Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 20. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

20. kapitola

 

     Na priedomí pribrzdil a natočil sa prudko k nej. Posledný pokus. Naozaj, posledný. Musí to skúsiť. Kvôli nej. Kvôli sebe. Kvôli obom. Nie! Musíš to skúsiť najmä kvôli nim! NIM!  Díval sa jej do tváre a aj sa chcel veľa vecí pýtať, nevedel zrazu odkiaľ, z akého vreca aj tak nezodpovedateľných otázok, čo trápili skôr jeho, má vytiahnuť prvú pre ňu. Vydržala jeho spýtavý pohľad, ale trpezlivo čakala, kým teda  začne sám. V duchu si len predpripravila odpoveď: „Poďme domov, prosím.“

  Nezačal. Len povzdychol, natiahol sa k jej ruke, vzal ju do svojich a dvihol trochu vyššie. Chcel z nej odčítať, či sa chveje, bojí, chladne... Asi všetko dohromady. Alebo nič z toho. Odkedy je táto žena pre neho nečitateľná? Odvtedy, čo v nej odmietaš čítať. Čo sa v nej bojíš čítať...

  - Belle, čo sa deje, povieš mi, prosím...? – vytiahol ruku ešte vyššie a zaváhal. Nemôže ju bozkávať, nemá na to právo, nemôže na ňu dýchať, je teplá jar. Môžeš jej ju akurát tak vrátiť, priložiť k boku a stiahnuť sa. Do ulity. Prikryl jej nedosiahnuteľnú ruku radšej svojou druhou. Aby nelákala... Aby sa neľakala.

  - Poďme domov, Adam, prosím. – oblapila jeho ruky svojimi, premlela ich a stisla, vidiac, že chystá ústup.  

  Zostal vážny.

  - Nechcem ťa do ničoho tlačiť. Som ten posledný, čo by ti chcel brať ilúzie, ale... ty si doma, srdiečko.  - pozrel smerom k domu, kde sa za nimi pred chvíľkou zabuchli dvere. – Tu si doma. Tu si bola doma. Ešte pred pár týždňami. Tu si bola... šťastná a... pripravená začať nový život. Tu si... aj začala svoj nový život po boku svojho man... -

  - Poďme domov, prosím! – zopakovala ráznejšie.

  Vymotala sa mu z rúk, prskla tými jeho a sama vykročila. Rovnako rázne a odhodlane. Neobzerala sa už.

  Mal chuť ešte raz zabúchať na dvere a... A čo, Adam? Prikývol svojej vlastnej bezmocnosti, no aj tak ho trápilo svedomie, že neurobil všetko, čo urobiť mohol, aj keď si to naivne spočiatku myslel.

 

  - Mrzí ma, že nebol doma. – nevydržal a vyslovil nakoniec aj nahlas do vrčania motora taxíka to, čo ho žralo celú cestu od chalupy. A o čom zatiaľ svorne mlčali. Takto sa budú musieť asi vrátiť. Budú musieť to celé absolvovať znova. Znova sa bude dívať, aká je vykoľajená a ako sa premáha, aby tak nepôsobila.

  - Bol doma. - natočila k nemu vážnu tvár a hneď ju zas odvrátila a zahľadela sa kdesi von, na cestu. Začala počítať čiary na predbiehanie. Načo predbiehať. Počká si na plnú a zakáže to všetkým. Všetkým zakáže miešať sa jej do života. Adama nevynímajúc.  - Videla som ho, keď som naháňala mačku. Cez okno do kuchyne. Aspoň si myslím, že to bola kuchyňa. To neviem. Ale, čo viem určite, bol v nej  muž. Podobal sa na toho z fotky. –

  - A to mi hovoríš len tak?! Belle! Prečo?! Prečo... si mi nič nepovedala? Prečo sme ho nekonfrontovali? – prechádzal do fistuly a nesedieť v taxíku, vyskakuje z kože.

  Vyskočila ona.

  - Čo to odo mňa chceš, Adam Gold?!  Čo to odo mňa chcete všetci?! Mám sa usmievať na chlapa z fotky, čo tajne zíza zo škáry pootvorených kuchynských dvier a... a neurobí vôbec, ale vôbec nič?! A jediné, čo dokáže, je skryť sa? Pred čím? Pred pravdou? Predo mnou?! – už sa triasla zlosťou.

  - Chceli...chcela si s ním predsa hovoriť. –

  - Už nechcem! – vyprskla vzdorovito.

  - Belle... –

  - Sklapni! Keď nestojíš na mojej strane, tak radšej mlč! Alebo si ťa tamten nebodaj najal ako obhajcu? Alebo... alebo sa ma tak veľmi chceš zbaviť, že by si ma pokojne predhodil takému... takému... Adam?! Zobuď sa! Toto je zlý sen! – prosila. V hlase mala všetku bolesť, čo sa jej natlačila do srdca za posledné hodiny. Všetko to sklamanie, ktoré už nedokázala skryť.

  - Sen? Kiež by... – precedil ticho. 

  Pretlak emócií už nedokázala zastaviť. 

  - Čo... čo som mala urobiť? Otvoriť tie dvere a ponúknuť sa mu ako teľa na trhu? Hej, pane, nemáte náhodou záujem o manželku? O právoplatnú manželku! Máme k nej aj papiere, dokonca aj pekná svadobná fotečka by sa našla.  Je to žienka domáca, ako sa patrí. Bola dokonca vycvičená aj na bojové podmienky žitia v slume. Neváhajte, takéto sa rýchlo míňajú. Pozrite sa dozadu, už tam je rada ďalších záujemcov...! – predvádzala svoje malé divadielko, ale dovnútra jej tiekli veľké slzy bezmocnosti.

