Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 22. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

22. kapitola

 

     Do pravidelného cinkotu lyžičky o šálku syčal zvyšok vriacej vody vylievaný do dresu, sťažujúci sa na svoj v pare vyprchávajúci život. Ľutoval, že do výlevky neusypal sódu a neprelial octom, zabil by dve muchy jednou ranou. Bolo by čistejšie... Aspoň v útrobách potrubia.

   Vzal svoju kávu a štrngol si s jej kakaom. Hladiny sa na okamih rozhojdali, do tej jej kvapla posledná kvapka z lyžičky, ktorú narýchlo vytiahla. Kvapka bola veľká, po dopade vytlačila inú a tá vyšplechla a dopadla už mimo šálky. Opakom lyžičky do nej ďobla a potiahla, potom zas a zas a zas. Vstal a s povzdychom jej podal kus kuchynskej utierky. Kakaová chobotnička vsiakla do papiera a rozpila sa do machule. Machuľa či chobotnička, nevyzeralo to pozitívne na porannú pohodu.  

  - Chceš sa rozprávať, Belle? – položil ruku na tú  jej a vyčaroval zhovievavý úsmev.

  - Ty sa chceš zhovárať...ja nie, - zamumlala mdlo, vytiahla ruku spod jeho a preložila do nej lyžičku. Druhú strčila pod bradu. Oči ani nedvihla. Nebola vo svojej koži.

  Nevzdal to. Načiahol sa za pilierom ruky, odlomil ho z brady a donútil ju pozrieť sa mu do očí.

  - Ja nechcem nič bagatelizovať a ty tiež... by si nemala. Vieš sama, že ten balík budeš musieť rozbaliť a pracovať na ňom. Tie flashbacky... sú dobrým znamením. Uzdravuješ sa. – vedel, čo ju trápi.

  - Mám strach... – vypovedala, čo jej presne  videl v očiach. Od rána jej tam sedel.

  - To... ma mrzí dvojnásobne, - povzdychol a pozrel bokom, akoby tam v dvierkach linky hľadal nápovedu. Mal tam iba recept na pizzové cesto, aj ten zvnútra linky. A ani ten nebol jeho.  – Trochu som študoval... kým si bola v umelom spánku v sanatóriu a ja som čakal, kým sa mi preberieš... aj odbornú literatúru a konzultoval aj s lekármi, aby som bol pripravený. A ja som pripravený, Belle.  Preto ma mrzí, že... máš strach. - pohladil ju po ruke, akoby stieral nejakú energiu, čo práve potreboval pre seba, prípadne jej odovzdal kúsok svojej, čo očividne potrebovala ona a viac. -  Bolo tam niečo, že strach je vlastne nenaplnená potreba bezpečia. Belle, máš pocit, že ťa nedokážem ochrániť? Necítiš sa so mnou bezpečne?  Dostatočne bezpečne? – stisol jej dlaň pritiahol k perám a jemne sa dotkol perami končekov jej prstov.

  Potriasla záporne hlavou.

  - Bojím sa samej seba. A... toho, čo si o mne budeš myslieť ty. Nepotrebujem, aby si ma ľutoval, že som padla na hlavu a na časť života si neviem spomenúť. Nechcem, aby si ma videl, ako... nejakú postihnutú chuderu, čo nevie stáť na vlastných nohách. To by som nezniesla. Chcem žiť normálnym životom. Akoby... akoby sa nič, na čo si neviem spomenúť... ani nikdy nestalo. – doložila rázne a čakala, čo on na to.

  Nebol nadšený. Mračil sa. Ale nechcel ju zraniť. Chápal ju. Nie, nechápal, ale rozhodol sa, že sa o to aspoň pokúsi.

  - Belle, obávam sa, že takto to nefunguje. Ja môžem všetko akceptovať, aj som odhodlaný to urobiť, ale nemôžem sa tváriť, že tie tri roky neexistujú. Že nikdy neboli. To... to nedokážem. Ja si ich, na rozdiel od teba, totiž pamätám. Priveľmi dobre si ich pamätám. Nielen svoje tri roky života, ale aj tie tvoje.  -

  - Nemôžeš to urobiť ani kvôli mne? – natiahla sa k jeho tvári a priložila k jeho lícam svoje dlane. Palcami súbežne, ako stieračmi koštovala, aký je parádne nahladko oholený. Skúsila s nádejou v hlase. – Nebudeme o tom skrátka hovoriť. Ani o Lacey, ani o tom... mužovi, ani... o ničom z tých troch rokov! – naliehala.

  Rozosmial sa. Ale bol to smiech cez slzy.

- Ak ide iba o žiarlivosť na tých dvoch... malo by nám ich byť aspoň trochu ľúto, nemyslíš? Ale naše životy sú zaľudnené aj inými ľuďmi, inými životnými príbehmi, s ktorými by sme sa mali vysporiadať. -

  - No, daj, počúvam! Čo z tých troch rokov je také dôležité, že sa to nedá strčiť do škatule   a vyložiť na najvrchnejšiu policu?! – stiahla ruky a obranne ich prekrížila na hrudi.

  - Ja som ... o svojho syna prišiel. Nikto na tom nemá vinu. Bola to nešťastná náhoda. S tým som sa už... trochu naučil žiť. Ale... čo tvoj syn, Belle? Stala si sa matkou... – videl ako bledne. Stopol sa v preslove.

  Vstala. Odniesla nedopité kakao do dresu.

  - A čo ak nedokážem byť matkou?! Keď... keď som sa tam nahla nad ten kočík... malý sa tešil, usmieval a vedľa neho ležala tá... hračka... a keby mi dali vybrať... tak si vyberiem tú modrú chobotnicu namiesto toho tvorčeka! Adam, ja... musím to vedieť! Povedz,  budeš ma nenávidieť za to, že neviem byť matkou?! Mamou niekoho, na koho si vôbec nespomínam?! – šúchala si ramená a bolo jej do plaču.

  Podišiel k nej, vzal jej utrápenú tvár do dlaní a pobozkal ju na čelo.

  - Ľúbim ťa. To si sem vlož ako prvé, – pobozkal ju znova na to isté miesto, - ...a ako druhé sa spoločne pokúsime nájsť tvoje spomienky. Mať dieťa, je ten najväčší dar na svete. Nevzdávaj sa ho, srdiečko, – spečatil opäť perami.

  - Nie je to tvoj syn! – zaprotestovala ticho.

  - Ale ja milujem jeho matku a... ak mi to dovolí, budem milovať aj jeho. Úplne rovnakým dielom. Ver mi, – jemne posúval pramienky vlasov z jej čela, ako chmáry, aby si urobil dosť miesta na ďalšie bozky.

  - Ale... ale ja som ešte mladá, môžeme mať spolu dieťa... dám ti vlastné deti, ktoré budú naše, spoločné. Iba naše... ja... chcem mať dieťatko s tebou! Vždy som chcela! – habkala.

  - Belle! – vyšlo z neho prísne.

  Strhla sa. Čo sa mu na jej pláne nepáči?! Prečo stvrdol?! Prečo ju pustil z dlaní? Prečo sa otočil chrbtom?! Kam to ide?!

  Našla ho v spáli opretého čelom o sklo, ako bola ona v noci. Ruky mal však v pästiach zapreté o parapetu. Už mu červeneli hánky. Oči mal zatvorené. Zostala stáť vo dverách.

  - Hneváš sa na mňa? Som hlúpa? Naivná hlupaňa?! – nahla hlavu bokom a zahryzla si do spodnej pery.

  Neodpovedal jej. Ani nezakýval. Ani kladne. Ani záporne.

  Až po chvíli sa ticho rozhovoril.

  - Unikáme skutočnosti, snažíme sa odpájať sa od reality, len aby sme ju nemuseli prijať. Odmietame kontinuitu medzi tým, čo bolo a tým, čo je práve teraz, akoby minulosť bol výhražný prst, ktorý nám zakáže našu vysnenú budúcnosť. Lenže, obávam sa, že ono to nie je fikcia, Belle, - na chvíľu zmĺkol.

   Možno čakal, že podíde k nemu a umlčí ho skôr, ako to zo seba dostane, ale prúd myšienok bol silný a nútil ho hovoriť ďalej. Musí. Musí...

 - Naše disociatívne správanie sa, naša márna obrana pred tým, čo nás postretlo v minulosti, nám možno pomôžu udržať naše ťažké spomienky chvíľu na uzde, ale... raz nás aj tak stiahnu do priepasti. A na jej dne bude len bolesť... - začal, ale pochopil, že je treba pomenovať veci pravým významom, nie prikrášľovať celú situáciu v metaforách. - Tvoja amnézia a to, že som túto situáciu včera... a neľutujem to, nikdy to neoľutujem... zneužil, nám vytvorili akési alternatívne identity a my si naivne myslíme, že toto bude náš život. Náš šťastný nový život... – dvihol jednu z pästí zatláčaných do parapety a buchol ňou o sklo. Akoby pečatil svoje slová.

  Priložil si ústa k tej pästi, aby radšej mlčal. Nie, nemôže mlčať. Natočil sa profilom. Nedokázal sa jej teraz pozrieť do očí a odčítať z nich pravdepodobné... zhrozenie. Musí jej povedať pravdu.

  - Ja už nemôžem mať ďalšie deti... -