ROZMRVENÉ II
8. kapitola
Stál nad psychiatrovým stolom a mračil sa na fotky. Najmä na tie dve na samom vrchu. Aj keď, ten drobec si to nezaslúži. Adam, nemôže predsa za to, že ho tento tu pozorujúci „všemožný pán tvorstva“ nesplodil. A mal možnosť. Kedysi. Dávno...
- Spravím ti čaj alebo kakao? – zahol do kuchyne, ale v okamihu sa z nej zas vyklonil so šibalskými ohníčkami v očiach. – Dieťa nie! – žmurkol. – Nejaké tie ingrediencie by sa síce našli, ale....Zabudni! – namieril na ňu prst.
...
...podoprela sa o lakeť. Napadol ju oxymoron, ako môžu byť jeho ostré črty, na ktoré sa práve s úľubou díva, také mäkké, narážajúc na letmý úsmev a chvejúce sa viečka, za ktorými doznievala orgazmická dohrávka ozveny práve docvičenej skladby.
Najradšej by sa na neho vrhla a rozhodila mu hneď a zaraz celé orchestrisko. Z lifestylových časákov však dobre vedela, že to páni tvorstva neznášajú a potom, po tom potrebujú ...pokoj.
Rešpektovať či nerešpektovať?
- Neberiem nijakú antikoncepciu. – povedala nakoniec rozhodovania pokojne.
Vyšvihol sa do polosedu zapretý o dlane a bolestne zavyl zvrtnúc sa k nej.
- Chcela si čaj, nie dieťa?! – potriasol hlavou. – Preboha, Belle! Žijeme v dvadsiatomprvom storočí. Tebe nikto nepovedal, že... došľaka... jeden sa tu spolieha na spolužiačkovskú formu osvety, ale ako vidno, vy dokážete myslieť... respektíve nemyslieť!... – v tvári mu hrali všetky možné nástroje, ale noty boli momentálne rozhádzané kdesi v hľadisku. Po celej posteli.
Hľadela na jeho neutíchajúci výstup spod spola privretých viečok, spomalene pokojne zakladala ruky pod hlavu a nechala svoje mladé prsia, hoci o momentálnych štvorkách Ashley, ktorú dnes boli pozrieť v pôrodnici, mohla jej hruď iba závistlivo snívať, zimiť sa pod prívalom jeho mrazivých poznámok.
- Som...iba žartovala. – zadrela v jeho krátkej pauze.
Trochu sklamane...
- Stále nič, pán Gold. A ako vidíte, ako ste sám odvedľa počuli, dúfam, že to necháme medzi nami a týmito štyrmi stenami, že som vám to, vzhľadom na naše nadštandardné vzťahy dovolil, ani terapia jej veľmi nepridáva. Fyzicky je už takmer fit, možno... by som zvážil zmenu prostredia. Podľa môjho skromného názoru by jej prospela. -
Neodpovedal mu. Nevedel čo. Vedel len jedno. Nemôže jej klamať. Po tom všetkom už nesmie. Starý French má pravdu. Klamal jej a sklamal ju už toľkokrát, ale... viac nemôže. A ani nebude!
- Myslíte si, že by sme ju mali vziať na miesta spojené s jej minulosťou? – ukázal na jednu kôpku, potom sa zháčil a skúsil aj na druhú.
Psychiater vzal prvú z nich, vyrovnal fotky jej známych, tých, na ktorých si spomenula a o ktorých si myslela, že s nimi bola chvíľku pred úrazom, a ako karty pred hrou ich popretáčal a odložil bokom.
- Jednoznačne... ale aj to je riešenie. Hoci vždy je tu riziko, ako zareaguje...Toto, - ukázal na vyrovnanú kôpku fotiek, - by mohlo byť aj kontraproduktívne. Ale skúsiť to musíme. Musíme byť pripravení aj na to, že jej budú klásť otázky, na ktoré nebude vedieť odpovedať. Ale môžeme to skúsiť. A... Skúsil by som aj druhú možnosť, simultánne, pomaly ju viesť po ceste, ktorú má v hmle. Možno jej pri niečom predsa len svitne. Možno to nebude človek, ale miesto, skôr nejaká maličkosť, predpokladám. Ale tu, v sterilnom prostredí nemocnice, nemá šancu nič také zažiť. Rozumiete mi. -
- To ju akože mám vziať do tej húštiny, na koniec sveta, k tej chatrči, zabúchať mu na tie ich plesnivé dvere a spýtať sa, hej, Belle, srdiečko, dívaj sa, toto je chlap, ktorého si si vzala za manžela, s ktorým máš decko a ktorý ťa tuším opustil, lebo je žiarlivejší ako Othelo?! To je ten, kvôli ktorému si padla na hlavu, lebo jeho ego bolo ješitnejšie, ako to, že ti v tom momente ide možno o život! To nemyslíte celkom vážne, doktor! -
- A je tu tretia možnosť. Vytvorte jej prostredie, kde sa bude cítiť bezpečne. Bez otázok známych, aj neznámych. Kde bude môcť byť iba sama sebou. A bude sa čakať... Bude sa len čakať. Na niektoré otázky nevie odpovedať ani lekárska veda. Prečo vôbec nastala amnézia... a ako dlho bude trvať. –
Zastrčil ruky do vreciek, ako vždy, keď nevedel kam z konopí. Potriasol hlavou.