  Chápal jej zlosť. Nechal ju vypustiť ventily.

  - Mám zostať žiť s cudzím chlapom len preto, že má kdesi v sakristii kostola zápis, že si ma v slabej chvíli vzal?! -

  - Je rozvedený, nebrali ste sa v kostole. Má dospelého syna, Monika je jeho nevesta, na ktorú sa... jeho syn vykašľal. A nedávno prišiel o vnúča. Potratila. Hoci... jedno vnúča má. Hmm! Ten jeho spratok kade chodí, deti robí... Emma je dobrou matkou, len má smolu na chlapov, s ktorými plodí deti. –

  - Tak to sme dve... – skonštatovala lakonicky, zhrozená z informácií, ktoré boli pre ňu nové a len zhoršovali situáciu. 

  Zhlboka dýchala. Príde ďalší výbuch. Dobre, škrtne zápalkou sám. 

  - Ty vieš lepšie ako ja, že Gideon je tvoj syn. Nie jej... Nechápem, nechápal som, čo si... to tam...-

  Pokývala záporne hlavou. Pokračovala už miernejšie.

  - Matka by mala vedieť, že drží v náručí svoje dieťa... vlastné dieťa. Ale... ja som nič také necítila. Ja som to bábätko videla prvýkrát v živote. Je krásne, milé... ale je to...všetko... je to len dieťa. Niečie  dieťa. Moje? Ja neviem...  Ja to, naozaj, neviem, Adam!  Ako to môže byť môj syn? Nemala by som to cítiť na sto percent?! Kdesi tu, vnútri! Nejaký hlas, nejaký impulz, vrodený inštinkt?! ...neviem nič o jeho splodení, nosení... Ako to, že som bola tehotná? Ako to, že som rodila? Kedy? Neviem o tom vôôôbec nič. Nič si stále nepamätám! - už plakala.

  - Gideon...si pamätal teba. Belle, ty to teraz možno ešte nevidíš, ale hneď, ako si ho vzala do náručia... on to vedel. Vedel, že si jeho mama... jediná pravá mama. – roznežnil sa. – Nemôžeš sa vzdať svojho dieťaťa... – skúsil letmý úsmev.

  - Nie je to moje dieťa! Ja nemôžem mať dieťa! Nie som pripravená, nemám dosť rokov, nemám manžela, prácu, zárobok, nemám kde bývať, nemám nič! Ani len rozum! Ani sprosté spomienky! Nech sa snažím ako chcem, nejde to... nejde si spomenúť. Pamätám si... iba teba. Ale... ty už máš svoju Lacey, nový byt v inom meste, nový strih vlasov, nový život... si skrátka niekde inde. Ďaleko a ja... cítim, ako už na teba nedosiahnem. Márne volám, márne kričím. Nepočuješ ma. Nepočúvaš ma! Nevnímaš, čo ti hovorím, čo sa ti snažím celý čas povedať! Si ako všetci ostatní! Točíte si svoju pravdu stále dookola a... a... – cez vzlyky už nedokázala rozprávať.

  Adam, čaká na objatie.

  Nemal sa k činu. Bál sa. Bál sa ďalších výčitiek, bál sa, že ho odmietne, odstrčí... Neustál by to, aj keď sedí.

  Utrela si nos dlaňou dohora, ako malé decko.

  - ...si presne ako...tamten... tiež iba zízaš pritajený zo svojho kúta. – odmlčala sa.

   To zabolelo.

 

 

   Byt bol uprataný a prázdny. Celkom prázdny. S Lacey odišli jej veci zo skrine, kefka z kúpeľky, aj papuče spod postele. Zamrzelo ho to. Nemá rád nevykonzultované veci. Vyzerala, že je v pohode, keď s Belle  odchádzali. Zrejme ho chytá čitateľská sterilita na všetky ženy. Už v nich nevie čítať. A vedel si to kedysi?

  Vtiahla do bytu rozhádzaná a plná smútku. Zatiahla do kúpeľne a potom rovno do spálne. Zabuchla.

  Chcel sa zamestnať niečím produktívnym, ale nebolo čím. Lacey upratala všetko zvonka a jeho vnútro bude potrebovať dlhší čas na debordelizáciu, ako iba túto noc.

  Zhasol hlavné svetlo a zapol iba malú lampičku pri digestore. Tak predsa niečo. Na linke zostalo pár omrviniek z raňajších žemlí. Dal sa do ich zbierania. Pritlačil na každú ukazovák a odfrnkol do dresu. Jedna, druhá...

  Za chrbtom sa mu ozval ťapot bosých nôh. Tretia, štvrtá... štvrtá... štvrtá.

  - Mám hlad. -

  Nádych, výdych.

  Prudko sa zvrtol. Stála tak tesne za ním, že ju musel zachytiť, ako ňou myklo. Zachytil a pritiahol si ju bližšie. Roztiahol dlaň a prsty medzi jej lopatkami, kým druhou rukou nahmatal zozadu driek a zakvačil sa doň, až otvorila ústa od prekvapenia. Díval sa jej rovno... do výstrihu. Dych sa mu zrýchlil.

  Vytiahla rýchlo paže z objatia a vnorila mu ich do vlasov. Prsty vypustili prúdy energie, pomrvili sa a zakvačiac sa o jeho temeno, pritiahla si ho až k perám. S čelami opretými jedno o druhé chvíľu počúvali svoje trhané dýchanie. Potom už nepočúvali nič. Nijaké výčitky, nijak odstup...

  Obaja mali hlad. Aj smäd. Nedočkavo ju schytil za pás a vyložil na linku. Už žiadne omrvinky...