Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 27. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

27. kapitola

 

     Našiel ju v kuchyni sedieť na dlážke, s nohami stiahnutými k telu, jeho košeľa prilepená o telo, telo o skrinku. Hlava medzi ramenami. Mierne sa pohupovala, ale inak bola duchom neprítomná. Snažil sa nerobiť paniku. Čo najtichšie podišiel, sklonil sa a podal jej dlaň. Nechcela vstať. Asi. Nezareagovala na dlaň, ani na neho celkovo. Prisadol si k nej. Ruky, ako ona, vyložil na holé kolená. Ešteže má aspoň aké-také pyžamo na zvyšku tela. Musí kúpiť koberček k linke. Bez diskusie. Chytiť vlka vo vlastnej kuchyni, to by ťažko vysvetľovali obvodnému.

  - Bolo to zlé? – skúsil pošepky.

  - Ako vždy... – odpovedala so stále sklonenou hlavou.

  - Môžeme po raňajkách zájsť do kníhkupectva, vraj vyšlo nové vydanie Kámasútry... – pokúšal sa odľahčiť situáciu.

  Podarilo sa. Konečne nadvihla hlavu. Bola krásna aj taká vykoľajená.

  - Myslela som...si, že... sa pýtaš... na moje nočné mory... – zahabkala. 

  - Veď... sa aj pýtam... Ale možno, ...keby to najbližšie skúsime cez deň, nie v noci, nemuseli by sme kupovať tú knižku. Len aby to potom neboli popri nočných morách, aj denné mory... to by moje úbohé ješitné ego asi nezvládlo... to radšej vyzvem na súboj tú učebnicu, budem viac precvičovať... - filozofoval.

  - Bavíš sa dobre?! -

  - Myslel som si, že sa na túto tému nemáme baviť... – nadvihol pobavene obočie, ako ju nachytal.

  Pochopila. Drgla do neho plecom, nezadržala úsmev a preventívne sa následne odula. Trafila presne, zapotácal sa a radšej vstal. Tentokrát ponúknutú ruku už prijala. Vytiahol a pritiahol si ju.

  - Samozrejme, že sa pýtam na tvoje nočné mory. Bolia ma rovnako, ako teba, srdiečko. Pokojne sa vyrozprávaj, ak ti to pomôže. Sľubujem, že si nasadím brnenie a vydržím každý útok... chobotničiek. – pošimoril jej špičkou nosa nos.

  Kývala záporne hlavou.

  - Budeš si musieť vziať aj prilbicu a stiahnuť priezor na oči. To nechceš vidieť. Ver mi. – naťahovala jeho zvedavosť.

  Až teraz zvedavý začal byť. Alebo skôr ani nie... Toto nevyzerá na fantasmagorickú nočnú show s atakmi smiešnych háčkovaných príšeriek, toto bude...

  - ...stále som v tom hroznom dome. Blúdim tam, nič a nikoho neviem nájsť.  Neviem ani vyjsť von. Je tam tma. Také neurčité príšerie. A ticho. A potom... potom klopkanie... Zo všadiaľ počuť klopkanie. Ako starý písací stroj. Mal tam písací stroj...videla som ho. Písala som... na ňom.  A klopkanie neustáva, prenasleduje ma. Nemám kam ujsť.  Zrýchľuje sa. Naháňal ťa niekedy zvuk? Strašidelný zvuk, zrýchľujúci sa, stále hlasnejší... trhalo mi to uši... – už nešepkala, už tiež kričala, akoby sen pokračoval a ona sa ho snažila prekričať.

  Priložil jej prsty opatrne k ušiam a hladkal ich. Zakladal za ne pramienky vlasov a keď boli obnažené, vybral si to ľavé. Zašepkal doň otrepané: „Stále som s tebou. Vždy a všade. Ľúúúbiiim ťaaa...“

 

Prekvapilo ju, že ho našla stáť pred nemocnicou.

  Neprekvapilo ho, že je prekvapená.

  - Kázanie od „pána otecka“ úspešne zvládnuté? – usmial sa spod cez tvár spadnutej ofiny a ruku vo vrecku zaťal trochu tuhšie.

  - Hej. Spoveď bola podrobná, ale rozhrešenie som zatiaľ nedostala, lebo hriechy sú nezlučiteľné s vyššou morálkou a tým pádom neodčiniteľné. – naskočila na jeho slovné hračky.

  - Chvalabohu...- chcel uzavrieť.

  - Amen. – rozhodla sa mať posledné slovo.

  Dodržať to dané Hookovi bude ťažšie, ako si myslel.

  Chlad sa vtieral pod kožu a súmrak padal pod nohy s priamou úmerou.

  Šli mlčky. Mesto takmer vyľudnené, unudené, letargické ako náprotivok dvom zatratencom vedúcim si v hlavách svoje vlastné etudy jedného herca. Dvoch hercov...

  - Som rád, že si neodmietla, tam so mnou ísť, napriek tomu, že to šlo úplne mimo teba.  – začal.

  Tak pekne začal, už cítila ruky na krku a druhou časťou vety ich zas zakvačil a začal škrtiť. Keby bol radšej ticho. Stačí, že tu je. Kráča, pekne vedľa, po boku, vidí jeho ostro rezaný profil a môže si bábke v denníčku dopísať vlastné sladké repliky a klišéovité frázy a vôbec. Nech mlčí. Nech radšej úplne mlčí...

  Nevydalo.