- Nič viac som si v živote neprial, len to, aby všetko zas bolo ako predtým. Predtým, než som ju definitívne sklamal. A tým aj stratil. A naivne si vtedy myslel, že robím dobrý skutok. Cesta do pekla je dláždená samými dobrými skutkami. Tak veľmi som po tom túžil, mať ju zas po svojom boku. Môcť byť s ňou. Byť zase spolu... A, hop! Je to tu! Netreba ani ovládať mágiu! Keď nás Boh chce potrestať, splní nám naše priania... – dosadol na stoličku a zaklonil hlavu.
- Ste veriaci, pán Gold? Keď spomínate to peklo a Boha? – začal sa psychiater na neho obracať s profesionálnym záujmom.
Prekukol ho.
- Veril som... Bol som najšťastnejším mužom v celom Storybrooku. Mal som Belle. Belle ma milovala a ja som miloval ju. Veril som tomu. Veril v šťastnú budúcnosť. A potom jedného dňa zistíte, že druhý vám najbližší človek, syn, má prsty vo vražde. Zodpovednosť za smrť človeka, ktorý, aby to čert vzal, akousi podivuhodnou zhodou náhod patril do života Belle. A dostanete ponuku od samotného Satana, že môžete zachrániť syna, ak sa vzdáte... Belle. A vy to musíte urobiť. Krv je krv. Zaplatíte za syna tým, že sa jej vzdáte a ešte to považujete za správne, lebo tým splatíte dlžobu, že niekto z vašej krvi siahol na jej blízkeho človeka... Naivný hlupák. Korunný svedok? Nie, korunovaný blázon! Zbytočne som sa dal vyhlásiť za mŕtveho, aby som mohol v prípade potreby svedčiť na súde v prospech syna. Syn je... aj... tak... mŕtvy! Dostali ho. Aj tak ho dostali! A ja som sa mohol vrátiť späť k predošlému životu... Aj som šiel. A našiel ju šťastnú, spokojnú v tej sluji pánubohu za chrbtom, zamilovanú do iného muža. Koniec rozprávky. – zvyšnú slinu prehtol. Bolelo to. Vždy to bude bolieť. Už navždy. Prikývol si vlastným myšlienkam a pokračoval.
- A vidíte... nedokázal som ju prestať milovať. A chcel som ju späť. Chcem ju stále späť! Keby som už dávno nemal s diablom podpísanú zmluvu, podpísal by som ju zas! Znova a znova! Pre ňu. Kedykoľvek! Pre Belle... Pch... a vidíte to?... Povedzte prečo? Prečo nás chce Boh trestať?! Nezaplatil som už dosť?! –
- Rozumiem vám, pán Gold... Dostali ste novú šancu. Šancu začať odzačiatku. -
Zakýval záporne hlavou.
- Ničomu nerozumiete! Vtedy som ju oklamal. Opustil bez slovka vysvetlenia. Povedali jej, že som mŕtvy! Dodnes mám na storybroockom cintoríne svoj fiktívny hrob! Hrob, na ktorý mi rok nosila sviečky! Stále ju klamem, stále ju sklamávam! Už nechcem! Ak aj teraz sa budem tváriť, že sa nič za tie tri roky nestalo, že toho muža tam nestretla, že sa za neho nevydala, že s ním nemá nijaké dieťa, že ja nie som dávno v hrobe... ja neviem... ja to už nemôžem urobiť! Priveľmi ju milujem na to, aby som ju zas... raz... klamal! – zaťal päsť do stola, nech cíti bolesť aj fyzicky. Tá psychická už dosiahla vrchol.
Vstal a pohol sa radšej k dverám.
Stisol kľučku a zapotácal sa od prekvapenia.
Stála za nimi.
- Aký... muž? Aké... dieťa? Aký... hrob?! -
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára