emma.

  Nečakala, že prikývne. Nečakala, že Belle bude priveľmi chápavá a vie, ako ho táto časť života bolí a stále trápi. Ako ho celý čas hľadal. Našiel a zas stratil... vtedy sa nepýtala prečo. Čo sa zase stalo, že Neal, ako sa bol objavil, tak zas náhle zmizol. Neopýta sa ani dnes. Zvlášť, keď pod dvoma menami bolo aj tretie... Nealovo. Aj s dátumom. Zas jeden z troch zakliatych rokov.

  - To ma veľmi mrzí. – podišla k nemu, objala ho pod pažami a zložila sa mu na hruď. Zhrozene pozrel na Emmu. Čo teraz?! Nebol čas odpovedať. Vymotala sa z neho a to isté gesto venovala Emme. – To ma veľmi mrzí. Za vás oboch.  – zašepkala aj kamoške do pleca.

  Ona možno chápala, ale oni ani najmenej. Opýtať sa však báli.

  Pýtala sa sama. Básnicky. Aj s odpoveďou.

  - Nepodarilo sa nám ho zachrániť... -

  Iba jej svorne prikývli. Už sa jej nezdala, že sa mentálne vrátila do puberty. Belle je dospelá a vie...

  - Na dnes stačilo. Musím si to nechať všetko uležať. Vráťme sa do vily... Uležať. Uležať... Emma, však nám dvom s Adamom dnes v noci prepožičiate našu... teda vašu spálňu? Som už naozaj veľmi unavená. Musí sa mi to všetko...uležať. – zahryzla si do spodnej pery.

  Presne vedel čomu vždy toto nenápadné gesto viedlo...

  Plesk! Kameň rovno v strede čela.

  Dva kamene. Dve čelá.