  - Nechcem ťa zaťahovať do svojich súkromných záležitostí. Ani nikomu v triede nevrav, že sme spolu...že som tam bol s tebou...že...- hľadal slová, ktorými by ju priveľmi nezranil, ale ako natruc, každé zabíjalo sakramentsky presne.

  - Nemôžete prestať ? – nevydržala a zamračila sa.

  - Nie, nemôžem. A ty to vieš lepšie ako ja, Belle. – vyslovil tak inak.

  Tak ticho. Tak nežne...

  Došlo jej, že neodpovedá na jej otázku, ale na tie svoje.

  Nečakala to.

  Siahol do vrecka a vylovil z neho odtrhnutú hlavičku gerbery. Už bola odkväcnutá na miniatúrnej stonke, čo jej nechal, zoslabnuté lupienky sa ohýnali k zemi, len žlté očko vzdorovalo a rovnako sviežo pozeralo rovno jemu do očí.

  - Chcel som sa jej pýtať, ľúbi-neľúbi, ale prišlo mi to trápne, zvlášť pred nemocnicou. Skús to ty. Tebe to lepšie pristane. – zastokol jej ju za ucho.

  Pristúpil bližšie a špičkou nosa prešiel od jej sánky ku kútiku oka a odtiaľ k uchu s kvetom.

- ...a nie som „studený psí čumák“...naozaj, nie som... – zašepkal, prudko sa oddialil, zvrtol a mizol v tme.

 

 

  Prikývla. Vedela, že tento muž ju nenechá tápať v tme. Len či vie zastaviť aj ten hrozný zvuk. Postavila sa na špičky a natiahla sa k jeho uchu.

  - Už si môžeš dať dolu to brnenie. Ty rytier. Nemienim čakať do rána. Ani na deň. Mám svoju teóriu. Žiadne spanie... žiadne mory. Ani nočné, ale ani denné...– šepkala a vážne sa začala zhovárať s gombíkmi jeho pyžama. - Povoľujem voľný štýl... -

  - Vidím, že zajtra cez deň bude slnečno...v noci ojedinele... - 

 

 

  Od dverí sa ozval lomoz. Napriek tomu, že tu bývala pomerne dlho, stále neodhadovala, ako veľmi môže pootvoriť dvere, aby do niečoho nevrazili a aké veľké môže dať kroky, aby o niečo nezakopla. Oba pokusy o reštart vulgárneho systému komentov v ústach platné, dokonca duplicitné. Ak nie aj viac. Aspoň vedel, že je konečne tu.

  - Mám! Máme to! V kopírke som síce minula posledné peniaze, odpálila USBčko, ale mám to aj s obalom. No, je to síce len hrebeňová väzba, bola najlacnejšia, ale... účel to splní. Tak, čo... Dúfam, že si si to nerozmyslel. Po toľkých dňoch makania. Veď si mi totálne skoro zadrel laptop... – ovievala sa  Lacey pomerne hrubou buxou zviazanou ako kalendár.

  Muž oproti nej, v polosede, v poloľahu krížom cez jej posteľ nejavil priveľké nadšenie. Akoby ho vypísanie tých niekoľkých desiatok stránok vycicalo o všetku energiu a ešte urobilo dlh aj na tento týždeň. Ledva sa poskladal. Zatiaľ len zvonka. Zvnútra mal pocit, že už to nikdy nepôjde.

  - Si si istá, že je to dobrý nápad, Lacey?! – pošúchal si niekoľkodňové strnisko oboma dlaňami. Všetko ho svrbelo, najviac jazyk, ale doteraz rozprával len klávesom laptopu. Veľa, veľa... všetko vyrozprával, všetko, čo pokladal za dôležité.

  - Jasnééé.  Keď to niekomu nedochádza z rozprávania, tak mu to treba spísať, nech číta! Veď aj v Biblii sa píše, že na začiatku bolo SLOVO! –

  - Sorry, nechcem ťa sklamať, ale Biblia sa mýli. Na začiatku bol sex... – cmukol ako geroj, čo objavil teplú vodu.

  - Nezízaj po mne ako lekvár, čo ho buchta vyhodila z podnájmu! Neblázni! Keď to vyšlo so Štvrtou... a to bol že aký šit! Tak toto bude bomba! Musí si spomenúť... Inak, trochu som sa začítala, nedával si si servítku pred... klávesy. Také detaily... bola by som sa aj červenala... – začala sa ovievať rýchlejšie.

  - Ani sa nečudujem. Po suchotách s pánom profesorom vyzeráš, že sa odbavíš aj z mojej zubnej kefky... – pozrel na ňu zdola, či je kompletná. Pohladkané ego sa našuchorilo.

  - Fuj, ty humusák! Už prestaň! Si nefandi, donchuan, vieš figu borovú o pravej láske! – vrátila mu obdobne. Kýbel ľadovej vody. Perie spľasklo. – A drž mi radšej palce. Nech sa to podarí... – popľula vrchný prebal, potom fóliu utrela o zadok.

  - Ty, Lacey, aký sme tomu...tam tomu... dali vlastne názov?! – načiahol sa, aby sa ešte raz mohol dotknúť svojho diela.

  - Trikrát hádaj, pán spisovateľ! – skryla šalabastre za chrbát a vypadla skôr, ako by mala riskovať nejakú inzultáciu. Aj slovné jej už liezli na nervy. Tento človek by si na jazyk mal vybaviť zbrojný pas. Hulvát! Jeden...